Keď niečo navrhne Béla Bugár, Igor Matovič je proti. Keď niečo navrhne Ivan Mikloš, kritizuje ho Anton Marcinčin a Peter Zajac. Zásadná diskusia o témach Richarda Sulíka zásadne nevyhovuje časti SDKÚ a KDH. Regulácia automatov podľa Pavla Minárika (dnes predkladaná poslankyňou KDH Žitňanskou), zásadne prekáža SaS. A mohli by sme pokračovať. Donekonečna.
K čomu to môže viesť? Možností je niekoľko. Šampiónom nekonečných konfliktov môže byť politik, ktorý síce nenavrhuje nič, tvári sa však uvážlivo. Ako dnes Mikuláš Dzurinda. Prípadne politik, ktorý presadzuje skôr malé zmeny, zato s razantnejším PR, ako napríklad Daniel Lipšic. Ale nič z toho nie je alternatíva, je to skôr korekcia hlavného trendu vlády Ivety Radičovej. Vývoj však môže vyzerať aj úplne inak. .fidesz po slovensky
Možnosti sú dve. A obe znamenajú rozlúčku s tradičným koalično-opozičným delením, ako sme si naň zvykli. Prvý scenár, nazvime ho evolučný, je vláda Smeru a jednej zo strán súčasnej koalície. Po uplynulom roku je zrejmé, že ktorákoľvek pravicová strana by mohla byť s Ficom schopná presadiť rovnaké záujmy ako s Radičovou. Poslednou prekážkou zostáva korupcia Smeru.
Druhý scenár je otvorene revolučný, minimálne na dnešné pomery. Začnime príkladom. Keď sa pozrieme na politické spektrum v Maďarsku alebo Poľsku, v oboch krajinách je rozdelené na konzervatívno-liberálnom konflikte. V Maďarsku konzervatívny Fidesz verzus postkomunisti s liberálmi, v Poľsku konzervatívne Právo a spravodlivosť verzus liberálne občas pravicová, občas ľavicová Občianska platforma. Jediná krajina v strednej Európe s podobným štiepením ako u nás, kde konzervatívci a liberáli tvoria alianciu proti ľavici, je Česko. Sme teda politicky bližší Prahe? Alebo sa pomaly približujeme Budapešti a Varšave? .hodža proti Hlinkovi
Posledných dvadsať rokov určite Prahe, tradícia prvej republiky je však presne opačná. Politický rozpor počas 1. ČSR bol na Slovensku založený na konflikte Andreja Hlinku s Milanom Hodžom. Nič na tom nemení ani krátky pobyt ľudákov v československej vláde. Keď to trochu zjednodušíme, bol to konflikt konzervatívnej a liberálnej pravice, blízky tomu, čo dnes vidíme v Poľsku a Maďarsku.
Ako je možné, že Slovensko sa po roku 1989 vydalo inou cestou?
Dôvody sú dva. Ten prvý je historický. Zlyhanie Hlinkových dedičov počas vojnového štátu viedlo k Povstaniu, a jeho hlavným politickým dôsledkom bolo vymazanie ľudáckej strany z politického spektra. Ján Čarnogurský si toho bol vedomý a KDH založil na „poučení“ z dejín. Ako také KDH bolo aj nebolo dedičom Hlinkovej strany. Bolo síce za samostatný štát, ale nie v roku 1993.
Druhým kľúčovým momentom je novembrová tribúna. Vznikla na nej totiž pozoruhodná koalícia katolíckych antikomunistov, ktorí porazili komunizmus a liberálov (niekedy bývalých komunistov), ktorým prekážal režim a pri prvom momente sa postavili na tribúnu. Takzvaní „ľudia Novembra“ teda spájajú dve politicky pomerne heterogénne skupiny ľudí.
Ak to trochu zjednodušíme, hoci VPN mohlo (a chvíľami aj išlo) inou cestou, napokon prevážila väzba na KDH. Základom pravicových koalícií sa tak stala aliancia dedičov VPN a KDH, slovenských liberálov a konzervatívcov, koalícia Petra Zajaca a Jána Čarnogurského. Kvintesenciou tejto konzervatívno-liberálnej koalície sa napokon stala aj Dzurindova SDKÚ. Ľudia, ktorým nebolo dobre ani medzi kresťanskými konzervatívcami, ani medzi klasickými liberálmi, si založili vlastnú stranu, s kresťanským názvom a liberálnou identitou. Dôležité je, že obeťou konzervatívno-liberálnej aliancie sa – presne ako v Česku – stali konzervatívci.
Čo teda môže priniesť budúcnosť? Konzervatívci zistia, že bližší ako liberáli sú im niektorí socialisti. Namiesto o trhu a reformách budú viac hovoriť o štáte a voličov budú mobilizovať na konflikte s mestskými liberálmi.
