Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sarkozy nemal záujem

.peter Nágel .časopis .film

Pred pár dňami skončený festival v Cannes mal príťažlivo zostavený oficiálny výber. Nechýbali slávne osobnosti ani ambiciózni debutanti s kontroverznými témami. Zaknihoval svoj historický škandál. A napriek stopercentnému očakávaniu Nicolas Sarkozy neprišiel.

Optimizmus netajil ani umelecký riaditeľ Thiérry Frémaux, ktorý sedí na horúcej stoličke od roku 1999. „Mať festival lepší, iný a zaujímavejší je mojím zámerom, odkedy som na tomto poste. Či sa ľuďom niektoré filmy páčia, alebo nie, vždy ich niečo dostane – napríklad v tomto roku aj také rozdielne snímky ako samurajské kino Takashiho Miike (Harakiri), adrenalínový hit Nicolasa Windinga Refna (Jazda) alebo romantika od Radu Mihaileanu (Zdroj), teda zdanlivo neprijateľné komerčné, mainstreamové tituly. To, čo chceme dosiahnuť, je bezprostredný život plný energie a autenticity. A taký bol výber tohtoročného festivalu.“ .mýtus zvaný Strom
Oproti minulému roku, keď Zlatú palmu takmer nebolo komu udeliť (kto si dnes spomenie na thajského laureáta Apichatponga Weresethakula?), tentoraz po najvyšších poctách siahalo omnoho viac adeptov. I keď hlavný favorit bol jasný skôr, ako sa 64. festival na francúzskej Riviére začal.
Terrence Malick patrí medzi pozoruhodné unikáty svetovej kinematografie. Aj napriek skutočnosti, že 67-ročný filmár z illinoiskej Ottawy stihol zatiaľ nakrútiť iba päť hraných filmov. Pravda, každý z nich sa spomína v učebniciach filmovej histórie, a tiež sa detailne analyzuje na seminároch filmovej vedy a teórie. Svoj piaty opus Strom života (The Tree of Life) mal pôvodne premiérovať na canneskom festivale už minulý rok. Údajne mu však stále nevyhovovala výsledná verzia. Prešlo dvanásť mesiacov, a film nemusel byť uvedený ani tentoraz. Údajné nezhody medzi autorom filmu, producentmi a distribučnou spoločnosťou mali zabrániť dlho očakávanej premiére.
Festival zrodil už viacero mediálne vďačných exponátov. Ostatným, určite nie posledným je teda Strom života. Najskôr dokonale rozdelil premiérové publikum, aby si – bez nejakého väčšieho prekvapenia a rozruchu – odniesol Zlatú palmu. Pravda, neprevzal si ju osobne Terrence Malick, ale dvojica producentov, hoci ocenený tvorca bol prítomný počas celého festivalu. Potvrdil to napokon aj Frémaux: „Áno, bol tu. On je niečo ako J. D. Salinger filmu. Neprišiel na tlačovú konferenciu ani na slávnostnú premiéru. Ale bol sa pozrieť na koniec premietania. A to je všetko.“ Na otázku, či predsa len nemal vystúpiť zo svojho tieňa, umelecký riaditeľ kontroval: „Nie. Trpí fóbiou a ja to rešpektujem. Vie byť veľmi konfliktný, ak ho niekto núti. Ale nie je to provokácia alebo póza.“
Ako prislúcha legendárnemu filmárovi, zvolil veľmi osobitú a komplikovanú umeleckú výpoveď. Film, ktorý sa začína v 50. rokoch dvadsiateho storočia, približuje príbeh 11-ročného Jacka, jedného z troch synov priemernej rodiny z amerického Stredozápadu. Život v zdanlivo idylickom svete sa postupne zmení v zložitý labyrint plný volieb a vnútorných bojov. Dospelý Jack pokračuje vo svojej životnej púti ako stratená duša a postupne si uvedomuje, ako  vlastne všetko funguje. Malickova kinematografická symfónia hľadá odpovede na pôvod a zmysel života. Rovnako ponúka otázky pre existenciu viery. Autorská interpretácia zobrazuje krutú prírodu, a tiež duchovné milosrdenstvo, utvárané nielen našimi životmi, jednotlivcami a rodinami, ale celým životom vôkol nás.
