Boli sme mu na pohrebe, a potom sme usporiadali v jedálni malý kar. Správkyňa sa opýtala: „Sme tu všetci?“ a ja som povedal: „Nie, Bušniak ostal v krematóriu.“ No a včera, v jedálni, zadychčaná a spotená Pajdušáková nám oznámila, že presne o osemnástej má byť koniec sveta a že by sme sa k tomu mali nejako vyjadriť. Ja som sa hneď prihlásil a povedal som, že ak sa mám k tomu vyjadriť, tak ja som proti. A to Pajdušákovú totálne rozhorčilo a povedala, že tu sa o tom nemá hlasovať, že to je už rozhodnuté, že tu si máme povedať, že čo a ako. Kracina povedal, že keď je to už rozhodnuté, tak je diskusia zbytočná a opýtal sa Pajdušákovej, či vie o nejakých pokynoch, ako by sme sa mali správať, prípadne čo by sme si mali vziať so sebou a či sa treba zhromaždiť na nejakom priestranstve. „Tu ide o koniec sveta, nie o odchod do koncentráku,“ vyhlásila Pajdušáková a dodala, že by sme sa mali vyspovedať. „Komu,“ opýtal sa Kracina a Pajdušáková rozpačito mlčala. Potom povedala: „Môžete sa aj mne, ja som diskrétna, viem čo je spovedné tajomstvo.“ Nastalo ticho. Tak som vstal a opýtal som sa Pajdušákovej, či ma bude spovedať verejne, alebo zájdeme trebárs na pánsku toaletu. „No dovoľte,“ okríkla ma Pajdušáková. „Lenže verejne sa spovedať hanbím, bol som veľký hriešnik,“ namietal som. „Ja by som tam s vami zašla,“ prihlásila sa Juríčková, ktorá dovtedy mlčala. „Vylúčené,“ vykríkla Pajdušáková „spovedaním ste predsa poverili mňa“. „Nepamätám sa, že by sme o tom boli hlasovali,“ odsekla Juríčková „ja som tiež diskrétna, dokážem mlčať.“ „Tak to skúste“ skríkol na ňu Varga, bývalý esenbák. Pajdušáková s Juríčkovou sa do seba pustili a bolo by došlo k najhoršiemu, keby Kracina nebol skríkol: „Už je o päť minút šesť!“ Počkali sme tých päť minút, potom sme sa rozišli a nikto koniec sveta už nespomenul. Miro
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.