Snažím sa spomenúť si na prvé stretnutie s Košicami. Hoci pochádzam zo stredného Slovenska, odkiaľ je na východ aj na západ krajiny približne rovnako ďaleko, Bratislava, a nie Košice boli tým „veľkým mestom", ktoré nás svojou gravitačnou silou priťahovalo a voči ktorému sme sa snažili vymedziť posmeškami o „paštikároch", čo si myslia, že sú pupkom sveta a pritom nedokážu poriadne vysloviť ani mäkké ľ. Košice trpezlivo čakali na objavenie. Čakali dlho: akosi som nenašiel dôvod na to, aby som do tohto mesta s trojslabičným menom zašiel. Keď k nášmu stretnutiu konečne došlo, mesto ma prekvapilo svojou „inakosťou" (veľké mesto s mohutným centrom, rozsiahlymi sídliskami a skvelými pohostinskými zariadeniami). Jeho obyvatelia ma prekvapili tiež – bola v nich zároveň prostá, neumelá „zemitosť" aj sofistikovanosť obyvateľov veľkomesta. Ako keby Košice patrili do trochu inej kultúry než západ a stred Slovenska.
Keď v roku 2008 získali Košice titul Európske hlavné mesto kultúry 2013 (to je tá skratka: EHMK), napriek apriórnej nedôvere voči kultúrnym europrojektom som sa celkom potešil. Košice, druhé mesto Slovenska, by si viac pozornosti skutočne zaslúžili. .dzivosť v srdci
Kniha fotografky Illy van Oijen Košice – Dzivosť v srdci vyšla asi pred mesiacom. Illah, holandská Bratislavčanka, chodila od roku 2008 s fotoaparátom do Košíc, zoznamovala sa s mestom, s jeho ľuďmi, spoznávala miesta, kde bývajú a kde oddychujú. Illah je dokumentaristka (študovala u Ľuba Stacha) s citom pre absurdnosť situácie a so schopnosťou vytvárať výtvarne čisté kompozície. Fotografuje mesto, ale takmer vždy aj ľudí v ňom. Začína sivým Staničným námestím a romantickou fontánou na Hlavnej ulici. Illah má totiž rada kontrasty. Vyfintení novomanželia pred hotelom Hilton a rómske deti pred potravinami z hrdzavého plechu na Luníku IX., mladí kresťania pred provizórnym kostolom a iní mladí ľudia, skrývajúci sa pred VKV (čo to znamená, zistíte v knihe, alebo sa na to môžte opýtať Košičanov) pri vchode do paneláka, obchody v centre mesta, zahustené panelákové sídliská a rustikálny pokoj pri Hornáde. Priestory, v ktorých vidno viacero falošných koncov a pokusov o nové začiatky. Illah sa nielen pozerá, ale aj vidí.
Súčasťou knihy sú tri zaujímavé texty. Holandský novinár a spisovateľ Tijs van den Boomen, nezaťažený bratislavsko-košickými prekáračkami, prichádza do Košíc „zadnými dverami" (tak sa volá jeho text: Zadné dvere) od Moldavy nad Bodvou. „Zozadu vidíte to, čo čisté línie fasád skrývajú: ako ľudia žijú, čím si zarábajú na živobytie, čo robia so svojím odpadom." Všíma si napätie medzi najprv vyprádzneným, následne znovu naplneným centrom a sídliskami, ktoré od seba oddeľujú „zanedbané zóny" s neobvykle pokojným brehom rieky v centre mesta.
Spisovateľ Agda Bavi Pain je v Bratislave žijúci Košičan. Detstvo prežil na Kováčskej ulici v centre mesta. „Na Kováčskej sa večne čosi kulo, či už bolo z toho človeku horúco, alebo cítil mrazenie v kostiach," píše si v pôsobivom texte Ďakujem, už nekujem. S literárnou zručnosťou vykresľuje bizarné postavičky, s ktorými na svojej ulici vyrastal, spomína si na „pamiatky, po ktorých nezostala ani pamiatka". V príbehu jednej ulice ukazuje celú tragiku a nezmyselnosť sociálneho inžinierstva, ktoré v pomätenej snahe o ideálnu spoločnosť zničilo pôvab slovenských miest.
Galeristka Gabriela Kisová mapuje (obrazne aj doslova) umenie vo verejnom priestore mesta. Od sôch Júliusa Jakobyho (Juraj Bartusz) a Sándora Máraia (Peter Gáspár) cez fontány a abstraktné kovové kompozície v parku až po streetart a skulptúry na sídliskách – sú to nenápadné, často však umelecky hodnotné a zaujímavé artefakty. Stačí na ne upozorniť, naznačiť ich príbeh a človek zrazu v meste uvidí, čo si predtým nikdy nevšimol, alebo to jednoducho prehliadol.
Keď som si listoval knihou, a najmä keď som počúval Illino rozprávanie o svojom objavovaní Košíc, dostal som chuť zájsť si zase na východ. Preto, keď mi zavolal kamarát Peter Radkoff a pozval ma na diskusiu o hudobných festivaloch do klubu Tabačka, okamžite som súhlasil. .výlet do EHMK
Železničná stanica (nápis nad vstupom do podchodu: „Východ zakázaný"), mestský park, Mlynskou ulicou rovno na Hlavné námestie. Cesta všetkých turistov. Spolu s Máriom „Gešom" Gešvantnerom z Pohody a Danielom Salontayom zo skupiny Longital míňame tetu ponúkajúcu veštenie z ruky, zastavujeme sa v kníhkupectve Artforum, všímame si miestnych „típkov“.
Hlavná ulica je krátko popoludní plná ľudí. Jedni popíjajú kávu a chladené nápoje pod slnečníkmi, iní korzujú, nakupujú, vybavujú, pobehujú. Takto vyzerá živé mesto. Konzumujeme výborné mäsové pirohy (ruský vplyv?), vybavujeme nutné telefonáty a ako sa na zaneprázdnených mužov patrí, „čekujeme" maily a zisťujeme, ako sa vyvíja tajná voľba generálneho prokurátora. Pripája s k nám Zora Jaurová, ktorú deň predtým odvolali z postu generálnej riaditeľky projektu EHMK. Chvíľu chodí hore-dolu po chodníku a do mobilu niekomu zápalisto vysvetľuje, čo sa v Košiciach deje a ako sa mení jej úloha v celom projekte. Potom to (rovnako zápalisto) porozpráva aj nám. Stručné zhrnutie: rozdelenie funkcie generálneho riaditeľa a umeleckého šéfa sama navrhovala, novomenovaný riaditeľ Ján Sudzina (čitateľom .týždňa a milovníkom hudby známy hlavne ako majiteľ hudobného vydavateľstva Hevhetia) je podľa všetkého slušný a kompetentný človek (takého ho poznáme aj my), Zora by sa mala stať umeleckou šéfkou, no otázne je, či ju správna rada vymenuje a aké budú jej kompetencie. Uvidíme. Zora ide s nami do klubu Tabačka, cestou nám nadšene rozpráva o pripravovanom festivale Use The City, upozorňuje nás na miestne kultúrno-architektonické zaujímavosti, zdraví sa s viacerými ľuďmi. Hoci je každým cólom Bratislavčanka, Košice zjavne miluje, projekt, ktorý z Košíc spravil EHMK (Európske hlavné mesto kultúry) so svojím tímom pripravila a doteraz ho úspešne riadi. Ak by z neho bola kýmkoľvek „vytesnená", bola by to podľa nás škoda. Pre Košice.
Tabačka je relatívne nový kultúrny priestor v bývalej tabakovej továrni, ktorej história siaha do 19. storočia. Priestor ešte potrebuje nejaké úpravy, ale už teraz je v ňom príjemne. Na dvorčeku sa vítame s košickými kamarátmi. Je tu Rasťo Rusnák z miestnej kapely Kolowrat aj Martin Višňovský z prešovských Chiki Liki Tu-A. S nimi potom na klubovom pódiu debatujeme o hudbe a festivaloch. „Čo si myslíte o kultúrnom inkubátore, ktorý by mal viesť k rozvoju tvorivého priemyslu," pýta sa moderátor večera, redaktor Trendu Braňo Sobinkovič. Všetci odpovedáme skepticky. Tvorivosť nemožno zorganizovať zhora. Úradníci nič nevytvoria, ideálne je, keď nekladú prekážky. „Čo treba urobiť preto, aby v Košiciach už konečne vznikol poriadny hudobný festival?" pýta sa divák z publika. Pochopiteľne, nemáme zázračný recept. Hovoríme o príbehu Pohody či Konvergencií, festivalov, ktoré sa začali nenápadne, z potreby zahrať si spolu s priateľmi a dnes sú z nich rešpektované akcie. „Festival znamená sviatok," hovorím, keď sa ku mne dostane mikrofón. „Skúste tu v Tabačke urobiť sériu koncertov, ktoré budú sviatkom." Po oficiálnej debate sa znovu presúvame na dvorček. Keď preberieme hokej a Vinca Lukáča, vraciame sa k téme diskusie. Košickí kamaráti rozprávajú o svojich plánoch, o košicko-prešovskom festivale, o festivale Moon Ride, o tom, že by chceli v Tabačke zorganizovať festival dvojčlenných kapiel a o kadečom inom. Niektoré nápady sú šialené, iné celkom realistické. Keď spomínajú spoluprácu krajín V4, zbystrím pozornosť, lebo šípim nebezpečnú príťažlivosť eurofondov a eurokultúry.
A to je zvláštne. Projekt EHMK, ktorého ambíciou je posilniť košický „tvorivý priemysel" mieri presne: to najzaujímavejšie vzniká v malých kluboch a galériách, v divadlách a kníhkupectvách. Vzniknúť to môže však len vtedy, keď tieto pôvabné miesta zostanú nezávislé. Keď sa nebudú orientovať podľa eurokultúrnych grantových priorít, ale podľa vlastného vkusu. Keď ich „cieľovou skupinou" nebudú členovia komisií, ale návštevníci ich klubov či galérií.
Keď vidím „dzivé" svetlo v očiach košických priateľov, tak som presvedčený, že eurotlakom odolajú a tuším, že sa ešte máme na čo tešiť. Projekt EHMK (a hlavne jeho vtedajšia riaditeľka Zora) inšpiroval knihu Illy van Oijen a do určitej miery aj vznik Tabačky. A vlastne aj náš výlet do Košíc. Všetko ostatné už majú v rukách dziví Košičania. Držíme im palce.
Keď v roku 2008 získali Košice titul Európske hlavné mesto kultúry 2013 (to je tá skratka: EHMK), napriek apriórnej nedôvere voči kultúrnym europrojektom som sa celkom potešil. Košice, druhé mesto Slovenska, by si viac pozornosti skutočne zaslúžili. .dzivosť v srdci
Kniha fotografky Illy van Oijen Košice – Dzivosť v srdci vyšla asi pred mesiacom. Illah, holandská Bratislavčanka, chodila od roku 2008 s fotoaparátom do Košíc, zoznamovala sa s mestom, s jeho ľuďmi, spoznávala miesta, kde bývajú a kde oddychujú. Illah je dokumentaristka (študovala u Ľuba Stacha) s citom pre absurdnosť situácie a so schopnosťou vytvárať výtvarne čisté kompozície. Fotografuje mesto, ale takmer vždy aj ľudí v ňom. Začína sivým Staničným námestím a romantickou fontánou na Hlavnej ulici. Illah má totiž rada kontrasty. Vyfintení novomanželia pred hotelom Hilton a rómske deti pred potravinami z hrdzavého plechu na Luníku IX., mladí kresťania pred provizórnym kostolom a iní mladí ľudia, skrývajúci sa pred VKV (čo to znamená, zistíte v knihe, alebo sa na to môžte opýtať Košičanov) pri vchode do paneláka, obchody v centre mesta, zahustené panelákové sídliská a rustikálny pokoj pri Hornáde. Priestory, v ktorých vidno viacero falošných koncov a pokusov o nové začiatky. Illah sa nielen pozerá, ale aj vidí.
Súčasťou knihy sú tri zaujímavé texty. Holandský novinár a spisovateľ Tijs van den Boomen, nezaťažený bratislavsko-košickými prekáračkami, prichádza do Košíc „zadnými dverami" (tak sa volá jeho text: Zadné dvere) od Moldavy nad Bodvou. „Zozadu vidíte to, čo čisté línie fasád skrývajú: ako ľudia žijú, čím si zarábajú na živobytie, čo robia so svojím odpadom." Všíma si napätie medzi najprv vyprádzneným, následne znovu naplneným centrom a sídliskami, ktoré od seba oddeľujú „zanedbané zóny" s neobvykle pokojným brehom rieky v centre mesta.
Spisovateľ Agda Bavi Pain je v Bratislave žijúci Košičan. Detstvo prežil na Kováčskej ulici v centre mesta. „Na Kováčskej sa večne čosi kulo, či už bolo z toho človeku horúco, alebo cítil mrazenie v kostiach," píše si v pôsobivom texte Ďakujem, už nekujem. S literárnou zručnosťou vykresľuje bizarné postavičky, s ktorými na svojej ulici vyrastal, spomína si na „pamiatky, po ktorých nezostala ani pamiatka". V príbehu jednej ulice ukazuje celú tragiku a nezmyselnosť sociálneho inžinierstva, ktoré v pomätenej snahe o ideálnu spoločnosť zničilo pôvab slovenských miest.
Galeristka Gabriela Kisová mapuje (obrazne aj doslova) umenie vo verejnom priestore mesta. Od sôch Júliusa Jakobyho (Juraj Bartusz) a Sándora Máraia (Peter Gáspár) cez fontány a abstraktné kovové kompozície v parku až po streetart a skulptúry na sídliskách – sú to nenápadné, často však umelecky hodnotné a zaujímavé artefakty. Stačí na ne upozorniť, naznačiť ich príbeh a človek zrazu v meste uvidí, čo si predtým nikdy nevšimol, alebo to jednoducho prehliadol.
Keď som si listoval knihou, a najmä keď som počúval Illino rozprávanie o svojom objavovaní Košíc, dostal som chuť zájsť si zase na východ. Preto, keď mi zavolal kamarát Peter Radkoff a pozval ma na diskusiu o hudobných festivaloch do klubu Tabačka, okamžite som súhlasil. .výlet do EHMK
Železničná stanica (nápis nad vstupom do podchodu: „Východ zakázaný"), mestský park, Mlynskou ulicou rovno na Hlavné námestie. Cesta všetkých turistov. Spolu s Máriom „Gešom" Gešvantnerom z Pohody a Danielom Salontayom zo skupiny Longital míňame tetu ponúkajúcu veštenie z ruky, zastavujeme sa v kníhkupectve Artforum, všímame si miestnych „típkov“.
Hlavná ulica je krátko popoludní plná ľudí. Jedni popíjajú kávu a chladené nápoje pod slnečníkmi, iní korzujú, nakupujú, vybavujú, pobehujú. Takto vyzerá živé mesto. Konzumujeme výborné mäsové pirohy (ruský vplyv?), vybavujeme nutné telefonáty a ako sa na zaneprázdnených mužov patrí, „čekujeme" maily a zisťujeme, ako sa vyvíja tajná voľba generálneho prokurátora. Pripája s k nám Zora Jaurová, ktorú deň predtým odvolali z postu generálnej riaditeľky projektu EHMK. Chvíľu chodí hore-dolu po chodníku a do mobilu niekomu zápalisto vysvetľuje, čo sa v Košiciach deje a ako sa mení jej úloha v celom projekte. Potom to (rovnako zápalisto) porozpráva aj nám. Stručné zhrnutie: rozdelenie funkcie generálneho riaditeľa a umeleckého šéfa sama navrhovala, novomenovaný riaditeľ Ján Sudzina (čitateľom .týždňa a milovníkom hudby známy hlavne ako majiteľ hudobného vydavateľstva Hevhetia) je podľa všetkého slušný a kompetentný človek (takého ho poznáme aj my), Zora by sa mala stať umeleckou šéfkou, no otázne je, či ju správna rada vymenuje a aké budú jej kompetencie. Uvidíme. Zora ide s nami do klubu Tabačka, cestou nám nadšene rozpráva o pripravovanom festivale Use The City, upozorňuje nás na miestne kultúrno-architektonické zaujímavosti, zdraví sa s viacerými ľuďmi. Hoci je každým cólom Bratislavčanka, Košice zjavne miluje, projekt, ktorý z Košíc spravil EHMK (Európske hlavné mesto kultúry) so svojím tímom pripravila a doteraz ho úspešne riadi. Ak by z neho bola kýmkoľvek „vytesnená", bola by to podľa nás škoda. Pre Košice.
Tabačka je relatívne nový kultúrny priestor v bývalej tabakovej továrni, ktorej história siaha do 19. storočia. Priestor ešte potrebuje nejaké úpravy, ale už teraz je v ňom príjemne. Na dvorčeku sa vítame s košickými kamarátmi. Je tu Rasťo Rusnák z miestnej kapely Kolowrat aj Martin Višňovský z prešovských Chiki Liki Tu-A. S nimi potom na klubovom pódiu debatujeme o hudbe a festivaloch. „Čo si myslíte o kultúrnom inkubátore, ktorý by mal viesť k rozvoju tvorivého priemyslu," pýta sa moderátor večera, redaktor Trendu Braňo Sobinkovič. Všetci odpovedáme skepticky. Tvorivosť nemožno zorganizovať zhora. Úradníci nič nevytvoria, ideálne je, keď nekladú prekážky. „Čo treba urobiť preto, aby v Košiciach už konečne vznikol poriadny hudobný festival?" pýta sa divák z publika. Pochopiteľne, nemáme zázračný recept. Hovoríme o príbehu Pohody či Konvergencií, festivalov, ktoré sa začali nenápadne, z potreby zahrať si spolu s priateľmi a dnes sú z nich rešpektované akcie. „Festival znamená sviatok," hovorím, keď sa ku mne dostane mikrofón. „Skúste tu v Tabačke urobiť sériu koncertov, ktoré budú sviatkom." Po oficiálnej debate sa znovu presúvame na dvorček. Keď preberieme hokej a Vinca Lukáča, vraciame sa k téme diskusie. Košickí kamaráti rozprávajú o svojich plánoch, o košicko-prešovskom festivale, o festivale Moon Ride, o tom, že by chceli v Tabačke zorganizovať festival dvojčlenných kapiel a o kadečom inom. Niektoré nápady sú šialené, iné celkom realistické. Keď spomínajú spoluprácu krajín V4, zbystrím pozornosť, lebo šípim nebezpečnú príťažlivosť eurofondov a eurokultúry.
A to je zvláštne. Projekt EHMK, ktorého ambíciou je posilniť košický „tvorivý priemysel" mieri presne: to najzaujímavejšie vzniká v malých kluboch a galériách, v divadlách a kníhkupectvách. Vzniknúť to môže však len vtedy, keď tieto pôvabné miesta zostanú nezávislé. Keď sa nebudú orientovať podľa eurokultúrnych grantových priorít, ale podľa vlastného vkusu. Keď ich „cieľovou skupinou" nebudú členovia komisií, ale návštevníci ich klubov či galérií.
Keď vidím „dzivé" svetlo v očiach košických priateľov, tak som presvedčený, že eurotlakom odolajú a tuším, že sa ešte máme na čo tešiť. Projekt EHMK (a hlavne jeho vtedajšia riaditeľka Zora) inšpiroval knihu Illy van Oijen a do určitej miery aj vznik Tabačky. A vlastne aj náš výlet do Košíc. Všetko ostatné už majú v rukách dziví Košičania. Držíme im palce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.