Terrence Malick už raz v Cannes súťažil. V roku 1979 si odniesol Cenu pre najlepšieho režiséra za Nebeské dni (Days of Heaven). Pamätníci spomínajú, že už vtedy mal dostať Zlatú plamu, ale vraj mal smolu – vtedajšej šéfke poroty (francúzskej spisovateľke Francoise Saganovej) viac imponovala Coppolova Apokalypsa a Schlöndorffov Plechový bubienok. Aj preto tohtoročné udelenie prestížneho ocenenia oživilo ďalší canneský mýtus. Ak je tu šéfom poroty významný americký umelec a v súťaži je osobitý film anglosaského pôvodu, spravidla ho Zlatá palma neminie: tak sa stalo napríklad v roku 1980, keď Kirk Douglas dekoroval Boba Fosseho (All That Jazz), v roku 1986 Sydney Pollack Rolanda Joffého (The Mission), v roku 1994 Clint Eastwood neznámeho Quentina Tarantina (Pulp Fiction) a o desať rokov už slávny Q. T. kontroverzného krajana Michaela Moorea (Fahrenheit 9/11). No a teraz porotu viedol Robert De Niro... .persona non grata
Favoritom na Zlatú palmu bol aj dánsky búrlivák Lars von Trier. Jeho aktuálna vízia možného konca sveta Melancholia nadchla viacerých a minimálne mu predpovedali ocenenie za výtvarnú stránku a kameru. Permanentný provokatér sa stal po známych výrokoch o svojej tolerancii k Hitlerovi, nacizmu a svojim nemeckým predkom prvým nežiaducim filmovým umelcom v 64-ročnej histórii festivalu. Napriek tomu, že každý svoj hraný film od roku 1991 uviedol v Cannes, kde aj získal najvyššie ocenenie v roku 2000 (Tanečnica v tme) a patrí k trvalým obľúbencom prezidenta festivalu Gillesa Jacoba. „Domnievam sa, že Melancholia je veľký film, možno Larsov najlepší“, uviedol Thiérry Frémaux. „Všetko výborne fungovalo. Lars mal výbornú náladu, bol šťastný. Aj tlačová konferencia sa niesla v pohodovej atmosfére, a potom vyslovil tú provokáciu. A všetko sa v okamihu zmenilo. V každom prípade, Lars sa zachoval ako idiot, ale určite nie je antisemitsky založený. Ale už to nešlo vziať späť. Samozrejme, páčia sa mi filmári, ktorí majú veľké ego a neboja sa reflektovať mnohé veci, ale musia byť aj opatrní, ako najlepšie vyjadriť svoje myšlienky. Oni však nie sú politici. Sú umelci – extravagantní, provokatívni. A najväčším provokatérom je človek menom Lars von Trier. Najsmutnejšie na celej veci je to, že tým zabil svoj vynikajúci film.“ Po otázke, či status „persona non grata“ znamená, že sa dánsky filmár už nikdy do Cannes nevráti, sa Frémaux najskôr odmlčal, a potom odvetil: „Opýtajte sa ma na to o rok!“
Porota napriek všeobecnému očakávaniu film celkom neodignorovala: americká herečka Kirsten Dunstová si prevzala Cenu za najlepšiu hereckú kreáciu, hoci jej dominantným kreatívnym výrazom bol výraz absolútnej apatie. .kaurismäkiho nádej
Veľmi-preveľmi držali novinári palce Akimu Kaurismäkimu. Robert De Niro a jeho porotcovská kompánia to však videli inak. Láskyplnému a optimistickému príbehu z francúzskeho prístavného mesta Le Havre (názov filmu) nedali najmenšiu šancu. O vážnom probléme utečenectva rozpráva svojskou poetikou a nedáva ani na okamih zapochybovať, že svojich hrdinov má rád a verí im. „Európsky film sa nie príliš jasne vyslovuje k pretrvávajúcej zhoršenej finančnej, politickej, a predovšetkým morálnej kríze, ktorá vedie k ustavične nevyriešenému problému emigrácie,“ uvažoval fínsky tvorca. „Osobne nepoznám odpoveď ani riešenie, ale chcel som sa podeliť o túto skutočnosť prostredníctvom hoci aj nerealistického filmu.“ .iný Michael
