Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obama a budúcnosť Izraela

.grigorij Mesežnikov .vladimír Palko .františek Šebej .časopis .klub

Americký prezident Barack Obama vyhlásil, že izraelsko-palestínske mierové rokovania by mali vychádzať z hraníc spred roku 1967. O tom, čo to znamená pre budúcnosť židovského štátu a americko-izraelské vzťahy, píšu traja pozvaní hostia.

.čo znamenajú hranice z roku 1967
Pre Izrael je rok 1967 nielen rokom zázračného víťazstva v „šesťdňovej  vojne“, ale aj pripomenutím existenciálnej úzkosti. Pri trochu inom vývoji situácie mohol svet namiesto víťazstva židovského štátu zažiť opak – jeho úplné zničenie. Stačilo, aby vtedajšia izraelská vláda neprijala rozhodnutie o preventívnom vojenskom útoku. Preto je súčasťou kolektívneho vedomia Izraelčanov predstava, že nech už budú s arabskými susedmi dosiahnuté akékoľvek dohody, situácia sa nesmie vrátiť pred rok 1967, keď iba hodiny delili židovský štát od zániku.  Tak treba vidieť aj židovské reakcie na prejav prezidenta Obamu a odmietnutie izraelského premiéra Netanjahua. Treba vidieť minimálne štyri dôvody.
Po prvé, hranice z roku 1967 nie sú uznávané medzištátne hranice, ale dočasná línia prímeria medzi Izraelom a arabskými susedmi po vojne v roku 1948.
Po druhé, nebola to hranica medzi Izraelom a palestínskym štátom (respektíve jeho embryonálnou podobou), ale administratívna línia, ktorá v tom čase oddeľovala Izrael od dvoch iných arabských štátov – Jordánska a Egypta, ktoré spravovali územie pôvodne určené pre arabský štát v Palestíne. Nebol to pritom Izrael, ktorý začiatkom júna 1967 rozpútal konflikt na Západnom brehu, ale Jordánsko, ktoré na naliehanie Egypta letecky a delostrelecky zaútočilo na Izrael. Následne izraelská armáda zahnala jordánske vojsko do Jordánska, dobyla východný Jeruzalem, obsadila celý Západný breh a tým zásadne zmenila celkovú bezpečnostnú situáciu v oblasti.
Po tretie, hranice z roku 1967 sa v prípade vážnejšieho ozbrojeného konfliktu nedajú ubrániť. Obsadením Západného brehu vyriešil Izrael jeden zo svojich kľúčových bezpečnostných problémov a znížil na minimum hrozbu vojenského útoku na svoje územie z východu.
Po štvrté, pred pár týždňami dospeli predstavitelia Fatahu a Hamasu k dohode o vytvorení palestínskej vlády „národnej jednoty“, čo vzhľadom na zásadný odpor Hamasu voči existencii Izraela naznačilo, akého suseda by mohol mať Izrael v prípade vzniku palestínskeho štátu.
Obamové slová o mierovom riešení na základe hraníc z roku 1967 vyvolali znepokojenie a kritiku zo strany republikánov, izraelských politikov a židovských organizácií. O tri dni neskôr vystúpil prezident Obama na konferencii vplyvného proizraelského združenia AIPAC  s prejavom, v ktorom uistil publikum o nemennosti pozície USA, spočívajúcej v podpore Izraela ako strategického spojenca, jeho bezpečnostných záujmov a práva na obranu, o podpore Izraela ako židovského demokratického štátu, o tesnej spolupráci s ním vo vojenskej oblasti. Vyjadril nesúhlas s jednostranným vyhlásením palestínskeho štátu,  odmietol pokusy delegitimizovať Izrael, hovoril o neakceptovateľnosti Hamasu ako partnera pri mierových rozhovoroch. Zopakoval síce tézu o hraniciach z roku 1967, prízvukoval však, že by nešlo o mechanický návrat, ale o dohodu, počítajúcu s výmenou území medzi Izraelom a palestínskym štátom s prihliadnutím na existujúcu etno-demografickú realitu.
Podľa mnohých pozorovateľov nevystúpil zatiaľ nijaký americký prezident na pôde AIPAC s takým jednoznačne proizraelským prejavom, ako to teraz urobil Obama. Zdá sa, že sa mu vďaka tomu podarilo do značnej miery rozptýliť pochybnosti o tom, že nedostatočne podporuje americko-izraelské spojenectvo. Je však otázne, či Obamova predstava o vyriešení konfliktu v Palestíne, nech je akokoľvek dobre mienená, má nádej na úspech.
.grigorij Mesežnikov
Autor je politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky. .nixonova veštba
Patrick Buchanan vo svojej knihe Smrť Západu spomína epizódu zo svojho stretnutia s prezidentom Richardom Nixonom, ktorému robil počas jeho pôsobenia v Bielom dome poradcu. Na otázku, ako vidí budúcnosť Izraela, Nixon poznamenal: „Myslíte z dlhodobého hľadiska?“ Potom ako rímsky cisár počas gladiátorských hier natiahol ruku so zovretou päsťou a narovnaným palcom a palec pomaly otočil dole.
Vo štvrtok 19. mája predniesol Barack Obama prejav o riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu. Podľa neho by rokovania mali vychádzať z izraelských hraníc spred roka 1967, pričom by došlo po dohode i k vzájomným výmenám územia. Vzápätí úrad izraelského premiéra Netanyahua vydal vyhlásenie, ktoré Obamove návrhy odmieta. „Hranice z roku 1967 sú neubrániteľné,“ povedal Bibi a postavil vec ako existenciálnu otázku štátnosti. Izrael podľa neho už nemusí dostať druhú historickú šancu.
Budúcnosť štátu Izrael a mieru na Blízkom východe sa pohybuje v trojuholníku výrokov týchto troch politikov. Netanyahu išiel na doraz. Ako upozornil Buchanan v svojom komentári, Netanjahu úplne ignoroval nuansy Obamovho prejavu a interpretoval ho tak, že Izrael sa má stiahnuť za hranice spred roka 1967. Dodajme, že ignoroval aj Obamovu vetu o tom, že záväzok USA voči Izraelu je neotrasiteľný. Zmienkou o historickej šanci pre Izrael, ktorá sa už nebude opakovať, vytlačil Obamu do nebezpečnej blízkosti toho, že Obama je politik hazardujúci s existenciou štátu Izrael.
V politike nie je nič horšie, ako keď niečo poviete, a potom musíte dodatočne vysvetľovať, čo ste vlastne povedali. Vďaka Bibiho tvrdej reakcii sa Obama ocitol v takejto situácii. O niekoľko dní vo vystúpení pred Americko-izraelským výborom pre verejné záležitosti zdôrazňoval, že zmienkou o vzájomných výmenách vlastne povedal opak toho, čo mu Netanyhu pripisuje. Že výsledkom budúcej dohody majú byť iné hranice ako tie spred roka 1967. Dodatočné vysvetľovania obyčajne nikto až tak veľmi nepočúva. Takmer nikto si nevšimol, že Obamu podporila nemecká kancelárka Angela Merkelová.
Izraelský denník Haaretz priniesol vyjadrenia nemenovaného vysokého predstaviteľa amerického ministerstva zahraničných vecí, podľa ktorých Netanyahu Obamu nepochopil. Hranice z roku 1967 mali byť východiskom rokovaní, nie výsledkom. To vyviedol izraelský premiér prezidentovi superveľmoci, ktorá roky Izrael podporuje, vetuje v OSN všetky protiizraelské stanoviská. Jediné, čo sa dá k tomu povedať, je, že ak to skúsený politik Netanyahu urobil, tak veril, že si to môže dovoliť.
Otázka preto znie: Potrebujú USA Izrael alebo potrebuje Izrael USA?
Samozrejme, že Izrael potrebuje USA. Veď žiadna iná veľmoc pri ňom nestojí. USA a v podstate i my potrebujeme Izrael v menej materiálnom zmysle, ako Izrael potrebuje USA. Pretrvávanie Izraela nám čosi hovorí o pretrvávaní nášho euroamerického sveta. Okrem toho ešte americkí politici potrebujú hlasy svojich voličov. V USA existujú dva voličské bloky, ktoré silno podporujú politický záväzok USA voči Izraelu. Sú to americkí Židia, ktorí vo veľkej väčšine volia ľavicových demokratov. Potom sú to bieli evanjelikálni protestantskí kresťania, ktorí vnímajú biblické zasľúbenie Izraela židovskému národu. Tí vo veľkej väčšine volia republikánov.  
Niektorí komentátori si začínajú klásť otázku, čo s týmto politickým záväzkom urobí demografický posun. Nie na Blízkom východe, ale v Amerike. Židov ani bielych protestantov v USA pribúdať nebude. V Amerike pribúdajú moslimovia, aziati a najmä Latinoameričania. Dokedy si bude môcť izraelský premiér dovoliť ísť vo vzťahu k americkému prezidentovi na doraz?
.vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra a vysokoškolský pedagóg. .reč, ktorá sa vyhla pravde
Barack Obama vo svojej reči o americkej blízkovýchodnej politike povedal málo prekvapujúceho. To, čím predsa prekvapil, bolo väčšinou zlé. Pochvalne sa vyjadril o rodiacej sa demokracii v Iraku – on, ktorý si na odmietnutí Bushovej politiky v Iraku postavil predvolenú rétoriku. Opomenul už, že v Iraku sú naďalej ohrození tamojší kresťania, a to omnoho viac než za Saddáma, a ani sektárskemu násiliu medzi sunitmi a šiítmi nie je úplný koniec. Za zmienku mu nestálo ani to, že Irak práve ohlásil prehlbovanie vojenskej spolupráce s Iránom, svetovým sponzorom teroru. Taktne obišiel, že doteraz jedinými viditeľnými výdobytkami egyptskej cesty k demokracii je vraždenie egyptských koptských kresťanov a bratanie sa s palestínskym Hamasom. Naopak, pridal relativistickú perličku k celosvetovému halucinovaniu o Arabskej jari: „Pomocou morálnej sily nenásilia dosiahli ľudia v regióne viac zmien za šesť mesiacov, než dosiahli teroristi za šesť rokov.“ Akože? Aj teroristom išlo o demokraciu?  
Ďalšia Obamova veta, adresovaná sýrskemu prezidentovi Asadovi: „Prezident Asad má teraz na výber: môže byť na čele toho prechodu (k demokracii), alebo ísť z cesty,“ je absurdná. Naozaj je pre zahraničnú politiku Obamovej vlády také ťažké vzdať sa popletenej predstavy o Bašarovi Asadovi „reformátorovi“ a rozpoznať v ňom skutočného nepriateľa Ameriky, vlastného ľudu a demokracie?
Najväčšieho prešľapu sa však prezident Obama dopustil vo svojej reči voči jedinému spojencovi Ameriky v regióne – Izraelu. Pomenoval hranice spred roku 1967 ako východisko pre vytúženú mierovú dohodu medzi Izraelom a Palestínčanmi. To pred ním neurobil žiadny americký prezident. Nielen preto, lebo je to pre Izrael úplne neprijateľné (taká hranica je nebrániteľná). Neurobil by to predovšetkým preto, lebo nejde o  hranicu definovanú medzinárodnými dohodami, ale o líniu prímeria, na ktorej sa zastavila vojna v roku 1949, keď sa prvýkrát pokúsili okolité arabské štáty zničiť Izrael. Takzvaný Západný breh okupovalo od roku 1949 do roku 1967 Jordánsko (a premenovalo Judeu a Samariu na Západný breh), pásmo Gazy bolo v tom období pod vojenskou správou Egypta. Uznaným štátom s hranicami neboli tie územia od pádu Osmanskej ríše. Prezident Obama tiež nespomenul, že presne na týchto územiach mohli arabské štáty vtedy vytvoriť štát pre palestínskych Arabov, namiesto toho však prijali pravidlo, že Palestínčan, napríklad z utečeneckého tábora, nemôže získať občianstvo iného arabského štátu. A vytvorili nimi samými diskriminovanú masu utečencov, v ktorej majú aj vnuci a pravnuci štatút utečencov. Prijať čiaru prímeria z roku 1949 ako východisko pre mierové rokovania by bolo pre Izrael samovražedné
 a izraelský premiér Netanjahu to prezidentovi Obamovi na druhý deň po prejave aj bez okolkov povedal.
A ešte čosi nespomenul Obama vo svojom prejave: mier môžu uzavrieť iba dve strany, ktoré ho chcú. Na tej palestínskej práve teraz, po deklaratívnom zmierení Hamasu s Fatahom, žiadnu reálnu túžbu po mieri nevidieť. Nie, kým existuje Izrael – v akýchkoľvek hraniciach. Po dvojročnej skúsenosti so súčasným americkým prezidentom od neho Izrael zrejme veľa nečakal. Jeho prejav však zašiel za hranicu. Nebola to reč skutočného spojenca. A to všetko vo chvíli, keď sa celý región celkom očividne nachádza na špirále roztáčajúcej sa možno k ďalšej vojne. Tá môže zastihnúť prezidenta Obamu ešte vo funkcii.
.františek Šebej
Autor je predseda Zahraničného výboru NR SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite