Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Voliči proti sociálnemu štátu

.michael J. Boskin .časopis .týždeň v ekonomike

Kanadský premiér Stephen Harper získal prvý raz od nástupu do úradu jasnú väčšinu kresiel v parlamente. Pokračuje tak v pozoruhodnej sérii volebných víťazstiev, ktoré podnecuje túžba voličov po prerušení alebo úplnom zvrátení rastu sociálneho štátu.

Harperovo víťazstvo navyše nasleduje po vlaňajšom triumfe Republikánskej strany v amerických kongresových voľbách. Pričom kampaňové úsilie republikánov sa sústredilo najmä na veľkosť a rozsah vlády po masívnej expanzii verejných výdavkov vyvolaných krízou a recesiou. .pôsobí tu ideológia?
Britský premiér David Cameron takisto zvíťazil s leitmotívom zrušenia excesov sociálneho štátu.
Ďalšie bude očakávané úsilie francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho o znovuzvolenie. Francúzsko má pritom vyššie dane a sociálne dávky ako Veľká Británia, Kanada alebo USA. Sarkozy však napriek počiatočným pokusom o zrušenie niektorých francúzskych sociálnych nárokov vykonal na poli reforiem menej než Cameron alebo Harper. O príklade Ronalda Reagana alebo Margaret Thatcherovej z 80. rokov ani nehovoriac.
Niekto môže namietať, že ekonomické problémy, ktorým teraz čelia vlády, sú také ťaživé, že už samo pôsobenie pri moci nutne vyprovokuje voličov, aby terajších „vládcov“ bez ohľadu na ideológiu pri voľbách vykopli z úradu. Lenže Harperovo znovuzvolenie naznačuje niečo iné. Harper znížil v Kanade dane z predaja a zdanenie firiem. Takže momentálne sa ocitli výrazne pod hladinou zdanenia v Amerike. A podobne ako Cameron chce dosiahnuť rýchlejšiu fiškálnu konsolidáciu, než prezident Barack Obama. .porovnanie a trendy
Potenciálny význam týchto volieb treba chápať nielen v kontexte recesie a finančnej krízy či zásahov vlády, ktoré ich majú riešiť. Ide aj o širší kontext historického vývoja sociálneho štátu v týchto krajinách.
A tu rozoznávame nasledujúce trendy:
Vo všetkých štyroch štátoch sa prejavoval výrazne stúpajúci trend vládnych výdavkov braných ako percento z HDP.
V každej jednej krajine sa za posledné roky prejavil značný nárast verejných výdavkov, najmä v USA a Veľkej Británii.
Francúzsko má podľa údajov OECD v pomere k HDP najväčšie vládne výdavky – viac ako 50-percentné. Tento pomer stabilne, desaťročie za desaťročím, rastie.
USA má momentálne najnižšie vládne výdavky ako percento z HDP, hoci postupne doháňa Kanadu, a to vďaka explózii vládnych výdavkov viditeľnej od roku 2000. Túto explóziu tvoria vojenské výdavky administratívy prezidenta Georgea W. Busha a sociálne výdavky administratívy prezidenta Baracka Obamu.
Nárast verejných výdavkov ako percenta z HDP v Kanade bol od roku 2000 zo spomínaných štyroch krajín najmenší.
Kanada a Británia prežili obdobia významných znížení pomeru vládnych výdavkov. V Británii padlo o štyri percentuálne body ešte v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia („thatcherovská revolúcia“) a do roku 2000 ďalej klesalo. V rokoch pred finančnou krízou klesol podiel kanadských verejných výdavkov z približne 45 percent na 40 percent.
Podobne aj „reaganovská revolúcia“ v USA zastavila stúpajúci trend nevojenských výdavkov.
A čo nám hovoria výkony ekonomík merané cez reálne HDP na hlavu? Štyri spomínané krajiny sú podľa nich zoradené presne v opačnom slede, ako hovorí poradie vládnych výdavkov. Najvyšší výkon podávala americká ekonomika, za ňou bola kanadská, britská a napokon francúzska. Jednoduchý korelačný koeficient je približne -0,9! .voliči niečo vystihli
Voliči zrejme vystihli čosi dôležité. Samozrejme, že korelácia ešte nedokazuje kauzalitu, pretože výkon ekonomiky ovplyvňuje množstvo ďalších faktorov. Okrem toho, vlády poskytujú služby, od obrany a zákonnosti až po humanitárnu záchrannú sieť, ktoré sú potrebné pre úspech ekonomiky i spoločnosti. No veľkosť štátu blahobytu – a pokles motivácie na prácu, sporenie a investovanie, aký nutne vyvolávajú vysoké dane a prehnané prerozdeľovanie – je veľkým zádrhom na ceste k rýchlejšiemu rastu príjmov.
Táto jednoduchá analýza by nás mala vystríhať, keď uvažujeme o žiaducom pomere dynamiky a bezpečnosti, rastu a prerozdeľovania. Napokon, reálny príjem na hlavu v USA je asi o 40 percent vyšší než vo Francúzsku, o 22 percent vyšší ako v Kanade a o 31 percent vyšší než v Británii.
Aj relatívne brané dejiny sledujú rovnaký trend. I tu pôsobia aj iné faktory, nielen dane a výdavky. Napríklad americký náskok pred Francúzskom sa od roku 1980 zvýšil z 25 na 40 percent, a to presne v období, keď sa v USA stabilizoval pomer vládnych výdavkov voči HDP, kým vo Francúzsku tento pomer podstatne vzrástol. A hoci reálny HDP na hlavu vo Francúzsku prekonal v roku 1980 ten britský, v roku 2000 už viedli Briti a v roku 2007 Paríž za britským zaostával približne o 10 percent.
Tí, ktorí chcú reformovať a znížiť vládne výdavky, teda správne pochopili širší obraz. A to je nutný predpoklad významnejšieho ekonomického pokroku. Asi tak znie ponaučenie z dejín – od revolúcií, akými sú tá reaganovská a thatcherovská, až po novšiu skúsenosť Stephena Harpera, Davida Camerona a republikánov v americkom kongrese.
Len čas ukáže, či posledné voľby v Británii, USA a v Kanade signalizujú ústup od rastu sociálneho štátu, alebo či je to len dočasná prestávka. No porovnanie týchto krajín s Francúzskom odhaľuje, že ide skutočne o veľa. Autor je profesor ekonómie na Stanford University
Project Syndicate 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite