V tej chvili som si pomyslel, ze to nemôže byť pravda. Veď si pamätám ako včera rozprávať trenčianskych trénerov, že ten Chára je beznádejný prípad, takže aj pri zažmúrení všetkých očí ho nemohli nominovať na žiadny zápas.
Ale bola to pravda. Takto začínal svoju kariéru jeden z najlepších hokejových obrancov na svete.
Po podpise prvého profesionálneho kontraktu mu netrvalo dlho a vybojoval si miesto v prvom mužstve Islanders. Tam (aj po boku Žiga Pálffyho a neskôr Vlada Országa) sa svojou neuveriteľnou snaživosťou pretĺkal postupne, krok za krokom, na pozíciu stabilného hráča. Spočiatku všetko až tak dobre nevyzeralo. Po jednej z prvých sezón vyhral, ako sa medzi nami hokejistami vraví, zelené sako. To znamenalo, ze bol hráčom s najzápornejšou štatistikou plus-mínus bodov v celej lige. Ottawe Senators to však neprekážalo, naopak, vynaložila veľké úsilie, aby Zdena Cháru získala do svojich radov.
Medzi senátormi sa Zdenov potenciál začal jasnejšie a zo záporných štatistík sa zrazu stali kladné. To sa však nestalo samo.
My Trenčania počas letného voľna trénujeme skoro všetci spolu. Naše tréningové plány sa vo veľkej miere zhodujú, čím si drinu spolu uľahčujeme. To však nikdy neplatilo a neplatí pre „Zeeho”. Ak sa náhodou s nami stretne na ľade, spravidla to býva už jeho posledný 5. či 6. tréning toho dňa. Raz som sa ho spýtal, prečo tak zvláštne drží hokejku. Odpovedal mi, že inak sa nedá, lebo keď rúčkoval v telocvični lano, postŕhal si všetky mozole z dlaní, no keďže ešte svoju tréningovú jednotku nemal dokončenú, musel docvičiť s krvavými rukami. Ani na letné cyklistické túry s nami nechodieval, lebo vraj by sa potom musel striedať s ostatnými na špici a to by nebolo pre neho dosť náročné. Preto radšej jazdí sám.
Tu musím spomenúť doktora Ernesta Zachara, ktorý sa o nás hokejistov a aj iných športovcov stará po výživovej a zdravotnej stránke. Bez neho by Zdeno, ale aj ostatní borci pri takomto nasadení boli zrejme už dávno doslova zhumpľovaní.
V lete 2006 som sa so Zdenom stretol v posilňovni na štadióne Mariana Gáboríka. Povedal som mu, že sa musel zblázniť, keď ako voľný hráč podpísal dlhodobý kontrakt so slabučkým Bostonom Bruins. Veď mohol ísť takmer do každého iného družstva za podobných finančných podmienok a pritom so šancou vyhrať Stanley Cup. On sa len pousmial a povedal: Veď počkaj, Citrón, uvidíme.
Za päť rokov strávených u medveďov sa zo slabučkého Bostonu stal veľmi dobre hrajúci tím, ktorému vždy len niečo chýbalo, aby dosiahol väčší úspech aj v playoff. Až do minulého týždňa, keď držiteľ Norrisovej trofeje z roku 2009 Zdeno Chára ako druhý európsky kapitán v histórii NHL zdvihol Stanleyho pohár ako prvý nad hlavu.
Hovorí sa, že človek si takýto úspech naplno uvedomí až s nejakým odstupom. No po tom, ako som Zdena videl prevziať Stanley Cup, mi bolo úplne jasné, že v tomto prípade to platiť nebude. „Zeeho” výraz bol úplne jasný, každú sekundu si vychutnával priamo na ploche. Takýto pocit zadosťučinenia azda môže opísať už len Marián Hossa, ktorému trvalo tri po sebe nasledujúce finále Stanley Cupu, kým zdvihol pohár nad hlavu.
Nikto z nás si nevie ani len predstaviť, koľko námahy, úsilia, odriekania a potu stálo vyše dvojmetrového obra, aby dosiahol takú fenomenálnu športovú kariéru. V mojich očiach sa pri svojej práci Zdeno nezabáva tak ako my ostatní, ale musím teraz uznať, že to stálo zato.
Klobúk dolu, Zdendo. Autor je reprezentačný obranca.
Ale bola to pravda. Takto začínal svoju kariéru jeden z najlepších hokejových obrancov na svete.
Po podpise prvého profesionálneho kontraktu mu netrvalo dlho a vybojoval si miesto v prvom mužstve Islanders. Tam (aj po boku Žiga Pálffyho a neskôr Vlada Országa) sa svojou neuveriteľnou snaživosťou pretĺkal postupne, krok za krokom, na pozíciu stabilného hráča. Spočiatku všetko až tak dobre nevyzeralo. Po jednej z prvých sezón vyhral, ako sa medzi nami hokejistami vraví, zelené sako. To znamenalo, ze bol hráčom s najzápornejšou štatistikou plus-mínus bodov v celej lige. Ottawe Senators to však neprekážalo, naopak, vynaložila veľké úsilie, aby Zdena Cháru získala do svojich radov.
Medzi senátormi sa Zdenov potenciál začal jasnejšie a zo záporných štatistík sa zrazu stali kladné. To sa však nestalo samo.
My Trenčania počas letného voľna trénujeme skoro všetci spolu. Naše tréningové plány sa vo veľkej miere zhodujú, čím si drinu spolu uľahčujeme. To však nikdy neplatilo a neplatí pre „Zeeho”. Ak sa náhodou s nami stretne na ľade, spravidla to býva už jeho posledný 5. či 6. tréning toho dňa. Raz som sa ho spýtal, prečo tak zvláštne drží hokejku. Odpovedal mi, že inak sa nedá, lebo keď rúčkoval v telocvični lano, postŕhal si všetky mozole z dlaní, no keďže ešte svoju tréningovú jednotku nemal dokončenú, musel docvičiť s krvavými rukami. Ani na letné cyklistické túry s nami nechodieval, lebo vraj by sa potom musel striedať s ostatnými na špici a to by nebolo pre neho dosť náročné. Preto radšej jazdí sám.
Tu musím spomenúť doktora Ernesta Zachara, ktorý sa o nás hokejistov a aj iných športovcov stará po výživovej a zdravotnej stránke. Bez neho by Zdeno, ale aj ostatní borci pri takomto nasadení boli zrejme už dávno doslova zhumpľovaní.
V lete 2006 som sa so Zdenom stretol v posilňovni na štadióne Mariana Gáboríka. Povedal som mu, že sa musel zblázniť, keď ako voľný hráč podpísal dlhodobý kontrakt so slabučkým Bostonom Bruins. Veď mohol ísť takmer do každého iného družstva za podobných finančných podmienok a pritom so šancou vyhrať Stanley Cup. On sa len pousmial a povedal: Veď počkaj, Citrón, uvidíme.
Za päť rokov strávených u medveďov sa zo slabučkého Bostonu stal veľmi dobre hrajúci tím, ktorému vždy len niečo chýbalo, aby dosiahol väčší úspech aj v playoff. Až do minulého týždňa, keď držiteľ Norrisovej trofeje z roku 2009 Zdeno Chára ako druhý európsky kapitán v histórii NHL zdvihol Stanleyho pohár ako prvý nad hlavu.
Hovorí sa, že človek si takýto úspech naplno uvedomí až s nejakým odstupom. No po tom, ako som Zdena videl prevziať Stanley Cup, mi bolo úplne jasné, že v tomto prípade to platiť nebude. „Zeeho” výraz bol úplne jasný, každú sekundu si vychutnával priamo na ploche. Takýto pocit zadosťučinenia azda môže opísať už len Marián Hossa, ktorému trvalo tri po sebe nasledujúce finále Stanley Cupu, kým zdvihol pohár nad hlavu.
Nikto z nás si nevie ani len predstaviť, koľko námahy, úsilia, odriekania a potu stálo vyše dvojmetrového obra, aby dosiahol takú fenomenálnu športovú kariéru. V mojich očiach sa pri svojej práci Zdeno nezabáva tak ako my ostatní, ale musím teraz uznať, že to stálo zato.
Klobúk dolu, Zdendo. Autor je reprezentačný obranca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.