Som hneď v dvoch spolkoch. Prvý združuje lomografistov – ľudí, čo fotia na analógové plastové filmové foťáky, a druhý združuje vlastníkov a milovníkov trabantu. Samozrejme, k členstvu ma primali výhody, nie chuť združovať sa, ale teraz, keď sa tak motám po Zlatých pieskoch, pomedzi všetky tie trabanty na jubilejnom desiatom zraze trabantov, som rada, že som členkou. A okrem iného, vždy som túžila ísť na dovolenku na Zlaté piesky. Bývať v tej pavučinami obrastenej chatke, umývať sa v umyvárňach a prezliekať v prezliekárňach, zahrať si v areáli ping-pong, dať si langoše, hranolky a kofolu, ísť na vodný bicykel, večer počúvať pri ohni české trampské pesničky, potom na tuc-tuc diskotéku a zaspať v suchom vzduchu chatky s poschodovými posteľami a žltým linoleom. Východ slnka na jazere, naboso po trávičke, všade naokolo trabanty, smrad trabantov, zvuk trabantov a majitelia trabantov – ak nič iné, minimálne nostalgici ako ja. Viete, toto nie je o nič menšia exotika ako naklonené palmy na tropickej pláži. Toto totiž vymrie ešte skôr ako nepoškvrnené maledivské biele piesky. Táto úžasná sockultúra. Pred chatkou mi stojí môj zaparkovaný Trabi (dakedy aj ňufko alebo bábätko, alebo cukríček alebo zlatíčko...ehm) a pyšne sa zelená medzi ostatnými kamarátmi z čias minulých. Včera dorazil aj barkas s posádkou z Brezna. Prídu aj nejaké wartburgy. V sobotu nás čaká spanilá jazda na Devín cez celú Bratislavu, súťaž v cúvaní pomedzi kužeľky a hod brzdovým prasiatkom. Okrem slovenských prídu trabanty z Česka, Poľska, Maďarska, Nemecka a Rakúska.Bude aj burza autodielov a tombola. Neviem, či to tu už neašpiruje na dovolenku snov. A krásne je, že sa mi úplne rozplynul strach zo združovania sa a síce ešte nenosím žlté tričko Trabant klubu (je mi veľké), ale aspoň mám patrične označené svoje auto. A nevadí mi, že patrím medzi tých sympatických ľudí s trabantmi – ľudí, čo si s láskou sadnú do tej bakelitovej škatuľky a svietia im oči.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.