Mnohým Európanom sa zdá, že americký právny systém príliš uprednostňuje procesnú stránku pred hmotou, formu pred obsahom. V čom je váš právny systém iný ako náš?
Myslím, že v jadre sú naše systémy veľmi podobné. A to najmä pokiaľ ide o základné princípy židovsko-kresťanskej civilizácie, ako sú rešpekt k vlastníctvu, k dohodám medzi jednotlivcami, rešpekt k ľudskému životu či primát rodiny. To všetko je základ. Už iná vec je, do akej miery spoločnosti v Európe a Amerike zblúdili od tých prvotných princípov. .o čom je dnes veľký verejný spor v USA?
Ten spor je dvojaký. Na makroúrovni sa natíska otázka, odkiaľ vziať peniaze. Práve teraz väčšina našich štátov i federálna vláda čelia bolestivým rozpočtovým schodkom. Štátne organizácie strácajú schopnosť zabezpečovať niektoré sociálne služby, ktoré ľudia dlhé roky považovali za samozrejmé. Vzniká vážna otázka, či sa americká spoločnosť posledných štyridsať rokov vyvíjala správnym smerom, keď zabezpečovala všetky tie sociálne služby s peniazmi, ktoré neboli vôbec k dispozícii. Dnes máme na stole účet. .čo je tá druhá vec?
Na oboch stranách politického spektra má veľa ľudí pocit, že spoločnosť, ekonomika i rodinný život sú príliš preregulované. Inými slovami, problémom je samotná komplikovanosť právneho systému.
V Európe pozorujeme, že verejnosť vo všeobecnosti odmieta zničujúce dlhy. Lenže, ak vláda potom začne reálne škrtať, ihneď sú na barikádach konkrétne záujmové skupiny, ktorých sa škrty dotknú. Pozorujete tento paradox aj u vás?
Želal by som si, aby Amerika bola ďalej v rozpočtových škrtoch, aby vôbec vznikla podobná debata. Je veľmi jednoduché hovoriť o potrebe úspor, ale ak sa raz začnú, nie je jasné, či ich občania podporia. Ľudia príliš dlho dostávali všestrannú vládnu podporu. Vo Wisconsine sme zažili nepokoje, keď sa tisíce demonštrantov snažili pred štátnym kapitolom zabrániť prijatiu zákona, ktorý obmedzoval výhody štátnych zamestnancov. Teraz si predstavte, že čosi podobné sa v nasledujúcich rokoch začne diať v dvadsiatich ďalších amerických štátoch.
Ako hodnotíte Baracka Obamu? Nie je skôr mužom veľkých slov ako veľkých činov?
Politický proces dnes dospel do štádia, keď prezident ani nemôže byť veľmi iný. Americká verejnosť je ostro polarizovaná. Na Obamovu obhajobu musím povedať, že sa snaží zastupovať ľud a viac sa posunul do stredu politického spektra. Jeho prirodzeným prostredím je ľavicové voličstvo a je možné, že svojich pôvodných zástancov v mnohých ohľadoch sklamal. Už len tým, že v oblasti rozpočtu i vojny proti terorizmu musel urobiť mnohé ťažké rozhodnutia, ktoré jeho stranu veľmi nenadchli. Prosto, ukázal sa ako prezident, ktorý je schopný ústupkov i kompromisov, aby sa veci pohli dopredu.
Okrem aktuálnych politických sporov sa však medzi americkými právnikmi vedie aj filozofický spor o to, ako čítať ústavu Spojených štátov.
Snažíme sa robiť debaty a stretnutia v rôznych mestách a na právnických školách, kde pozývame jednak originalistov, tí vnímajú našu ústavu ako dokument, ktorý treba interpretovať výlučne v kontexte doby jej prijatia. Pozývame však aj druhú stranu sporu, ktorá tvrdí, že ústava je živý dokument a mala by sa meniť v čase spoločne so zmenami v kultúre a politike.
Originalisti tvrdia, že americkú ústavu treba čítať tak, ako ju otcovia zakladatelia pred vyše dvesto rokmi napísali. Avšak argumentom proti tejto pozícii je, že ženy vtedy nemali volebné právo a existovalo otroctvo.
V oboch prípadoch, ktoré ste spomenuli, boli nedostatky našej ústavy napravené ústavným dodatkom. Čiže ústava samotná zakotvuje procedúru, ako ju doplniť a vyrovnať sa s meniacimi požiadavkami doby. Pozícia originalistov je však o tom, že ju nemajú dopĺňať sudcovia, ktorým často nejde len o výklad práva, ale aj o jeho tvorbu. Následne sa stáva, že v ústave vidia práva, ktoré sa tam celkom zreteľne nenachádzajú. A to vedie k veľkým spoločenským kontroverziám.
Existoval by dnes originalizmus ako vplyvný filozofický smer medzi právnikmi bez prípadu Roe verzus Wade? Pretože práve tam Najvyšší súd rozhodol, že v ústave zahrnuté právo na súkromie zrazu znamená možnosť vykonávať potraty.
Je zjavné, že rozsudky ako Roe verzus Wade spochybňujú spôsob, akým sudcovia rozhodujú prípady. To, že sa potraty umožnili cez právo na súkromie, určite posilnilo pozíciu originalistov, ktorí tvrdia, že takto ústavu prosto vykladať nemožno. Právna komunita v USA stojí pred naliehavým problémom sudcovského aktivizmu. Mnohé rozhodnutia Najvyššieho súdu sú dosahované len s rozdielom jedného hlasu. Čiže súd je rozpoltený. A zlomovou líniou je veľakrát práve otázka, či ústavu čítať v jej pôvodnom kontexte, alebo by sa mala vždy tvorivo interpretovať nanovo.
Liberálni prezidenti majú tendenciu menovať liberálnych sudcov Najvyššieho súdu, kým konzervatívni prezidenti menujú konzervatívnych sudcov. Nestalo sa však v minulosti už viackrát, že konzervatívni sudcovia sa počas pôsobenia na Najvyššom súde posunuli do stredu?
Dejiny naozaj zaznamenali prípady, keď sudcovia Najvyššieho súdu sklamali očakávania, s ktorými ich prezidenti menovali. V niektorých prípadoch to boli veľmi výrazné posuny od konzervatívnych pozícií k liberálnym. Je zaujímavé, že tie posuny sú jednostranné. Neviem to celkom dobre vysvetliť. Možno to súvisí s mestom Washington, možno tam konzervatívni sudcovia časom zmäknú. Je pravda, že väčšina sudcov pochádza zo severovýchodu Spojených štátov a Najvyššiemu súdu by možno viac prospel pohľad sudcov z Ohia, Nebrasky alebo Texasu.
Na Slovensku máme problém vôbec so základným vynucovaním práva. Verejný život je značne skorumpovaný a sudcovia i orgány činné v trestnom konaní sú niekedy skôr prekážkou vyriešenia citlivých politických káuz. Dá sa s tým pohnúť?
U nás sudcovia na štátnej úrovni, či už sú volení, alebo menovaní, musia prejsť veľmi prísnou procedúrou. Musia odhaliť všetky možné konflikty záujmov, oznámiť príspevky na kampaň, všetky finančné transakcie, komu sudca dlží peniaze a kto dlží jemu. Všetko je to veľmi transparentné. Máme veľmi silné disciplinárne senáty. Čiže, náš proces výberu sudcov zahŕňa veľmi prísne hodnotenie sudcov, dohľad nad ich činnosťou a vynucovanie disciplíny. .znie to takmer ideálne.
Samozrejme, aj u nás sa vyskytli vážne prípady korupcie. Ale máte pravdu. Ľudia nemusia dostať na súde výsledok, o ktorý im išlo. Lenže pokiaľ nemajú ani len pocit, že ich vec bola spravodlivo a bez korupcie prejednaná, tak potom u vás nevládne zákon. A bez vlády zákona občania strácajú dôveru v štát, kvitne šedá ekonomika a aj zahraniční investori svoj biznis radšej umiestnia inde.
Na Slovensku sa tiež objavili podozrenia z rodinkárstva. Vznikajú tu dokonca sudcovské dynastie. S tým, že ak je dieťa zo sudcovskej rodiny, vraj to zlepšuje predpoklady na výkon práce sudcu.
No, my tento problém rodinkárstva v Spojených štátoch nemáme. Samozrejme, stáva sa, že dieťa sudcu vyštuduje právo, a potom sa uchádza o zvolenie alebo menovanie v inom štáte, prípadne v inom obvode. Ale musia to urobiť z vlastných síl. Nejde o prácu, ktorá by sa dala dohodiť. V USA po skončení školy musíte aspoň desať rokov pracovať ako právnik, skôr než vôbec dostanete možnosť uchádzať sa o pozíciu sudcu. To znamená, že spisujete zmluvy, testamenty alebo pracujete pre prokurátora. Kým získate možnosť pracovať na súde, musíte v praxi preukázať svoj charakter i odbornosť. Ak máte totiž systém, kde priamo zo školy ľudia odchádzajú do súdnictva, ľahko ich pohltí istá kultúra a oni sú potom izolovaní od reality ostatných právnických povolaní.
Ďalší problém sú súdne prieťahy. Ako to riešite v USA?
Veľmi silno veríme v právo na rýchly súdny proces. Lenže samozrejme, aj súdy sú pod finančným tlakom. Máme priveľa prípadov a primálo sudcov. Peniaze na posilnenie ich stavov chýbajú. Najmä obchodné spory sa rozhodujú dlho. To poškodzuje biznis. .čo môže urobiť Slovensko?
Mali by ste byť citliví na množstvo práce, ktoré majú vaši sudcovia. Pracujú dosť tvrdo? Platíte im dosť? Sú dostatočne kvalifikovaní? Brzdia rýchlosť konania sudcovia alebo príliš komplikované zákonné postupy? To sú otázky, ktoré by ste si mali klásť.
V Spojených štátoch sa veľa diskutuje o psychickom zdraví právnikov. Mnohých zaťažuje obrovský stres, trpia depresiami, závislosťami a vysokou samovražednosťou.
Pokiaľ ide o samovraždy, myslím, že u zubárov je to ešte o čosi horšie (Smiech.). Ale máte pravdu, tento problém naozaj existuje a mnohí právnici sú pod obrovským tlakom. Prvým dôvodom je, že po skončení školy sú mladí absolventi ťažko zadlžení. Nezriedka platíte súkromnej škole 45-tisíc dolárov ročne, pričom právo trvá tri roky. Takže po škole musíte prijať miesto v advokátskej kancelárii, kde budete veľa zarábať. Lenže tá očakáva, že za váš plat budete veľmi veľa a veľmi tvrdo pracovať. Váš príjem sa odvíja od počtu hodín, ktoré účtujete klientom. Takže ide o stresujúce prostredie. K tomu musíte pridať komplikovanosť nášho právneho systému. Možnosť chyby, ktorá bude stáť klienta milióny dolárov, je obrovská. Čiže ekonomické vyhliadky začínajúcich právnikov sú neradostné. A čím ďalej, tým viac mladých zvažuje, či sa vôbec usilovať o túto dráhu.
James P. Kelly je riaditeľ pre medzinárodné vzťahy americkej Federalist Society for Law and Public Policy Studies. Slovensko navštívil na pozvanie Stredoeurópskej podnikateľskej a sociálnej iniciatívy (CEBSI).
Myslím, že v jadre sú naše systémy veľmi podobné. A to najmä pokiaľ ide o základné princípy židovsko-kresťanskej civilizácie, ako sú rešpekt k vlastníctvu, k dohodám medzi jednotlivcami, rešpekt k ľudskému životu či primát rodiny. To všetko je základ. Už iná vec je, do akej miery spoločnosti v Európe a Amerike zblúdili od tých prvotných princípov. .o čom je dnes veľký verejný spor v USA?
Ten spor je dvojaký. Na makroúrovni sa natíska otázka, odkiaľ vziať peniaze. Práve teraz väčšina našich štátov i federálna vláda čelia bolestivým rozpočtovým schodkom. Štátne organizácie strácajú schopnosť zabezpečovať niektoré sociálne služby, ktoré ľudia dlhé roky považovali za samozrejmé. Vzniká vážna otázka, či sa americká spoločnosť posledných štyridsať rokov vyvíjala správnym smerom, keď zabezpečovala všetky tie sociálne služby s peniazmi, ktoré neboli vôbec k dispozícii. Dnes máme na stole účet. .čo je tá druhá vec?
Na oboch stranách politického spektra má veľa ľudí pocit, že spoločnosť, ekonomika i rodinný život sú príliš preregulované. Inými slovami, problémom je samotná komplikovanosť právneho systému.
V Európe pozorujeme, že verejnosť vo všeobecnosti odmieta zničujúce dlhy. Lenže, ak vláda potom začne reálne škrtať, ihneď sú na barikádach konkrétne záujmové skupiny, ktorých sa škrty dotknú. Pozorujete tento paradox aj u vás?
Želal by som si, aby Amerika bola ďalej v rozpočtových škrtoch, aby vôbec vznikla podobná debata. Je veľmi jednoduché hovoriť o potrebe úspor, ale ak sa raz začnú, nie je jasné, či ich občania podporia. Ľudia príliš dlho dostávali všestrannú vládnu podporu. Vo Wisconsine sme zažili nepokoje, keď sa tisíce demonštrantov snažili pred štátnym kapitolom zabrániť prijatiu zákona, ktorý obmedzoval výhody štátnych zamestnancov. Teraz si predstavte, že čosi podobné sa v nasledujúcich rokoch začne diať v dvadsiatich ďalších amerických štátoch.
Ako hodnotíte Baracka Obamu? Nie je skôr mužom veľkých slov ako veľkých činov?
Politický proces dnes dospel do štádia, keď prezident ani nemôže byť veľmi iný. Americká verejnosť je ostro polarizovaná. Na Obamovu obhajobu musím povedať, že sa snaží zastupovať ľud a viac sa posunul do stredu politického spektra. Jeho prirodzeným prostredím je ľavicové voličstvo a je možné, že svojich pôvodných zástancov v mnohých ohľadoch sklamal. Už len tým, že v oblasti rozpočtu i vojny proti terorizmu musel urobiť mnohé ťažké rozhodnutia, ktoré jeho stranu veľmi nenadchli. Prosto, ukázal sa ako prezident, ktorý je schopný ústupkov i kompromisov, aby sa veci pohli dopredu.
Okrem aktuálnych politických sporov sa však medzi americkými právnikmi vedie aj filozofický spor o to, ako čítať ústavu Spojených štátov.
Snažíme sa robiť debaty a stretnutia v rôznych mestách a na právnických školách, kde pozývame jednak originalistov, tí vnímajú našu ústavu ako dokument, ktorý treba interpretovať výlučne v kontexte doby jej prijatia. Pozývame však aj druhú stranu sporu, ktorá tvrdí, že ústava je živý dokument a mala by sa meniť v čase spoločne so zmenami v kultúre a politike.
Originalisti tvrdia, že americkú ústavu treba čítať tak, ako ju otcovia zakladatelia pred vyše dvesto rokmi napísali. Avšak argumentom proti tejto pozícii je, že ženy vtedy nemali volebné právo a existovalo otroctvo.
V oboch prípadoch, ktoré ste spomenuli, boli nedostatky našej ústavy napravené ústavným dodatkom. Čiže ústava samotná zakotvuje procedúru, ako ju doplniť a vyrovnať sa s meniacimi požiadavkami doby. Pozícia originalistov je však o tom, že ju nemajú dopĺňať sudcovia, ktorým často nejde len o výklad práva, ale aj o jeho tvorbu. Následne sa stáva, že v ústave vidia práva, ktoré sa tam celkom zreteľne nenachádzajú. A to vedie k veľkým spoločenským kontroverziám.
Existoval by dnes originalizmus ako vplyvný filozofický smer medzi právnikmi bez prípadu Roe verzus Wade? Pretože práve tam Najvyšší súd rozhodol, že v ústave zahrnuté právo na súkromie zrazu znamená možnosť vykonávať potraty.
Je zjavné, že rozsudky ako Roe verzus Wade spochybňujú spôsob, akým sudcovia rozhodujú prípady. To, že sa potraty umožnili cez právo na súkromie, určite posilnilo pozíciu originalistov, ktorí tvrdia, že takto ústavu prosto vykladať nemožno. Právna komunita v USA stojí pred naliehavým problémom sudcovského aktivizmu. Mnohé rozhodnutia Najvyššieho súdu sú dosahované len s rozdielom jedného hlasu. Čiže súd je rozpoltený. A zlomovou líniou je veľakrát práve otázka, či ústavu čítať v jej pôvodnom kontexte, alebo by sa mala vždy tvorivo interpretovať nanovo.
Liberálni prezidenti majú tendenciu menovať liberálnych sudcov Najvyššieho súdu, kým konzervatívni prezidenti menujú konzervatívnych sudcov. Nestalo sa však v minulosti už viackrát, že konzervatívni sudcovia sa počas pôsobenia na Najvyššom súde posunuli do stredu?
Dejiny naozaj zaznamenali prípady, keď sudcovia Najvyššieho súdu sklamali očakávania, s ktorými ich prezidenti menovali. V niektorých prípadoch to boli veľmi výrazné posuny od konzervatívnych pozícií k liberálnym. Je zaujímavé, že tie posuny sú jednostranné. Neviem to celkom dobre vysvetliť. Možno to súvisí s mestom Washington, možno tam konzervatívni sudcovia časom zmäknú. Je pravda, že väčšina sudcov pochádza zo severovýchodu Spojených štátov a Najvyššiemu súdu by možno viac prospel pohľad sudcov z Ohia, Nebrasky alebo Texasu.
Na Slovensku máme problém vôbec so základným vynucovaním práva. Verejný život je značne skorumpovaný a sudcovia i orgány činné v trestnom konaní sú niekedy skôr prekážkou vyriešenia citlivých politických káuz. Dá sa s tým pohnúť?
U nás sudcovia na štátnej úrovni, či už sú volení, alebo menovaní, musia prejsť veľmi prísnou procedúrou. Musia odhaliť všetky možné konflikty záujmov, oznámiť príspevky na kampaň, všetky finančné transakcie, komu sudca dlží peniaze a kto dlží jemu. Všetko je to veľmi transparentné. Máme veľmi silné disciplinárne senáty. Čiže, náš proces výberu sudcov zahŕňa veľmi prísne hodnotenie sudcov, dohľad nad ich činnosťou a vynucovanie disciplíny. .znie to takmer ideálne.
Samozrejme, aj u nás sa vyskytli vážne prípady korupcie. Ale máte pravdu. Ľudia nemusia dostať na súde výsledok, o ktorý im išlo. Lenže pokiaľ nemajú ani len pocit, že ich vec bola spravodlivo a bez korupcie prejednaná, tak potom u vás nevládne zákon. A bez vlády zákona občania strácajú dôveru v štát, kvitne šedá ekonomika a aj zahraniční investori svoj biznis radšej umiestnia inde.
Na Slovensku sa tiež objavili podozrenia z rodinkárstva. Vznikajú tu dokonca sudcovské dynastie. S tým, že ak je dieťa zo sudcovskej rodiny, vraj to zlepšuje predpoklady na výkon práce sudcu.
No, my tento problém rodinkárstva v Spojených štátoch nemáme. Samozrejme, stáva sa, že dieťa sudcu vyštuduje právo, a potom sa uchádza o zvolenie alebo menovanie v inom štáte, prípadne v inom obvode. Ale musia to urobiť z vlastných síl. Nejde o prácu, ktorá by sa dala dohodiť. V USA po skončení školy musíte aspoň desať rokov pracovať ako právnik, skôr než vôbec dostanete možnosť uchádzať sa o pozíciu sudcu. To znamená, že spisujete zmluvy, testamenty alebo pracujete pre prokurátora. Kým získate možnosť pracovať na súde, musíte v praxi preukázať svoj charakter i odbornosť. Ak máte totiž systém, kde priamo zo školy ľudia odchádzajú do súdnictva, ľahko ich pohltí istá kultúra a oni sú potom izolovaní od reality ostatných právnických povolaní.
Ďalší problém sú súdne prieťahy. Ako to riešite v USA?
Veľmi silno veríme v právo na rýchly súdny proces. Lenže samozrejme, aj súdy sú pod finančným tlakom. Máme priveľa prípadov a primálo sudcov. Peniaze na posilnenie ich stavov chýbajú. Najmä obchodné spory sa rozhodujú dlho. To poškodzuje biznis. .čo môže urobiť Slovensko?
Mali by ste byť citliví na množstvo práce, ktoré majú vaši sudcovia. Pracujú dosť tvrdo? Platíte im dosť? Sú dostatočne kvalifikovaní? Brzdia rýchlosť konania sudcovia alebo príliš komplikované zákonné postupy? To sú otázky, ktoré by ste si mali klásť.
V Spojených štátoch sa veľa diskutuje o psychickom zdraví právnikov. Mnohých zaťažuje obrovský stres, trpia depresiami, závislosťami a vysokou samovražednosťou.
Pokiaľ ide o samovraždy, myslím, že u zubárov je to ešte o čosi horšie (Smiech.). Ale máte pravdu, tento problém naozaj existuje a mnohí právnici sú pod obrovským tlakom. Prvým dôvodom je, že po skončení školy sú mladí absolventi ťažko zadlžení. Nezriedka platíte súkromnej škole 45-tisíc dolárov ročne, pričom právo trvá tri roky. Takže po škole musíte prijať miesto v advokátskej kancelárii, kde budete veľa zarábať. Lenže tá očakáva, že za váš plat budete veľmi veľa a veľmi tvrdo pracovať. Váš príjem sa odvíja od počtu hodín, ktoré účtujete klientom. Takže ide o stresujúce prostredie. K tomu musíte pridať komplikovanosť nášho právneho systému. Možnosť chyby, ktorá bude stáť klienta milióny dolárov, je obrovská. Čiže ekonomické vyhliadky začínajúcich právnikov sú neradostné. A čím ďalej, tým viac mladých zvažuje, či sa vôbec usilovať o túto dráhu.
James P. Kelly je riaditeľ pre medzinárodné vzťahy americkej Federalist Society for Law and Public Policy Studies. Slovensko navštívil na pozvanie Stredoeurópskej podnikateľskej a sociálnej iniciatívy (CEBSI).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.