Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová vyhrala obrovský slalom Svetového pohára v Jasnej a znovu je v súboji o Veľký krištálový glóbus

Som Maďarka, a je mi tu dobre

.časopis .rozhovor

Keď sme sa stretli pred štyrmi rokmi, prežívala tvorivú krízu a stavala s manželom dom. Dnes je všetko iné – dom, záhrada aj ona. Szidi Tobias.

.ako sa tu máš, v tomto krásnom dome?
Dobre. (Úsmev.) .už ste to tu dostavali?
Dostavali. Dosadili. Zrekonštruovali. Opravili. .a teraz čo?
Teraz sa učíme oddychovať. .ťažké?
Áno. To ešte nevieme celkom dobre. .bývaš 30 kilometrov od Bratislavy, vyzerá to tu ako v rozprávke. Máš ešte nejakú motiváciu chodiť do mesta?
Takmer žiadnu. .ani umeleckú?
To áno. Síce, keby som si sem presťahovala divadlo... s kapelou skúšam tu, akurát cestovanie na koncerty ma unavuje. .máš kúsok po premiére filmu. Aký je tvoj základný pocit?
Vydýchla som si. .ako dlho ten film vznikal?

Pre nás s Petrom (Peter Lipovský, partner Sz. T. – pozn red.) to bolo šesť rokov. .skoro tak dlho ako tento dom. Čo sa lepšie podarilo?
Dom. (Smiech.) .fakt?
No. .nie si spokojná?
Nie. .prečo?
Nechcem, aby to vyznelo tak, že nie som vďačná za tento film, lebo som, je za ním veľa práce všetkých tvorcov, režiséra, kameramana, celého štábu. Okolnosti nám však nepriali, robili sme kompromisy, moja predstava sa vzďaľovala. K samotnej príprave filmu som aj dnes kritická. (Úsmev.) Ale ja som so svojou prácou takmer vždy viac nespokojná ako spokojná. .čo ťa na tom filme vlastne mrzí?
Viem si predstaviť, že by sme ho spravili jedným dychom. Mrzí ma tiež, že labuť, ktorá mala konkurovať Babike ako druhá ženská postava, nebola na film „pripravená“, hrala len chvíľu. .asi je ťažké mať odstup od svojho filmu.
Mimoriadne ťažké. .aké máš reakcie od ľudí, ktorých si vážiš?
Veľmi dobré, potešili ma. .najviac od koho?
Od spolužiakov, mojich príbuzných, kolegov... A ešte bola recenzia od Zuzany Mojžišovej vo Film.sk. Tá ma dojala. .dokončený dom aj so záhradou. Dokončený film. Vydaná platňa. A čo teraz?
Nová platňa a dúfam, ďalší film. .už je vymyslený?
Peter ho už má napísaný. Prvú verziu. Ktovie, koľko ich ešte bude. To je ďaleko. .si divadelná herečka, speváčka, gazdiná v tomto raji, filmová herečka. Najviac pre teba je film?
(Ticho.) V momente, keď ho robím, tak áno. .ale film je viac aj ako divadlo?
To nemôžem povedať. V okamihu, keď skúšam nové predstavenie, dávam do toho všetko a snažím sa sústrediť naozaj len na divadlo. .keď sme robili spolu rozhovor pred niekoľkými rokmi, veľa sme hovorili o kríze Astorky. To už prešlo?
Za posledné dve sezóny som sa „vyhrala“. Keď sme spolu naposledy hovorili, trpela som tým, že nemám postavu svojho veku. Mala som pocit, že stojím na jednom mieste a chcela som dokonca z divadla odísť. .a dnes už nie?
Prešlo to. Prišli predstavenia ako Tolstoj a peniaze, Platonov, Gazdova krv a s nimi postavy, ktorými som herecky ožila. .pred niekoľkými rokmi sme hovorili aj tom, že takmer všetci herci robia najmä seriály. To ťa vtedy hnevalo.
To je podobné aj teraz. Herecká obec sa roztrieštila. S príchodom seriálov sme sa rozdelili ešte viac. Nedržali sme spolu ani vtedy, keď sme žili s dabingov, či rozhlasu. Každé štúdio malo „svojich“ hercov. Ale televízie a produkcie robia to isté. Ak prijmeš podmienky, hráš. .seriály škodia divadlu?
Myslím, že áno. .ale hovorí sa, že seriálu divadlu aj pomáhajú, lebo ľudia chodia viac do divadla.
Áno, chodia. Televízny divák asi očakáva od herca, že bude hrať to, čo v seriály. Napríklad Lukáš Latinák je v hre nešťastným Romeom a plače. Ale diváčky sa smejú. Je ťažké presvedčiť takého diváka, že sedí v divadle. Stáť na javisku vedľa svojho kolegu, ktorému je to tiež nepríjemne sú hrozné chvíle. .až také to je zlé?
Áno. .ty to cítiš?
Samozrejme. Taký divák prišiel do divadla zbytočne. .ty si myslíš, že by herci nemali hrať v seriáloch?
To netvrdím. Nie všetky seriály sú zbytočné. Na začiatku som bola veľký fanúšik Profesionálov. Keď sa to rozbehlo, bolo to vynikajúce. Bavili ma, rozosmiali, hrali tam všetci výborne, ale televízia potrebovala vyrábať veľa a ešte viac. V najlepšom mohli prestať, ale z kolotoča sa len tak vystúpiť nedá. .uberá lacný seriál niečo z dobrého herca?
Pravdepodobne sa herec môže stať postavou, ktorú hrá. Ťažko ma potom ako diváka zláka do divadla, či do filmu, pretože ho vidím na obrazovke denno denne. Je to dobre platená práca, „stojí to za to“, ale herecký honor to už nie je. .uvedomujú si to herci?
Herci majú okrem talentu aj tú vlastnosť, a mám ju aj ja, že ak im niečo vyhovuje, dokážu to presvedčivo obhajovať. Nekonečné seriály majú zástup obhajcov. Niekto to povyšuje na umenie, či na dobrú remeselnú prácu. Povedať nahlas, že hrať zápletku žánrového typu telenovely nebudem, znamená prísť o dobre platenú prácu a nemať na hypotéku. Je to veľký tlak. .vyhol sa tomu niekto?
Málokto. Robo Roth. Možno ja. (Smiech.) Aj keď som sa v seriály ocitla. Potrebovala som prácu, peniaze. Chcela som hrať. .spomenula si Roba Rotha, ale týka sa to aj teba. Kde sa berie ten postoj: ja to robiť nebudem ani za tie peniaze, ani za nič! V čom je to?
Moja postava bola žena-alkoholička. Mala som čo hrať, ale prišli také dialógy, ktoré mi nešli z úst. Škrtala som aj tie partnerove. Ale potom ma z alkoholizmu „ liečil“ kolega, ktorý mal vysoké čísla sledovanosti, mal ma akože potiahnuť. To ma pobavilo a urazilo zároveň. Nakoniec sa moja postava zo seriálu bez vysvetlenia stratila. Viacerých hercov postihol podobný osud. .ale platy v divadle sú stále smiešne?
Žiaľ, áno. .tak čo majú herci robiť?
Neviem. Nešťastný herec je herec bez práce. Mala som aj také obdobie. Za prácou, ktorá ma živí, cestujem s kapelou do Česka, koncertujem. Sú to zaslúžené peniaze. .necítiš sa ukrivdená, že ty musíš robiť divadlo, cestovať, koncertovať – a iný herec má jednu rolu v seriálu a oveľa viac peňazí.
Občas mám na tých cestách pocit krivdy. Ale nie kvôli peniazom, ale skôr pre únavu a preto, lebo nie som vo svojej posteli. V Česku sa ma nepýtajú prečo nehrám v seriály, ale kedy vydáme novú platňu. .fakt nemáš pocit krivdy?
Nie, pretože tam sme ako v perine. .máš pocit zadosťučinenia?
Áno. Naučila som sa trpezlivosti. Všetko, čo ma baví, moja práca, muzika, sa nedá robiť rýchlo. Predtým som chcela výsledok hneď a už aj! Myslela som si, že keď to neprichádza, asi si to nezaslúžim. .máš teraz obdobie spokojnosti?
Áno. Spokojnosti, pokoja. A teším sa na ďalšiu prácu. .my sme malá krajina, a ľudí, ktorí majú nejaký talent, nemá veľmi čo posúvať dopredu. Je to na nich. Máš takých ľudí, čo ťa posunú ďalej?
Mám. (Smiech.) .posunú ťa ďalej pracovne?
Aj pracovne aj ľudsky. Nie sú ich stovky, ale päť ich bude určite. .ktorí to sú?
Jedným z nich je Attila Mokos. Spájajú ma s ním školské roky, je múdry, je vynikajúci herecký partner a večne nespokojný človek. Ivana Chýlková, Anička Šišková, moji muzikanti, Milan Vyskočáni, režiséri…je ich predsa len viac ako päť. Dušan Dušek, Naďa Dušeková, náš manažér Michal Hrubý. A je ním prirodzene Peter. To on ma trpezlivo aj kriticky posúva stále ďalej. .žiješ v Lehniciach, to je zmiešaná obec. Väčšinu tvoria Maďari?
Áno. .včera bola veľká diskusia v parlamente o jazyku, o menšinách. Vyvolalo to vášne. Vnímaš to?
Veľmi citlivo. Vášne. To bude trvať dlho. .ale menia sa nejako tieto spory?
Mňa už spory v parlamente srdečne nezaujímajú. .medzi ľuďmi na zmiešanom území sa mení vzájomné vnímanie?
Vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi v zmiešaných obciach sú stále na rovnakej úrovni, ľudia sa posudzujú podľa susedstva. Podľa toho, či si susedia požičajú soľ, nie podľa národnosti. Ja tomu nerozumiem. Môj syn Krištof, ktorý chodí do Šamorína na osemročné gymnázium, odpovedal nedávno v ankete STV, čo sa mu páči na jeho škole, že sa mu páči, že je to zmiešané slovensko-maďarské gymnázium. Pre mňa by bol zázrak, keby ľudia u nás začali chápať inú národnosť ako spoločnú kultúru a boli by v malej krajine s rôznymi národnosťami pestrejší a boli by na to hrdí. Je mi smutno z toho, že sa vždy nájde niekto, kto to potrebuje riešiť. .ty si Maďarka...
... áno. .čo tým myslíš?
Všetci moji predkovia boli Maďari, nemôžem byť inej národnosti. Pre mňa je to vôňa, chuť, tradície, zvyklosti, jedlo, výšivka, čo chceš. Spôsob, ako ma vychovali. Chodila som do slovenských škôl a čítala knihy slovenských aj maďarských autorov. .sleduješ to, čo sa deje v Maďarsku? Je to pre teba dôležité?
Nie je mi to jedno. Orbánova politika je veľmi ostrá. Mocenská. Nerobí medzi nami dobrú krv. Žiaľ, niektorí politici by bez týchto vášní, nemali tému a veľa by nám toho ani nepovedali. Nie sme na ešte na veľkorysosť zrelí a možno nikdy zrelí nebudeme. Ja nepotrebujem maďarské občianstvo na to, aby som vedela, že som Maďarka. Žijem tu, som hrdá na túto obec, kam sme sa presťahovali, aj na Slovensko. .teda nepožiadaš o maďarské občianstvo?
Ja ho nepotrebujem. Potrebovala som ho v čase, keď som po stáži na Budapeštianskej vysokej škole chcela ostať v Maďarsku. Vtedy sme o tom s Attilom uvažovali. Jediná možnosť, ako ho získať, bola formálne sa vydať. Toho som sa zľakla, a asi aj Budapešti. .a teraz už občianstvo vôbec nepotrebuješ?
Nie. Tu som sa narodila, je mi tu dobre, mám rada túto krajinu. Ale zaujímajú ma moji predkovia, odkiaľ sme prišli, kde sa rodiny stretli, čo robili, ako žili, čo im vzali… .pred rokom sa na Slovensku vymenila vláda. Tí najväčší nacionalisti sú dnes v opozícii, premiérkou je žena. Veľké zmeny. Si s tým spokojná?
(Hlboký povzdych.) Našej premiérke držím palce. Veľmi. .prečo?
Všetko to ustáť a robiť tolerantnú a zmierovaciu politiku medzi vlkmi, ktorí sú tam dlho a vedia v tom chodiť, asi nie je jednoduché. Držím jej palce, lebo je to človek so sociálnym cítením, je múdra a zmierlivá. Nevyznám sa v politike natoľko, aby som sa ku všetkému mohla vyjadriť, každopádne som sklamaná zakaždým, keď sa prevalí ďalšia kauza, krádež, podvod. Je toho stále neúrekom. .niektorí Radičovej vyčítajú, že je príliš emocionálna. Vnímaš to aj ty?
A aká má byť? Veď je to človek. Jej emócie sú úprimné. Vie byť aj rázna. Ona sedí za vrchstolom a musí robiť kompromisy. Raz som videla, ako sa v televízii nahnevala. To je správne. A tiež veľmi oceňujem, že pohrozila svojim odchodom. To tu ešte nebolo. Inak, s chuťou si občas niektorých politikov predstavujem, ako by to boli moji spolužiaci zo základnej školy. Niektorým sme určite brali desiatu, alebo od nás dostali taškou po hlave, tak nám to teraz vracajú. .raz, keď sme sa spolu rozprávali, si bola smutná z toho, ako tu žijeme. Stále si smutná?
Chvíľami áno. Neobklopujem sa už veľkým svetom. Nestíham absorbovať mnoho zmien a informácií naraz. Ak chcem žiť pokojne, vypnem televízny a rozhlasový prijímač. Som smutná z nevkusu, ktorým sa obklopujeme. .ako teraz žiješ?
Momentálne sa viac venujem svojim deťom, viac sa rozprávame. Hráme volejbal, badminton, to je pre mňa dôležité. Keď sme v pracovnom nasadení, chýbajú mi. Cez deň im ožehlím, poupratujem, ale kým sa vrátim večer z divadla domov, oni už spia a ani neviem aký mali deň. Teraz sa im to snažím vynahradiť. .čiže žiješ výchovou detí? To je tvoja podstatná vec?
Veľmi podstatná. .a ty sama?
Mám našťastie prácu v záhrade. Všetok nazhromaždený nepokoj v nej odchádza pomaly preč. .vnútorne si pokojnejšia, ako si bývala?
Áno. .si veľmi iná, ako keď si mala dvadsať?
Som iná. .v čom?
Nemôžem o sebe povedať, že raz budem pokojný človek, to som ani nedostala v genetickej výbave, ale mám v hlave väčší poriadok. .si spokojnejšia?
Áno. .máš rada život?
Áno. (Úsmev.) S ľuďmi sa dokážem rozprávať vnímavejšie. Odvolávam sa na tú záhradu, ale je neuveriteľné, ako ma obohacuje, čo sme si sami vytvorili. Môžem sa na záhon s ružami pozerať ako dlho len chcem. A ak aj nič nerobím, len sa v nej motkám, záhrada ma hypnotizuje, dostáva ma niekam celkom inam. .ľudia niekedy túžia po večnej mladosti, mať stále dvadsať.
Óóó, nie. Bývala som vetroplach. (Úsmev.) Veľká veta našich matiek, aj mojej : „Však uvidíš aké to je, keď budeš mať vlastné deti!“ Už je to tu. .takže by si už nechcela mať dvadsať?
Keď som mala dvadsať, dvadsaťpäť, mala som strašne veľa energie, všetko som chcela vyskúšať, nebála som sa ísť do ničoho. Aj dnes mám veľa chuti do života, ale už som sa aj popálila. Dnes by som nechcela mať dvadsať. .veľa z tvojich snov sa splnilo. Máš rodinu, dom, záhradu, si filmová aj divadelná herečka, speváčka. Máš ešte nejaký sen?
Kopec, mám veľa snov. .čo je ten hlavný?
Odpojiť tento dom od poštovej schránky a od šekov. Napojiť ho na všetky využiteľné energie, to je obrovský motivačný sen, prípadne postaviť nový dom, menší, nezávislý na všetkých tých obludných monopolných spoločnostiach. A pracovný sen? Samozrejme, film. Želám si, aby mal Peter pri nás pokoj a čas na písanie, a ja aby som mohla v jeho filmoch hrať. A aby si našiel režiséra, s ktorým budú rovnako dýchať. A samozrejme, muzika. Mám taký vzdialený sen, že keď raz budem stará a možno tučná, že budem mať veľkú cigánsku kapelu. .herečky sa boja starnutia. Aj ty?
samozrejme, že sa bojím. Ráno, keď sa na seba pozriem do zrkadla, občas ma prekvapí, že som síce oddýchnutá, ale moja tvár sa tak vôbec nejaví. Moji rodičia starnú veľmi pekne. Dúfam, že sa im aj v tomto podobám. .máš teraz šťastné obdobie?
Áno. Tak ale, k úplnému šťastiu mi chýbajú nejaké maličkosti. Mám drobné každodenné starosti, ale riešim ich momentálne s nadhľadom. Som šťastná, keď sú všetci okolo mňa zdraví, keď sa má dobre moja rodina, priatelia. .je dnešok pre teba najlepšie obdobie?
Patrí medzi moje dobré a šťastné obdobia. Szidi Tobias/
Narodila sa v roku 1967 v Kráľovskom Chlmci. Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Je členkou Divadla Astorka Korzo '90, kde hrá v predstaveniach Tolstoj a peniaze, Platonov, Gazdova krv, Mesiac na dedine a Čudné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho. Okrem herectva sa venuje aj spevu, nahrala štyri albumy. Žije s partnerom Petrom Lipovským, má dvoch synov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite