.čo sa vám vlastne nedávno stalo?
A to bude len o tom, že sme vyhoreli? .nie, neboj sa, ohňom len začneme.
Tak sa končili katalógy za socializmu, že „umelec má vo veciach jasno“. A keďže ja ho mám, venujem sa už iba umeniu. .ale k požiaru...
Neviem prečo, ale oheň je môj kamarát. Radšej ani nechcem vedieť, čím to je. Možno tým, že moje obrázky horia. V stredoveku mali maliari na to učňov, aj obuvníci. Ja učňov nemám, a už vôbec nie oheň ako učňa. Mám však kamaráta, ktorý robí za mňa pozadia: oheň zjednotí farbičky, náhoda to potom dorobí. Je to o vychádzaní náhode v ústrety. .opaľuješ svoje obrazy?
Nie, to si horí samo. Myslel som dnes na teba, Andrej, že konečná fáza je blízka vyvolávaniu fotografií v tmavej komore. .v čom?
Keď som bol celé desaťročia nedeľný maliar, tak za tú nedeľu – obrazne aj prakticky – som musel urobiť sedem obrázkov, na každý deň jeden. Ja robím v sériách, ktoré potom končia takmer ako skladby muzikantov, ktoré vyjdú na LP: rozkvitnutá koruna, je tam takmer všetko, skoro celé ovocie. Z tých cyklov je potom u mňa výstava. To je spôsobené aj technológiou. Ja som skôr kresliar a grafik ako maliar. Maľba je čistá mágia, kde je nositeľom farba. Čistá maľba, to sa mi stane raz za čas, raz za desať rokov. To, čo robím, sú skôr kolorované veci: vychádzajú z reliéfu, grafiky a kresby. Technický postup je jednoduchý: „našmýkam“ tam kompozíciu, vrstvenú aj reliéfnu. Je z toho matrica, a na tú potom vytlačím tuby farbičiek, pretiahnem to glazúrou, terpentínovým olejom a ten prepálim. Napálim na rožku a dbám na kontrolované fúkanie. A horí to. .stávalo sa ti v minulosti, že si nezvládol kontrolované horenie?
Spôsobil som niekoľko požiarov. No ani jeden z maľovania .(Smiech). .a z čoho?
Ako vojak som slúžil na hranici, bol som stavbár, robil som svinčíky a zameriaval hranicu. Vojak – inžinier. Došiel „absík", čo mal babu v Častej, to bola tá vojenská solidarita. Nie falošná, ale ozajstná. Stiahli sme ho, aby mohol ísť za frajerkou. Fajčili sme a keď sme skončili, slušne som vysypal popolník. Zavrel som prvú mrežu, druhú a odišiel na pivo do Hasiča. A zrazu tam vbehol chlapec z prepadovky. Mali na sebe všetko navešané – signálnu pištoľ, vodidlo 20 metrov, samopal. Hovorí: horí ti kancelária. Keď som tam dobehol, zdalo sa mi, že som v surrealistickom filme: kolega vytiahol hydrant, bola tam výjazdovka z kriminálky, požiarne družstvo ženijnej roty. A všetko nastriekali namodro. Myslel som si, že sa mi to sníva. Povedal som im: nehnevajte sa, to som zapálil ja. Chodil som potom na prokuratúru. Nakoniec civilný hasič povedal, že nešlo o všeobecné ohrozenie, lebo to by bolo dva roky v Sabinove. To bol jeden požiar. .a váš dom ako začal horieť?
Do pol siedmej večer som zváral sochu. Ako bežne. Je síce pravda, že sú tam aj piliny a ateliér nemal žiadne steny, je to len prístrešok. Ale skoro vždy to dopadlo dobre. Lenže vtedy fúkal vietor, mlátilo plechmi, v Tatrách padali stromy... Eva varila. Jedna iskrička zablúdila, ostala tlieť, a to je to najhoršie, čo môže byť. Niekde sa rozfúkala a okolo trištvrte na dvanásť odrazu rámus. Iný zvuk ako obvykle. Stretlo sa to: príčinou som, samozrejme, ja, ale kamarát vietor mi pomohol. Tie zvuky boli iné preto, lebo to už nebolo iba mlátenie plechov. Padali totiž sklá. Domček bol postavený tak, že okná a dvere boli z bazáru, aj balkónové so žalúziami, a medzitým trochu muriva. .vraj si ho postavil za 20-tisíc korún...
