Školy a štát

Školy v celom svete pritom riešia, čo a ako učiť v sfére mobilného internetu, v ktorej si akýkoľvek fakt možno takmer kdekoľvek vyhľadať v priebehu niekoľkých sekúnd. Čo vlastne majú školy učiť? A na čom má byť postavená autorita učiteľa, ktorý v minulosti vedel oveľa viac ako deti, no dnes ani sám nevie, čo všetko jeho žiaci môžu vedieť lepšie ako on? K tomu sa ešte pridávajú „slovenské špecifiká“: žiaci základných a stredných škôl sa naďalej, napriek všetkým opačným deklaráciám, musia učiť veľa zbytočných faktov, pričom často nevedia, čo s týmito faktmi majú robiť a ako majú získané informácie vyhodnotiť a použiť. A školy, štátne i neštátne, sú v ohromnej miere regulované štátom, a o každý „kúsoček slobody“ musia zviesť ľúty boj.
Časť odpovedí na to, v čom sa majú dnešné dobré školy líšiť od tých včerajších, je pritom dobre známa: študenti dnes nemusia a nepotrebujú vedieť všetko, a preto netreba každého učiť presne to isté. Dôležitejší je spôsob rozmýšľania a schopnosť vidieť vec z viacerých strán. Lawrence Harrison, ktorý sa vo svojich prácach zaoberá určujúcim vplyvom kultúry na politiku a hospodársky rozvoj krajín, sa venuje školstvu ako jednej z kľúčových oblastí, ovplyvňujúcich budúci rozvoj. Vzdelanie má podľa Harrisona podporovať tvorivosť, autonómne rozhodovanie ľudí, videnie problémov z rôznych pohľadov a schopnosť vyjadriť vlastný názor. V knihe Ústredná liberálna pravda opisuje Harrison školy, ktoré nepomáhajú pokroku, ako inštitúcie, kde väčšinu času rozpráva učiteľ, žiakom dáva poučky a vysvetlenia a píše na tabuľu poznámky, ktoré si žiaci následne opisujú. Študenti málokedy robia to, čo ich zaujíma, a väčšinou sa v škole nudia. Harrison takto opisuje najmä školy v Latinskej Amerike, mnohé z toho je však navlas podobné tomu, čo pretrvalo z minulosti aj na Slovensku – a k čomu učiteľov do istej miery aj dodnes núti systém a povinnosť „odučiť učivo“.
Zmeniť všetky školy naraz sa asi nedá ani v takej malej krajine ako je Slovensko. Učitelia, ktorí roky učili inak a nemajú dostatočnú prípravu, potrebujú viac času a podpory.  Zlepšenie sa preto musí začať cez školy, ktoré sú na to pripravené. To, čo tieto školy potrebujú, jej oveľa väčšia sloboda rozhodovať a určovať si, čo a ako budú učiť, s kým to budú učiť, aký spôsob výučby zvolia. Školy dnes potrebujú väčšiu slobodu, a s ňou aj väčšiu zodpovednosť. Tú od nich potom nemajú vyžadovať v prvom rade úradníci, inšpektori a štátni kontrolóri, ale ich hlavní zákazníci – študenti a rodičia. Práve tam, pri zákazníkovi, klientovi, by sa všetko malo začínať. Kvôli nemu, a nie kvôli štátu, škola vôbec existuje.