The Great Escape má vďaka Brightonu a mesiacu máju najkrajšiu kulisu zo všetkých. K tomu výborné kluby, na tie sa počas neho premieňajú aj maličké podzemné zákutia rôznych hotelov či bary a krčmy vrátane jedného utešeného priestoru na legendárnom móle s kolotočmi. Videl som asi 40 skupín. Situácia je vážna. Nové technológie, lacnejšie nástroje, lacnejšia možnosť nahrávania, to všetko vedie k nadprodukcii. K nadprodukcii dobrých vecí. Kedysi som vedel počúvať jedného zaujímavého umelca hodiny, len študovanie prvej platne The B-52s mi zabralo hádam týždne čistého času. Teraz, ak chcete mať čo najširší záber, musíte „šľahať“. Mna celkom teší, že sa darí alternatíve, akoby vystrihnutej z Brna osemdesiatych rokov, v akejsi vokálne bohatej a hravejšej osvieženej verzii. Keby Ještě jsme se nedohodli dorazili do Brightonu, ich experimentálny zvuk by bol celkom trendy, odporúčam im založiť si boyband verziu samých seba, lebo na uznávaného anglického muzikanta musíte byť teenager a mať nohy ako paličky. Mimoriadne obľúbená je hra s bicími – kotol má každá druhá skupina vpredu, aby doň mohol trieskať ten, kto ide práve okolo. Všetci bubeníci neznášali, keď im niekto zo skupiny búchal po činelách, teraz je to veľká móda. Ak chcete počuť, čo ma nadchlo, pozrite si napríklad skupiny Warpaint, Islet či Paris Suit Yourself. Naživo ide o výnimočné hudobné zjavy, takí Paris Suit Youself znejú ako hudobný fantazmagoristický, sympaticky zašpinený počin štyroch bláznov, ktorí vás dokážu zmagnetizovať ako kobra. A to netuším, koľko dobrej hudby mi na Great Escape ušlo. Great!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.