Úpadok politiky?

Odvtedy sa všeličo udialo. Formovala sa štandardná politická scéna a politická kultúra, je demokracia, voľby sú slobodné. A predsa máme pocit, že ani jedno, ani druhé, ani tretie nespĺňa očakávania. Nielenže nespĺňa, ale často človeka vyložene štve. Pripisujem to všeličomu. Napríklad faktu, že žijeme v ére okúzlenia internetovými komunitnými sieťami a sofistikovaného politického marketingu. Prepojenie kšeftov s politikou a korupcia nie sú žiadne postkomunistické objavy. Našinca a zahraničného pozorovateľa akurát prekvapuje ich všadeprítomnosť. Na pravidlá sa kašle. Neraz som videl cudzincov z vyspelých krajín, ako sa v tejto situácii rýchlo udomácnili. Inak by si u nás nemohli otvoriť ani stánok na noviny.
Poďme však k veci. .recept na úspech
Občas počujem otázku: Prečo tak upadla česká politika? Ak opomenieme faktory, ktoré som už spomenul, tak mi napadajú, ako inak, tri kľúčové: Po prvé, politici sa vycvičili v umení hovoriť pre médiá v presvedčení, že práve tu ide o všetko. Politické diskusie sa tým pádom zmenili na špecifickú súťaž typu Superstar. Slušný, múdry, ale koktavý a zle oblečený nemá šancu. Po druhé, voliči sú v priemere málo inteligentná masa, ktorá vie, čo chce počuť. Nejeden sníva o sociálnom štáte ako o bohatom strýčkovi, ktorý prihodí do rodinného rozpočtu. Čerta ho zaujíma, že strýčko je na smrteľnej posteli. Politici, ktorí sľubujú, čo všetko štát zabezpečí, majú úspech. Po tretie, politika bola, je a zostane primárne o pudoch a vášňach. Tu vidím jeden z dôvodov, prečo argumenty nehrajú podstatnú rolu. Dominujú závisť, predsudky, mýty, fámy a intrigy. Nástrojom politických hier sú škandály, a nie konflikty predstáv o problémoch a cestách ich riešenia.  Kto neverí, nech si pozrie titulky dnešných, zajtrajších, pozajtrajších... denníkov.
Dôsledky sú tristné. Niekoľko ilustrácií z Česka: Kariéra nejedného lídra stojí a padá na jeho schopnosti vyvolávať v spoločnosti negatívne emócie (Jiří Paroubek), na schopnosti zabrnkať na protirómske pudy (Jiří Čunek). Na popularitu stačí nekonať, a to aj v situácii, keď konať skutočne treba (Fischerova úradnícka vláda). K dobrému volebnému výsledku prispieva mediálna celebrita na čele kandidátky (Radek John) a tak ďalej. Aby však bolo jasné, každý z uvedených fenoménov má na Slovensku svojho pandanta.  Fico akoby Paroubkovi z oka vypadol. Slota je trochu Čunek plus čosi toho najhoršieho naviac,  Fischerova úradnícka vláda bola blízkou príbuznou tej súčasnej slovenskej, akurát tá slovenská nie je obľúbená, Veci verejné vyšli z podobnej liahne ako SaS a podobne.
Senzáciou posledných týždňov je však kolotoč, ktorý rozhýbalo vynášanie nahrávok zo súkromia politikov na verejnosť. Nuž, nič pekného sme sa o ich slovníkoch a plánoch nedozvedeli. Akurát si prajem, aby súčasná koalícia vydržala. V porovnaní s jej alternatívou nie je totiž úpadková. To isté platí aj pre tú slovenskú. .blbá nálada
Hovoriť o úpadku českej (a slovenskej) politiky, znamená hovoriť o čomsi fatálnom, zlom. Súčasná vládna koalícia v Česku však má víziu reforiem, nie je socialistická a obhajuje ju  väčšina hlasov v parlamente. Šanca ako hrom. A pritom žijeme v Česku dobré časy. Napriek tomu sme permanentne naštvaní. Permanentne naštvaný človek, respektíve človek, ktorý sa prebudí z letargie, iba keď vyhráme nejaký hokej alebo futbal, je odsúdený na blbú náladu. A na blbú náladu odsúdený človek má sklon prenášať svoje problémy mimo seba. To nie ja, to režim, politici, globalizácia, mafie, imigranti, židia, Rómovia... To oni! Súčasne však v Česku vidím aj elity, ktoré intelektuálne prekračujú hranice národného štátu a národoveckú mentalitu. Úpadok českej politiky je epizodický jav a tie reči okolo nakoniec prospejú obnove politickej agendy a verejného diskurzu.  Bolo by fajn, keby to platilo aj pre Slovensko. Autor je publicista a vydavateľ, žije v Prahe.