Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vincero!

.časopis .fenomén

Zopár talianskych denníkov, ktoré vyšli deň po Pavarottiho smrti, si určite odložím k (už zažltnutým) Pravdám a Smenám z augusta 68 a z novembra 89. Chcem si zachovať možnosť fyzicky sa cez ne v budúcnosti dotknúť toho, čo Taliansko zažilo pri tejto smutnej príležitosti.

Zopár talianskych denníkov, ktoré vyšli deň po Pavarottiho smrti, si určite odložím k (už zažltnutým) Pravdám a Smenám z augusta 68 a z novembra 89. Chcem si zachovať možnosť fyzicky sa cez ne v budúcnosti dotknúť toho, čo Taliansko zažilo pri tejto smutnej príležitosti.

Spomínam si z môjho predchádzajúceho pôsobenia na viacero okamihov, pri ktorých sa táto dramaticky nádherná a nádherne dramatická krajina zliala do jedinej húžvy bezmocného ohromenia a bolesti. Napríklad, keď večerné televízne spravodajstvá priniesli správu, že horí benátska opera La Fenice. Zámerne vynechávam iné drámy súvisiace s terorizmom. Aj všeľudový ošiaľ po víťazstve na majstrovstvách sveta vo futbale.  
Chcem si teda i pre budúcnosť odložiť možnosť vrátiť sa k zimomriavkam týchto okamihov. Nie iba preto, lebo operu mám naozaj rád a Pavarotti bol tým, kým bol a najmä kým – vďakabohu – už navždy zostane. Jednoducho sa chcem i takto fyzicky, cez (budúce zažltnuté) stránky La Repubblica alebo Corriere della Sera zabezpečiť proti zabudnutiu na to, ako sa má veľký národ lúčiť so svojimi veľkými, v tomto prípade s jedným z najväčších, s „planetárnym symbolom opery“,  s „jedným z posledných ozajstných božstiev storočia, čo sa len nedávno skončilo“. Chcem mať možnosť nezabudnúť na to, ako sa v ten prvý večer bez Pavarottiho od základov zmenil celovečerný program prvého kanála štátnej televízie a Talian mal možnosť znovu si pozrieť celý krásny koncert Troch tenorov v Caracallových kúpeľoch po finále majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1990. A vzápätí reprízu televíznej relácie Bruna Vespu venovanej téme 40. výročia začiatku Maestrovej kariéry. Práve v rámci tejto relácie sa uskutočnil duet Luciana Pavarottiho s otcom: Panis angelicus. Úprimne ma potešila správa z domova, že aj slovenský divák mal možnosť vidieť v priamom prenose pohreb Luciana Pavarottiho a v jeho závere si vypočuť aj tento slávny duet spred niekoľkých rokov (po ktorom sa v modenskej bazilike rozľahol dlhotrvajúci potlesk, posledné veľké „standing ovations“ pre Luciana Pavarottiho).
Pôvabné a v mnohých ohľadoch pre veľkého Maestra typické však bolo, ako dokázal k tomuto spoločnému otcovsko-synovskému vystúpeniu pred televíznymi kamerami „domanévrovať“ svojho tvrdohlavého rodiča Fernanda: keď ten na opakované a po niekoľkých minútach už trochu zúfalé naliehanie televízneho suveréna Vespu naďalej odmietal a odmietal a bolo nad slnko jasné, že s ním nikto nepohne, Veľký Luciano zasiahol: „Pozrite, Vespa, nechajte to tak, lebo ako ja tohto pána poznám, je nad slnko jasné, že s ním nikto nepohne.“ Načo Pavarotti starší svižne vyskočil (mal čosi po osemdesiatke!) a pristúpil k mikrofónu. A bolo.
Do masového chóru spomienok Pavarottiho krajanov, spolužiakov, spoluhráčov z miestneho žiackeho futbalového klubu (vraj ako futbalista bol v tomto mužstve hviezdou a koketoval so športovou kariérou), spoluškôlkarov z miestnej škôlky (spomínam ich preto, lebo je medzi nimi i Mirella Freni, ktorá pre taliansku televíziu spolukomentovala priamy prenos z pohrebu a z každého jej slova bolo cítiť skutočnú bolesť a zármutok), členov katedrálneho zboru, ale i velikánov svetovej kultúry, politiky alebo populárnej hudby zazneli i dva či tri polemické hlasy, ale vyzneli ako súčasť toho, čomu sa vraví demokracia, právo na názor a na jeho vyjadrenie. Nikto ich nechápal ako útok, prznenie pamiatky či narušenie pietnej chvíle. Istý neapolský hudobný kritik vyslovil názor, že Luciano Pavarotti vychýlil nesprávnym smerom spôsob interpretácie niektorých árií (dlhoročného priateľa sa pokojne a rozvážne zastal napríklad Zeffirelli), slovo v tlači dostala dlhoročná americká Pavarottiho kritička a nakoniec i pán farár z Modeny, ktorý kritizoval skutočnosť, že sa pohreb konal v katedrále, a nie napríklad v miestnom divadle. Istá časť hudobnej kritiky nikdy nestrávila skutočnosť, že si Veľký Luciano otvoril dvere aj do trinástej komnaty, do populárnej hudby, a nazval ich Pavarotti a priatelia (Bono, Liza Minelli, Zucchero a ďalší). Voči týmto výhradám si vybavujem v spomienke tohtoročnú Pohodu a koncert operných árií v podaní skvelých sólistov: ktovie, či sa Michal Kaščák niekedy dozvie, koľkým mládencom a devám týmto skvelým ťahom pootvoril dvere novej budovy SND...  
Luciano Pavarotti nás teda predišiel do večnosti. Neviem, z čoho sa vo mne zrodil pocit, ktorý ma prinútil napísať v ten deň deťom stručnú sms: Už nič nebude ako doteraz.      
Talianske Trojfarebné šípy, slávnostná letka vo farbách národnej trikolóry, preleteli zopár ráz ponad námestie v Modene, ktorá sa lúčila s Veľkým Lucianom. Nebola to, samozrejme, náhoda, ale ani obyčajná pocta: letka totiž predvádza svoje majstrovské akrobatické vývrtky práve za tónov majestátneho finále Nessun dorma z opery Turandot, v nezabudnuteľnej interpretácii Majstra Pavarottiho. Naďalej sa teda bude pod oblohou rozliehať triumfálne Vincero, zvíťazím, umocňované hukotom leteckých motorov. Na úsvite zvíťazím, spieva Neznámy princ. Osud vie byť dakedy veľký potmehúd: Majster Pavarotti dodýchal o piatej hodine ráno.

.stanislav Vallo
Autor je veľvyslanec SR v Taliansku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite