Keď som zbadala jej kompaktný rozmer, zaumienila som si, že ju obídem. Zakrátko som však musela vniknúť na súkromné pozemky chatárov, ktorí sa opaľovali pred svojimi chatami a užívali si prvé poriadne slnko. Preliezla som pár plotov a zakrádala sa poza grilujúce partičky nič netušiacich chatárov. Na chvíľu mi síce aj napadlo, prečo to robím, veď sa pokojne môžem vrátiť naspäť...ale poznáte to. Priehrada sa musí dať obísť. Keď som zrazu zistila, že do priehrady sa vlieva rieka, a tým pádom nič také, ako koniec priehrady, neexistuje, chvíľu som zaváhala. Pozrela som sa na svoje martensy na nohách a ďakovala Bohu, že sú mojou celoročnou obuvou. Vošla som na nádhernú lúku, ako z rozprávky. Bola na nej tabuľa – Údolie rieky Slatinka. Neďaleko som zbadala starý nákladný veterán, a keď som sa mu išla prizrieť bližšie, vyletel na mňa roj včiel – čierny roj, ako z kreslenej rozprávky. Vzala som nohy na plecia, a keď som sa zastavila, predo mnou bola malá lávka, po ktorej sa dalo prejsť cez rieku. Haleluja, to znamená, že som na druhej strane priehrady a tým pádom ju obídem! Rozpažila som ruky ako Kate v Titanicu a ďakovala slnku a stromom. Údolie rieky Slatinka je úplne super. Bežala som, a hopkala a pár metrov odo mňa robil to isté obrovský divý zajac. A zrazu koniec. Lúka aj chodníček skončili. Predo mnou bol úplne nepriechodný les. A vľavo rieka. Medzi nimi žiadny chodníček. Rozhodla som sa predierať lesom. Zobrala som palicu a lámala pred sebou vetvičky s tŕňmi. Sama v tmavom lese. Ticho. Žiadny chodník. Zrazu sa z kríkov predo mnou ozval hrozný hluk a lámanie vetiev. Čosi hnedé a veľké sa rútilo na mňa, a tak som sa rýchlo otočila a druhýkrát vzala nohy na plecia. Ale nevzdala som to. Rozhodla som sa ísť cez žihľavu popri rieke – a skončila som v močiari. A vtom som zbadala loďku. „Ujo, zachráňte ma!“ kričala som. Prekvapený rybár v klobúčiku sa otočil a prišiel mi na pomoc. Nádherné modré oči, láskavé a detské – napriek vráskavej tvári. Nasadla som do jeho loďky – dopŕhlená, doškriabaná a zablatená. Člnkovali sme sa spolu dve hodiny a ja som zažila jeden zo svojich najkrajších dní. Zobral ma na samý začiatok priehrady (a vystúpila som na druhom brehu, aby som mala pocit, že som ju predsa len obišla). Za západu slnka som sa pustila po druhom brehu rieky späť do mesta. Stretla som pri vode dve Rómky, ktoré sa prekvapili, že sa na ne usmievam a na jednom mieste som sa musela prebrodiť. Vyzula som martensy a vybrala sa po vode. Z cesty na mňa trúbili autá a ich vodiči sa mi smiali. Šialená ženská. Pri nohách som mala dve kačičky. Úspešne som sa dostala na druhý breh a vzápätí spadla späť do rieky. Do hotela som prišla celá mokrá. Producent Jano Slivka sa na mňa pozrel a povedal „ Stavím sa, že si bola s cigánmi pri potoku...“ usmiala som sa a unavená zasadla k stolu. Takto vyzeral môj voľný deň počas filmovačky filmu Konfident. Veru, staré dobré, jakmi vyšliapané himalájske chodníky!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.