Napokon, prvú lastovičku už máme za sebou. Bola ňou prezidentská kampaň Františka Mikloška a jeho „neschopnosť“ podporiť Ivetu Radičovú pred druhým kolom.
K čomu to môže viesť? Možností je niekoľko. Šampiónom nekonečných konfliktov môže byť politik, ktorý síce nenavrhuje nič, tvári sa však uvážlivo. Ako dnes Mikuláš Dzurinda. Prípadne politik, ktorý presadzuje skôr malé zmeny, zato s razantnejším PR, ako napríklad Daniel Lipšic. Ale nič z toho nie je alternatíva, je to skôr korekcia hlavného trendu vlády Ivety Radičovej. Vývoj však môže vyzerať aj úplne inak. .fidesz po slovensky
Možnosti sú dve. A obe znamenajú rozlúčku s tradičným koalično-opozičným delením, ako sme si naň zvykli. Prvý scenár, nazvime ho evolučný, je vláda Smeru a jednej zo strán súčasnej koalície. Po uplynulom roku je zrejmé, že ktorákoľvek pravicová strana by mohla byť s Ficom schopná presadiť rovnaké záujmy ako s Radičovou. Poslednou prekážkou zostáva korupcia Smeru.
Druhý scenár je otvorene revolučný, minimálne na dnešné pomery. Začnime príkladom. Keď sa pozrieme na politické spektrum v Maďarsku alebo Poľsku, v oboch krajinách je rozdelené na konzervatívno-liberálnom konflikte. V Maďarsku konzervatívny Fidesz verzus postkomunisti s liberálmi, v Poľsku konzervatívne Právo a spravodlivosť verzus liberálne občas pravicová, občas ľavicová Občianska platforma. Jediná krajina v strednej Európe s podobným štiepením ako u nás, kde konzervatívci a liberáli tvoria alianciu proti ľavici, je Česko. Sme teda politicky bližší Prahe? Alebo sa pomaly približujeme Budapešti a Varšave? .hodža proti Hlinkovi
Posledných dvadsať rokov určite Prahe, tradícia prvej republiky je však presne opačná. Politický rozpor počas 1. ČSR bol na Slovensku založený na konflikte Andreja Hlinku s Milanom Hodžom. Nič na tom nemení ani krátky pobyt ľudákov v československej vláde. Keď to trochu zjednodušíme, bol to konflikt konzervatívnej a liberálnej pravice, blízky tomu, čo dnes vidíme v Poľsku a Maďarsku.
Ako je možné, že Slovensko sa po roku 1989 vydalo inou cestou?
Dôvody sú dva. Ten prvý je historický. Zlyhanie Hlinkových dedičov počas vojnového štátu viedlo k Povstaniu, a jeho hlavným politickým dôsledkom bolo vymazanie ľudáckej strany z politického spektra. Ján Čarnogurský si toho bol vedomý a KDH založil na „poučení“ z dejín. Ako také KDH bolo aj nebolo dedičom Hlinkovej strany. Bolo síce za samostatný štát, ale nie v roku 1993.
Druhým kľúčovým momentom je novembrová tribúna. Vznikla na nej totiž pozoruhodná koalícia katolíckych antikomunistov, ktorí porazili komunizmus a liberálov (niekedy bývalých komunistov), ktorým prekážal režim a pri prvom momente sa postavili na tribúnu. Takzvaní „ľudia Novembra“ teda spájajú dve politicky pomerne heterogénne skupiny ľudí.
Ak to trochu zjednodušíme, hoci VPN mohlo (a chvíľami aj išlo) inou cestou, napokon prevážila väzba na KDH. Základom pravicových koalícií sa tak stala aliancia dedičov VPN a KDH, slovenských liberálov a konzervatívcov, koalícia Petra Zajaca a Jána Čarnogurského. Kvintesenciou tejto konzervatívno-liberálnej koalície sa napokon stala aj Dzurindova SDKÚ. Ľudia, ktorým nebolo dobre ani medzi kresťanskými konzervatívcami, ani medzi klasickými liberálmi, si založili vlastnú stranu, s kresťanským názvom a liberálnou identitou. Dôležité je, že obeťou konzervatívno-liberálnej aliancie sa – presne ako v Česku – stali konzervatívci.
Čo teda môže priniesť budúcnosť? Konzervatívci zistia, že bližší ako liberáli sú im niektorí socialisti. Namiesto o trhu a reformách budú viac hovoriť o štáte a voličov budú mobilizovať na konflikte s mestskými liberálmi.
Napokon, prvú lastovičku už máme za sebou. Bola ňou prezidentská kampaň Františka Mikloška a jeho „neschopnosť“ podporiť Ivetu Radičovú pred druhým kolom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.