V detstve, v päťdesiatych rokoch, som doma nikdy nepočul, že by tento dôležitý dopravný uzol v Budíne nazývali Moskovským námestím. Všetci ho spomínali po starom ako Námestie Kálmána Szélla. V čase môjho dospievania mu slangovo hovorili Kalef. Jazykovedec by vedel povedať, ako sa zrodilo toto zvláštne slovo s tureckou (?) príchuťou. Po desaťročiach sa ho nasledujúce pokolenia naučili nazývať Moskovským. Osobne som mal k nemu zvláštny vzťah, v istom období som ním často prechádzal a vždy som mal nejaký zlý pocit, keď som musel vysloviť jeho úradný názov. Moja dcéra a jej priatelia mu už tak bežne hovorili, idem na Moskovské, slovo námestie nepridali.
Teraz sa v Budapešti menia názvy niekoľkých námestí a ulíc. Je za tým nedbalosť, aspoň dvadsaťročné oneskorenie. Po skončení 2. svetovej vojny odstránili tabule Berlínskeho námestia pred Západnou stanicou rýchlo. Z komunistickej diktatúry sa však zachovalo ako dedičstvo veľa názvov v celom Maďarsku. Urobilo sa síce pár zmien, ale dodnes možno nájsť početné odstrašujúce príklady. Nové vedenie hlavného mesta vyrukovalo s novými (sčasti niekdajšími) názvami. Keď sa sťahuje remeň na nohaviciach, myslia si politici, že symbolické gestá možno zlepšia náladu. Ponúkajú zadosťučinenie tým, ktorí v postkomunistických rokoch ťahali za kratší koniec. Preto ohlásené zmeny sprevádza isté pohoršenie druhej strany. Občas je argumentácia kritikov krkolomná. Že napríklad budúce Námestie Jána Pavla II. nemá nijakú spojitosť s cirkvami. Akoby pápež bol iba hlavou katolíckej cirkvi a neprispel aj k pádu komunizmu.
Dejiny uplynulých sto rokov nás v otázke zmien názov ulíc stavajú pred zvláštne zrkadlo. V Budapešti je Radiálna cesta vybudovaná podľa parížskeho vzoru, neskôr premenovaná na Andrássyho cestu, ktorú komunisti nazvali Stalinovou cestou. Revolúcia v roku 1956 ju prekrstila na Cestu maďarskej mládeže, kádarovská reštaurácia jej zasa dala názov Cesta ľudovej republiky, ktorý sa sotva ujal v hovorovom jazyku.
Aj teraz bolo počuť, že v Moskve sa mnohým nepáčil návrat k niekdajšiemu názvu budínskeho námestia; možno zabudli na to, že dopravný uzol v roku 1951 dostal názov podľa hlavného mesta Sovietskeho zväzu, čo pred šesťdesiatimi rokmi zaiste malo istú kolonialistickú príchuť.
Teraz sa v Budapešti menia názvy niekoľkých námestí a ulíc. Je za tým nedbalosť, aspoň dvadsaťročné oneskorenie. Po skončení 2. svetovej vojny odstránili tabule Berlínskeho námestia pred Západnou stanicou rýchlo. Z komunistickej diktatúry sa však zachovalo ako dedičstvo veľa názvov v celom Maďarsku. Urobilo sa síce pár zmien, ale dodnes možno nájsť početné odstrašujúce príklady. Nové vedenie hlavného mesta vyrukovalo s novými (sčasti niekdajšími) názvami. Keď sa sťahuje remeň na nohaviciach, myslia si politici, že symbolické gestá možno zlepšia náladu. Ponúkajú zadosťučinenie tým, ktorí v postkomunistických rokoch ťahali za kratší koniec. Preto ohlásené zmeny sprevádza isté pohoršenie druhej strany. Občas je argumentácia kritikov krkolomná. Že napríklad budúce Námestie Jána Pavla II. nemá nijakú spojitosť s cirkvami. Akoby pápež bol iba hlavou katolíckej cirkvi a neprispel aj k pádu komunizmu.
Dejiny uplynulých sto rokov nás v otázke zmien názov ulíc stavajú pred zvláštne zrkadlo. V Budapešti je Radiálna cesta vybudovaná podľa parížskeho vzoru, neskôr premenovaná na Andrássyho cestu, ktorú komunisti nazvali Stalinovou cestou. Revolúcia v roku 1956 ju prekrstila na Cestu maďarskej mládeže, kádarovská reštaurácia jej zasa dala názov Cesta ľudovej republiky, ktorý sa sotva ujal v hovorovom jazyku.
Aj teraz bolo počuť, že v Moskve sa mnohým nepáčil návrat k niekdajšiemu názvu budínskeho námestia; možno zabudli na to, že dopravný uzol v roku 1951 dostal názov podľa hlavného mesta Sovietskeho zväzu, čo pred šesťdesiatimi rokmi zaiste malo istú kolonialistickú príchuť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.