Za devätnásť. Takže, uprostred noci divný zvuk. Pozerám, či som nechal svietiť v ateliéri? Idem tam a vidím štvormetrové plamene. Presne tam, kde baby spia, je tiež veľké petržalské okno, tak som na ne iba zreval: vypadnime, lebo horíme! Eva zobrala telefón, decko, schodíkmi dole z podkrovia. A hneď za nimi padlo predné okno, vznikol prievan a už to bolo. Raz, dva, tri, štyri. Ako v zlom filme, kde hrdina uteká a za ním všetko padá. Baby vybehli v poslednej chvíli. Myslel som si, že ešte sa tak rýchlo nevzdám. Najmä, ak ma revolúcia našla ako požiarneho projektanta Bratislavského stavebného podniku (Smiech). .využil si vedomosti?
Chcel som ísť hasiť. Tak som vytiahol hadicu, tá hneď obhorela. Bolo to príšerne rýchle. Všetko napité farbami, samá horľavina. Cez kúpeľňu to šlo, zavrel som dvere, bol tam honorár, čo som deň predtým dostal, ale na to sa vykašľať. Iba som schmatol cestovné pasy, ale nemal som si ich kde dať, lebo som bol iba v trenírkach. Položil som ich do latríny, lebo tam nebude hádam horieť. Ešte som sa vrátil a nadýchol som sa dva razy. A vtedy som pochopil, že je to „prúser". Ako vo vode, ak sa nadýchneš tretí raz, a nie nad hladinou, tak si skončil. Dopočutia! Zavrel som dvere medzi špajzou a kúpeľnou, tie boli plné, bez skiel. A bolo to. Vybavené. Sused už bol pri mne. Aj ľudia z okolia sa prišli pozrieť. .hasiči?
Tých riadila suseda, prišli asi o dvadsať minút. Týždeň predtým tam hasili trávu a vedeli, kadiaľ majú ísť. Boli výborní. Dofičali s Ivecom, teleskopický reflektor to má. Vystrčili to, zasvietili. Tatrovka sa štyrikrát otočila s vodou. Obetaví. Bol som šťastný, že sa nechytilo nič naokolo. .zhoreli ste úplne do tla?
Úplne, ani obrazy som nezachránil. Hore sú unimo bunky, tam ich zopár zostalo. Ale archívy, sedemdesiate roky: to všetko je preč. Ale keďže nie som zberateľ, tak na to kašlem. Vôbec mi to nevadí. .ale ľúto ti to je.
Ani náhodou! Čo, však hotové to je – a dopočutia! Však nie každá skica je dobrá. Čo budem čakať. Dvesto rokov to tu bude a čo? Kto by sa unúval takými vecami... .to hovoríš vážne alebo je to tvoj vnútorný obranný mechanizmus?
Vážne. Tie obrázky, keď ich urobím toľko, koľko je dní v roku, tak ony sa vlastne minú. Predáš len zopár, ostatné sa rozptýlia. Tak to voľajako je. Okrem toho, niektoré sú sofistikované. Dosť dlho už robím „doktorské obrázky“. Aj sa tak tie série volajú: MUDr. 1/16 napríklad. Veľa ľudí je po nemocniciach, je to lepšie ako bonboniéra, a nie je to úplatok. Okrem toho, doktori obvykle majú radi obrázky, lebo sú inteligentnejší. Nevedia, čo je to za obrázok, ale aspoň vedia, že to je obrázok. Na rozdiel od právnikov – tí ani nevedia, čo to je rám... A ekonómovia, to ani nehovorím. .ak namaľuješ denne jeden obraz, je to pre teba vybavená vec a už ťa viac nezaujíma?
Naopak. Keby som ho nenamaľoval, je to vybavená vec. .máš k svojim dielam majetnícky vzťah?
To je ako zaspievaná pesnička – čo ju zoberiem zo vzduchu? Kam ju dám? Do trezoru? Však s tým sa nedá nič robiť. A preto som ani počas požiaru u seba nemal čo zobrať, bolo to rozptýlené. Pár nových sérií, asi 20 slnečníc pre Mira Polláka. Plátna všetky odišli. .spýtame sa natvrdo. Keby ti oheň alebo niečo iné zničilo dvere na pamätníku Chatama Sófera, bolo by ti to ľúto?
Nie, prečo by mi to malo byť ľúto. Myslíš tie železá? .to je iná hodnota než obraz, nie?
