Zdalo sa, že je odsúdený na úspešnú akademickú kariéru v Oxforde. Namiesto toho mu prvá svetová vojna ponúkla príležitosť a on sa pripojil k beduínom v arabskom povstaní proti Osmanskej ríši. Lawrence nemohol za to, že ľudia potrebovali nezávislého dobrodružného hrdinu, ktorý by sa líšil od zákopových vojen vo Flámsku. Šikovní publicisti to využili a vytvorili z neho mýtus. Churchill, Bernard Shaw aj kráľ Juraj V. potlačili svoju obvyklú kritickosť a tiež si jeho legendy užívali. Mýtus okolo neho prežíva dodnes aj vďaka jeho dielu Seven Pillars of Wisdom (Sedem stĺpov múdrosti), inak svojráznej obhajobe púštnych bitiek, kde sa sám nevie rozhodnúť, či konal správne, alebo nie. .vodca, ktorého som hľadal
Podľa Michaela Kordu, skúseného autora biografií, možno jeho strategické myslenie prirovnať k Napoleonovi, pričom jeho vojenské uvažovanie malo ovplyvniť Maa a Castra. Písal vraj porovnateľne s Tolstojom či Hemingwayom a či už ide o politiku, estetiku, poľnohospodárstvo, fotografovanie, alebo námorníctvo, bol majstrom v každom detaile. Pôsobenie Lawrencea z Arábie na Blízkom východe však nemožno zredukovať na podobné prázdne reči. Vstup osmanského Turecka do prvej svetovej vojny na strane Nemecka otvoril otázku, akú budúcnosť si predstavujú sami Arabi. Britská vláda si myslela, že arabské povstanie môže urýchliť pád Osmanskej ríše. Šerif Husajn z Mekky a niekoľko ďalších arabských kmeňových náčelníkov verili, že ak im Briti pomôžu, môžu posilniť svoju moc a prípadne založiť nezávislé arabské kráľovstvo. Každá strana rozmýšľala nad výhodami pre samu seba, ale Briti váhali. Šerif preto udržiaval tajné vzťahy s Turkami, až kým sa neuistil, že Briti myslia podporu povstania vážne.
Lawrence bol mladý spravodajský dôstojník, ktorý dostal úlohu spojky medzi Šerifom a britskými diplomatmi v Káhire. Ako píše v Siedmich stĺpoch, rozšíril svoje poslanie a pripojil sa ku Šerifovmu synovi Faisalovi, ktorý viedol vojenskú vzburu. „Na prvý pohľad som vedel, že je to muž, ktorého som prišiel hľadať, vodca, ktorý dovedie arabské povstanie k víťazstvu,“ napísal neskôr. .perfídni Briti
Briti Arabom nič jasne nesľúbili. Mali na to dôvod, sami viedli vojnu, ktorú museli vyhrať. Jeden z plánov, ako po vojne usporiadať vzťahy, rátal s tým, že do správy arabských provincií by bolo zapojené aj Francúzsko. Lawrence tento koncept rešpektoval. Iný návrh rátal so vznikom „hnedého domínia“ vrámci Britskej ríše. Raz, keď sa mal vyjadriť k opačnému návrhu, tak svojmu nadriadenému povedal, že Briti sľúbili Arabom za povstanie nezávislosť, odmietajú to však garantovať. Bod to teda podvod, ktorý on nemohol vystáť, preto dúfal, že zahynie v bojoch s Turkami. Práve to je príklad predramatizovaného sebazdôrazňovania. Ale ak si podobné obvinenie mohol v svojej slávnej knihe dovoliť Lawrence, čo iné si mohli myslieť Arabi? Dedičstvom Lawrencea z Arábie je, že milióny obyvateľov Blízkeho východu sú presvedčené o tom, že ich zradila britská perfídnosť, a preto Britov nenávidia. A tiež to, že Briti by mali pociťovať vinu za to, ako sa k Arabom správali. Ťažko povedať, či existuje niekto, kto viac poškodil britskú reputáciu v tomto regióne.
Je toho však viac. Lawrence nepovažoval rozdelenie šiítov a sunitov za niečo významné. Na konci svojho života sa rád vychvaľoval, že jeho veľkým úspechom bolo dosadenie Faisala, sunitu, za irackého kráľa. Šiíti hrozili povstaním a ich potlačenie stálo tisíce životov a milióny libier. Faisal začal, bez zrnka vďaky, okamžite intrigovať proti Britom. Lawrenceova zaslepenosť k tomuto podvodníkovi viedla k vytvoreniu dlhodobých predpokladov pre vládu sunitských tyranov, ktorá sa skončila až so Saddámom Husajnom. Autor je britský spisovateľ a komentátor, momentálne pôsobí v National Review. Článok vychádza v spolupráci so Standpoint magazine.
Podľa Michaela Kordu, skúseného autora biografií, možno jeho strategické myslenie prirovnať k Napoleonovi, pričom jeho vojenské uvažovanie malo ovplyvniť Maa a Castra. Písal vraj porovnateľne s Tolstojom či Hemingwayom a či už ide o politiku, estetiku, poľnohospodárstvo, fotografovanie, alebo námorníctvo, bol majstrom v každom detaile. Pôsobenie Lawrencea z Arábie na Blízkom východe však nemožno zredukovať na podobné prázdne reči. Vstup osmanského Turecka do prvej svetovej vojny na strane Nemecka otvoril otázku, akú budúcnosť si predstavujú sami Arabi. Britská vláda si myslela, že arabské povstanie môže urýchliť pád Osmanskej ríše. Šerif Husajn z Mekky a niekoľko ďalších arabských kmeňových náčelníkov verili, že ak im Briti pomôžu, môžu posilniť svoju moc a prípadne založiť nezávislé arabské kráľovstvo. Každá strana rozmýšľala nad výhodami pre samu seba, ale Briti váhali. Šerif preto udržiaval tajné vzťahy s Turkami, až kým sa neuistil, že Briti myslia podporu povstania vážne.
Lawrence bol mladý spravodajský dôstojník, ktorý dostal úlohu spojky medzi Šerifom a britskými diplomatmi v Káhire. Ako píše v Siedmich stĺpoch, rozšíril svoje poslanie a pripojil sa ku Šerifovmu synovi Faisalovi, ktorý viedol vojenskú vzburu. „Na prvý pohľad som vedel, že je to muž, ktorého som prišiel hľadať, vodca, ktorý dovedie arabské povstanie k víťazstvu,“ napísal neskôr. .perfídni Briti
Briti Arabom nič jasne nesľúbili. Mali na to dôvod, sami viedli vojnu, ktorú museli vyhrať. Jeden z plánov, ako po vojne usporiadať vzťahy, rátal s tým, že do správy arabských provincií by bolo zapojené aj Francúzsko. Lawrence tento koncept rešpektoval. Iný návrh rátal so vznikom „hnedého domínia“ vrámci Britskej ríše. Raz, keď sa mal vyjadriť k opačnému návrhu, tak svojmu nadriadenému povedal, že Briti sľúbili Arabom za povstanie nezávislosť, odmietajú to však garantovať. Bod to teda podvod, ktorý on nemohol vystáť, preto dúfal, že zahynie v bojoch s Turkami. Práve to je príklad predramatizovaného sebazdôrazňovania. Ale ak si podobné obvinenie mohol v svojej slávnej knihe dovoliť Lawrence, čo iné si mohli myslieť Arabi? Dedičstvom Lawrencea z Arábie je, že milióny obyvateľov Blízkeho východu sú presvedčené o tom, že ich zradila britská perfídnosť, a preto Britov nenávidia. A tiež to, že Briti by mali pociťovať vinu za to, ako sa k Arabom správali. Ťažko povedať, či existuje niekto, kto viac poškodil britskú reputáciu v tomto regióne.
Je toho však viac. Lawrence nepovažoval rozdelenie šiítov a sunitov za niečo významné. Na konci svojho života sa rád vychvaľoval, že jeho veľkým úspechom bolo dosadenie Faisala, sunitu, za irackého kráľa. Šiíti hrozili povstaním a ich potlačenie stálo tisíce životov a milióny libier. Faisal začal, bez zrnka vďaky, okamžite intrigovať proti Britom. Lawrenceova zaslepenosť k tomuto podvodníkovi viedla k vytvoreniu dlhodobých predpokladov pre vládu sunitských tyranov, ktorá sa skončila až so Saddámom Husajnom. Autor je britský spisovateľ a komentátor, momentálne pôsobí v National Review. Článok vychádza v spolupráci so Standpoint magazine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.