Je síce pravda, že tento rok má HDP krajiny poklesnúť o štyri percentá, no nepatrný rast na úrovni pár desatín percenta sa očakáva už budúci rok. Balíček úsporných opatrení chce vláda presadiť do konca mesiaca, pričom ďalšia pomoc zo zahraničia by potom prišla v júli, aj keď z Nemecka sa ozývali hlasy za jej presunutie na jeseň. Aby aspoň trochu zmiernil napätie, urobil grécky premiér vo vláde pár zmien. Keďže grécke financie už dávno pripomínajú bojovú zónu, ministrom financií sa stal doterajší minister obrany. Hoci lepšie by sa na to miesto bol odil zneškodňovač mín.
V každom prípade, doterajší minister financií bol odoslaný do politického exilu: na čelo ministerstva životného prostredia.
V Berlíne sa zatiaľ konala schôdzka medzi Angelou Merkelovou a Nicolasom Sarkozym. Ešte deň pred stretnutím s nemeckou kancelárkou sa francúzsky prezident zahral na chlapíka, ktorý je absolútne nad vecou a nonšalantne vyzval všetkých zúčastnených, aby „prevzali zodpovednosť a ukázali pripravenosť na kompromisy“ (Die Welt). Myslel tým, samozrejme, že pripravenosť na kompromisy majú ukázať predovšetkým Nemci. Tí na tlak Paríža upustili od svojich tvrdých podmienok voči Grécku: súkromní investori (rozumej francúzske banky) sa podľa dohody Sarkozyho a Merkelovej síce budú podieľať na záchrane zadlženej krajiny, ale len dobrovoľne. Čo to v detailoch presne znamená, musia teraz vymyslieť ministri financií. Sledovať ten zástup dobrovoľníkov, ktorí sa teraz prihlásia, bude nepochybne zaujímavé. Pozíciu Paríža proti Berlínu podporovala aj Európska centrálna banka, na čele ktorej stojí ďalší Francúz, Jean-Claude Trichet. Jej stanovisko je pochopiteľné. ECB vo veľkom nakupovala grécke štátne dlhopisy. Má ich asi za 50 miliárd eur, a patrí tak medzi najväčších veriteľov krajiny.
Tak ako sa na európskej úrovni o nejakú čudnú kvadratúru kruhu pokúša Merkelová so Sarkozym, na slovenskej úrovni tú istú hru hrá Richard Sulík a zvyšok koalície. Vláda rieši, ako aj vyhovieť Európe a podieľať sa na záchrane eura a súčasne uspokojiť domácu verejnosť, ktorá nikomu požičiavať nič nechce. Našich päť podmienok je v zásade spôsobom, ako z tejto dilemy vykľučkovať so cťou, ale okrem vlastnej tváre koalícia veľa nezachráni. Radičovej kabinet chce dohodu gréckej koalície i opozície na ozdravnom balíčku, účasť súkromných investorov i MMF či zabezpečenie pôžičky gréckym vlastníctvom. Za zmienku stojí požiadavka ďalekosiahlej privatizácie. Grécky štát vlastní rozsiahle majetky, ktoré však viac zdrojov prejedia ako vytvoria. Ich privatizácia by tak nebola žiadnym rozpredajom rodinného striebra alebo povestných sliepok, znášajúcich zlaté vajcia. Práve naopak, Atény by na tom zarobili hneď dvakrát. Nielen prostredníctvom privatizačných výnosov, ale aj ušetrením investícií, ktoré si tento štátny majetok vyžadoval.
Dnes je jasné, že grécky štát nebude schopný financovať sa sám za normálnych podmienok a cez súkromné kapitálové trhy v roku 2012, ako sa pôvodne dúfalo. Lenže kapitalizmus je o ziskoch a stratách. Tá druhá vec sa z rovnice natrvalo odstrániť nedá. Ak sú krajiny a banky umelo chránené pred stratami, náklady nebudú mať konca-kraja. Síce sa hovorí, že Grécko dostane pomoc len vtedy, ak začne plniť dodatočné prísne požiadavky, no nie je jasné, aký to má vlastne zmysel. Najmä, ak už plnenie doterajších domácich úloh privádza túto krajinu na pokraj revolúcie.
V každom prípade, doterajší minister financií bol odoslaný do politického exilu: na čelo ministerstva životného prostredia.
V Berlíne sa zatiaľ konala schôdzka medzi Angelou Merkelovou a Nicolasom Sarkozym. Ešte deň pred stretnutím s nemeckou kancelárkou sa francúzsky prezident zahral na chlapíka, ktorý je absolútne nad vecou a nonšalantne vyzval všetkých zúčastnených, aby „prevzali zodpovednosť a ukázali pripravenosť na kompromisy“ (Die Welt). Myslel tým, samozrejme, že pripravenosť na kompromisy majú ukázať predovšetkým Nemci. Tí na tlak Paríža upustili od svojich tvrdých podmienok voči Grécku: súkromní investori (rozumej francúzske banky) sa podľa dohody Sarkozyho a Merkelovej síce budú podieľať na záchrane zadlženej krajiny, ale len dobrovoľne. Čo to v detailoch presne znamená, musia teraz vymyslieť ministri financií. Sledovať ten zástup dobrovoľníkov, ktorí sa teraz prihlásia, bude nepochybne zaujímavé. Pozíciu Paríža proti Berlínu podporovala aj Európska centrálna banka, na čele ktorej stojí ďalší Francúz, Jean-Claude Trichet. Jej stanovisko je pochopiteľné. ECB vo veľkom nakupovala grécke štátne dlhopisy. Má ich asi za 50 miliárd eur, a patrí tak medzi najväčších veriteľov krajiny.
Tak ako sa na európskej úrovni o nejakú čudnú kvadratúru kruhu pokúša Merkelová so Sarkozym, na slovenskej úrovni tú istú hru hrá Richard Sulík a zvyšok koalície. Vláda rieši, ako aj vyhovieť Európe a podieľať sa na záchrane eura a súčasne uspokojiť domácu verejnosť, ktorá nikomu požičiavať nič nechce. Našich päť podmienok je v zásade spôsobom, ako z tejto dilemy vykľučkovať so cťou, ale okrem vlastnej tváre koalícia veľa nezachráni. Radičovej kabinet chce dohodu gréckej koalície i opozície na ozdravnom balíčku, účasť súkromných investorov i MMF či zabezpečenie pôžičky gréckym vlastníctvom. Za zmienku stojí požiadavka ďalekosiahlej privatizácie. Grécky štát vlastní rozsiahle majetky, ktoré však viac zdrojov prejedia ako vytvoria. Ich privatizácia by tak nebola žiadnym rozpredajom rodinného striebra alebo povestných sliepok, znášajúcich zlaté vajcia. Práve naopak, Atény by na tom zarobili hneď dvakrát. Nielen prostredníctvom privatizačných výnosov, ale aj ušetrením investícií, ktoré si tento štátny majetok vyžadoval.
Dnes je jasné, že grécky štát nebude schopný financovať sa sám za normálnych podmienok a cez súkromné kapitálové trhy v roku 2012, ako sa pôvodne dúfalo. Lenže kapitalizmus je o ziskoch a stratách. Tá druhá vec sa z rovnice natrvalo odstrániť nedá. Ak sú krajiny a banky umelo chránené pred stratami, náklady nebudú mať konca-kraja. Síce sa hovorí, že Grécko dostane pomoc len vtedy, ak začne plniť dodatočné prísne požiadavky, no nie je jasné, aký to má vlastne zmysel. Najmä, ak už plnenie doterajších domácich úloh privádza túto krajinu na pokraj revolúcie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.