V najsledovanejšej dvadsiatke filmov v hlavnej súťaži sa popri zvučných menách (N. Moretti, bratia Dardennovci, P. Almódovar, P. Sorrentino, N. B. Ceylan a už spomínaní T. Malick, L. von Trier a A. Kaurismäki) ocitli aj dvaja debutanti – Julia Leighová z Austrálie a Markus Schleinzer z Rakúska. Hoci obaja zvolili pri svojom veľkom vstupe do elitného klubu svetových filmárov výraznú a kontroverznú tému a oboch na promo materiáloch predstavovali známe osobnosti (Jane Campionová a Michael Haneke), predsa úroveň i výsledok uvedených diel boli diametrálne odlišné. Filmárka z krajiny protinožcov ponúkla v snímke Spiaca kráska (Sleeping Beauty) dekadentnú štúdiu dobrovoľného zneužívania mladej vysokoškoláčky v perverznom súkromnom klube, ktorá však nepresiahla ilustratívny rozmer pseudointelektuálnej červenej knižnice.
Jej rakúsky kolega doteraz zbieral skúsenosti ako kastingový režisér, kde spolupracoval na kľúčových dielach Ulricha Seidla, Jessicy Hausnerovej a najmä Michaela Hanekeho. Pre svoj celovečerný debut Michael si zvolil extrémne zložitý a diskutabilný námet – pedofíliu. Film ukazuje posledných päť mesiacov 10-ročného chlapca a 35-ročného úradníka v nedobrovoľnom spoločnom živote. Snímka vyvolala búrlivé odozvy. Ale aj tí, ktorí by také niečo na plátne radšej nevideli, uznali mimoriadnu presvedčivosť diela, ohromujúce výkony oboch protagonistov a precíznosť režijnej koncepcie. „Toto je príbeh o zločincovi,“ povedal M. Schleinzer. „Chcel som vytvoriť niečo, čo musíte sami odhaliť. Každý to vidí a musí zistiť, čo to s ním urobí. A sledujte pozorne svoje pocity. Myslím, že to pomôže nielen spoločnosti a nám všetkým, ale aj ďalšiemu vývoju.“
Ani Michael však u poroty nezískal uznanie. .kde je prezident?
Tohtoročný festival v Cannes spoľahlivo otvoril Woody Allen s romantickou novinkou Polnoc v Paríži (Midnight in Paris), kde s vtipným zveličením ponúkol zdanlivo nezlučiteľnú premisu: osudové stretnutie bezvýznamného amerického spisovateľa s ikonami svetovej kultúry, tvoriacimi v meste nad Seinou začiatkom 20. storočia. Okrem známych hereckých mien sa v epizódnej role objavila aj Carla Bruniová, aktuálna manželka Nicolasa Sarkozyho. Ani ona, ani francúzsky prezident sa na galaotvorenie festivalu neunúvali.
O pár dní sa však na Croisette premietal francúzsky film Pater, voľne inšpirovaný osudmi a cestou Nicolasa Sarkozyho do Elyzejského paláca. Napriek tomu, že film si v hlavnej súťaži vyslúžil potlesk na otvorenej scéne, očakávaný prominentný hosť na červenom schodisku opäť chýbal. „Nemal vraj záujem vidieť tento film!", stálo lakonicky vo festivalovom denníku.
Ani najsledovanejšia mediálna udalosť si nemôže byť istá prítomnosťou očakávaných celebrít! Autor je riaditeľ Art Film Festu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite