Prvé zmienky o nej máme z Číny, kde sa z ničoho nič odhodlali schladiť v snehu ryžový nákyp a, čuduj sa svete, chutilo im to. Starí Gréci si neskôr rovnako radi pochutnávali na ochutenom snehu z Olympu – dávali doňho med, ovocnú šťavu a víno. Dnes by sme povedali, že to bol taký jemne improvizovaný sorbet. Zmrzlina, ako ju poznáme všetci, má však smotanový, a nie ovocný základ, preto sa za jej predchodcu skôr považujú mongolské koktejly z byvolieho mlieka. Tie im pri putovaní stepou pravidelne mrzli. Okoloidúci Marco Polo z nich ochutnal a bol nimi taký nadšený, že ihneď usadol do jurty, spísal si na ne zopár receptov a doniesol ich do Janova. Tam si s nimi nevedeli rady, pretože v Janove sa dvadsaťstupňového mrazu dočkajú zriedkakedy, rozhodne zriedkavejšie ako v mongolskej púšti Gobi.
Ešte šťastie, že v roku 1550 istý Blasius Villafranca vykonal nebývalý objav. Zmiešal soľ s ľadom v rovnakom pomere a zistil, že veci pri tejto zmesi mrznú. Okamžite sa tohto objavu chytili kulinári, oprášili staré Marcove recepty a už o niekoľko rokov sa konajú na kráľovskej svadbe vyhlásenej gourmetky Kataríny Mediciovej zmrzlinové hody. Snehová pochúťka zo smotany, vajec, medu a rôznych príchutí si postupne získava kráľovské dvory od talianskych až po anglické. Sám Ľudovít XIV. otvára v Paríži pre šľachtu prvú zmrzlinovú kaviareň Café Procope, ktorá existuje dodnes. Pri zmrzline v nej koncipujú svoje filozofické traktáty Diderot, Rousseau, ba dokonca aj Voltaire.
Zmrzlina sa medzi pospolitý ľud z aristokratických budoárov začala presúvať až v 19. storočí. Istá činorodá Američanka, Nancy Johnsonová, vymyslela stroj na zmrzlinu s kľukou, ktorý umožnil vyrábať ju vo veľkom. Odvtedy sa zmrzlinové šialenstvo šíri svetom ako lavína. Navyše, keď si Italo Marcioni dá v roku 1903 patentovať svoj geniálny vynález – zmrzlinový kornútok, je rozhodnuté. V Londýne ju okamžite začnú predávať v uliciach na bicykloch a zmrzlina je všade.
Za jej najväčšiu baštu sa odjakživa považuje Taliansko. USA sa síce chváli najväčšou spotrebou zmrzliny ročne na človeka a o svoje práva sa v tomto ohľade hlási aj Jadran a Balkán, ale nič neprekoná talianske gelato. Je trochu hutnejšie ako klasická zmrzlina, pretože má menej tuku, no o to je lahodnejšie. Taliani doviedli do dokonalosti aj iné mrazené pochúťky a práve preto ich celý svet pozná pod talianskymi názvami. Sorbet je zmes ovocia, cukru a vody, ktorý sa pri stálom miešaní necháva zamrznúť. Pripomína ľahučkú snehovú drť a jeho príprava je veľmi citlivá na suroviny. Granita je tvrdšia, necukrovaná ovocná dreň plná iskrivých kryštálikov ľadu. Ďalšou talianskou delikatesou je mrazený dezert zo šľahačky, vajíčok, likéru a príchutí nazývaný semifredo. V preklade to znamená polozmrznutý – a taký aj je. Musí sa jesť rýchlo, pretože sa ľahko topí.
Jediný snehový zázrak, ktorý si nemôžu pripísať Taliani je kulfi. Indická zmrzlina, ktorú si môže každý poľahky urobiť doma. Z pol litra čo najtučnejšej smotany vyšľahajte šľahačku a do nej jemne vmieste jedno zahustené sladené mlieko a hrsť nasekaných orechov alebo rozmliaždeného ovocia. Po piatich hodinách v mraze ochutnajte. Leto môže prísť. Autor je scenárista.
Ešte šťastie, že v roku 1550 istý Blasius Villafranca vykonal nebývalý objav. Zmiešal soľ s ľadom v rovnakom pomere a zistil, že veci pri tejto zmesi mrznú. Okamžite sa tohto objavu chytili kulinári, oprášili staré Marcove recepty a už o niekoľko rokov sa konajú na kráľovskej svadbe vyhlásenej gourmetky Kataríny Mediciovej zmrzlinové hody. Snehová pochúťka zo smotany, vajec, medu a rôznych príchutí si postupne získava kráľovské dvory od talianskych až po anglické. Sám Ľudovít XIV. otvára v Paríži pre šľachtu prvú zmrzlinovú kaviareň Café Procope, ktorá existuje dodnes. Pri zmrzline v nej koncipujú svoje filozofické traktáty Diderot, Rousseau, ba dokonca aj Voltaire.
Zmrzlina sa medzi pospolitý ľud z aristokratických budoárov začala presúvať až v 19. storočí. Istá činorodá Američanka, Nancy Johnsonová, vymyslela stroj na zmrzlinu s kľukou, ktorý umožnil vyrábať ju vo veľkom. Odvtedy sa zmrzlinové šialenstvo šíri svetom ako lavína. Navyše, keď si Italo Marcioni dá v roku 1903 patentovať svoj geniálny vynález – zmrzlinový kornútok, je rozhodnuté. V Londýne ju okamžite začnú predávať v uliciach na bicykloch a zmrzlina je všade.
Za jej najväčšiu baštu sa odjakživa považuje Taliansko. USA sa síce chváli najväčšou spotrebou zmrzliny ročne na človeka a o svoje práva sa v tomto ohľade hlási aj Jadran a Balkán, ale nič neprekoná talianske gelato. Je trochu hutnejšie ako klasická zmrzlina, pretože má menej tuku, no o to je lahodnejšie. Taliani doviedli do dokonalosti aj iné mrazené pochúťky a práve preto ich celý svet pozná pod talianskymi názvami. Sorbet je zmes ovocia, cukru a vody, ktorý sa pri stálom miešaní necháva zamrznúť. Pripomína ľahučkú snehovú drť a jeho príprava je veľmi citlivá na suroviny. Granita je tvrdšia, necukrovaná ovocná dreň plná iskrivých kryštálikov ľadu. Ďalšou talianskou delikatesou je mrazený dezert zo šľahačky, vajíčok, likéru a príchutí nazývaný semifredo. V preklade to znamená polozmrznutý – a taký aj je. Musí sa jesť rýchlo, pretože sa ľahko topí.
Jediný snehový zázrak, ktorý si nemôžu pripísať Taliani je kulfi. Indická zmrzlina, ktorú si môže každý poľahky urobiť doma. Z pol litra čo najtučnejšej smotany vyšľahajte šľahačku a do nej jemne vmieste jedno zahustené sladené mlieko a hrsť nasekaných orechov alebo rozmliaždeného ovocia. Po piatich hodinách v mraze ochutnajte. Leto môže prísť. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.