Ak ty natvrdo, tak aj ja. Bolo by ľudstvo ďalej, keby nezhorela Alexandrijská knižnica? Návrh dvier pamätníka Chatama Sófera som mal hotový o štvrť hodiny po tom, ako mi to architekt Martin Kvasnica povedal. Vtedy som robil kaplnku na Kapitulskej, ona je stále zavretá, ani som ju nevidel. Osvietený šéf Jožo Slamka tam vtedy bol. On chcel kaplnku, ja som urobil oltárny stôl, to je stredovek, dosť skorý. Patrónka je svätá Alžbeta, ktorá sa narodila na Bratislavskom hrade. Čistá kresba – tri šedé a tmavomodré okolo. Jožovi sa zazdalo a vraví mi: urob aj stoličky a lavice, lebo pozri sa, vyzerá to tu ako vo vinárni. Robil som aj Krista a vyčítali mi, že má veľké ruky. A aké má mať? Však bol robotník, tesár. Chcel som obkresliť ruky nejakého dieťaťa, ale deti nemali trpezlivosť. Tak som to urobil podľa svojich rúk. Vtedy som aj zistil, ako si ľudia zvykajú na moju robotu, ako vyzerá trasa toho, čo nasadíš. Najprv frflú, potom to prijmú. Ráno o pol ôsmej tam bola vždy polhodinová omša. Chodili tam úradníčky, sekretárky. Najprv ohŕňali nos, no za ten týždeň si to obľúbili, a potom si to už nechceli dať. To tak vychádza často. .máš to tak častejšie, že po týždni ľudia akceptujú tvoje diela?
Iba dvakrát sa to stalo. Zvyknú si nakoniec. Lebo keby si robil, čo chcú, tak to nepôjde dobre. A naopak. A Sófer? Je neskutočné, že to dali urobiť dvom katolíkom – mne a Kvasnicovi, čo sa mi veľmi páči. To asi preto, aby sa nehádali, lebo Židia sa zvyknú hádať. .keď ti zhorel ateliér, kde teraz pracuješ?
Na streche buniek. .odkiaľ ty vlastne pochádzaš?
Ja som nitriansky „trogár". Narodil som sa naproti svahu zoborského masívu. Keď som bol malý, tak som vždy kreslil dražovský kostolík, panorámu vidím stále. Som zároveň mestský človek – jeden dedo bol klampiar a pokrýval kostoly – a zároveň dedinský – druhý dedo bol bača pod Tríbečom. Leto som trávil vonku a nadávali mi do nitrianskych pánčiat... Ja však vôbec nemám problém s vidiekom a s mestom. Keď ma zobudia, tak hneď viem, aké je ročné obdobie. .od malička si kreslil?
Ako ôsmak som kamarátovi kreslil komiksy. .rodičia čo robili?
Mama šéfovala potravinám, otec inštalatér v stavebnej technike. .čo hovorili na to, že syn má sklony k výtvarnému umeniu?
Nemali z toho veľkú radosť. Ani Nitra z toho nemala radosť. Tam nebol nikto, to bola púšť. Prosto normálne nič. Tam nebola ani kapela. V jednej som bol bubeník: prvá skúška všetci, druhá traja, potom dvaja, až som ostal sám. A potom som začal maľovať, lebo tam na to nikoho netreba. Asi od pätnástich rokov. .chodil si na gymnázium?
Na stavebnú priemyslovku. Tam ma naučili všetko a vysoká škola, to už bola taká sranda. Stavebná fakulta. .umenie si študoval?
Stavebná fakulta mala viaceré odbory a jedným z nich bola architektúra. Tí čo mali jednotku z kreslenia, stali sa architektmi. A tí, čo mali trojku, boli potom stavbári. (Smiech). .ty si mal akú známku z kreslenia?
Trojku. Čo by som mal mať? Bavilo ma kresliť, ale po svojom. Môj najlepší učiteľ bol Marián Velba, baladický krajinár od Myjavy, neskôr potom, chudák, zomrel. To baladické, tmavé mi vyhovovalo mentálne. Bola tam na fakulte kresliareň a modeláreň. Laďka Snopková učila modelovanie a Eduard Antal, ktorý je špičkový výtvarník, konštruktivista, významný člen klubu konkretistov v Brne, učil kreslenie. To boli moji učitelia. .bol si zasmušilý chlapec?
Ten čas bol taký. Strednú školu sme zažili krátko po 68. roku. Všetko pred nami padalo. Dôležitý bol internát Bernolák. Tam bol na piatom poschodí výtvarný krúžok, vyrástol tam napríklad Bobo Pernecký, Laco Torma alebo Ľubo Stacho. Bernolák bola enkláva mimo stredu mesta. .po skončení techniky si robil ešte aj výtvarnú školu?
Nie. Po revolúcii som sa ocitol v SNG. Agnes Snopko ma vyhnal z novín Verejnosť od Gindla. Agnes hovorí: v SNG je štrajk, odchod. Išiel som. Štrajk som zrušil za desať minút. .v akom stave si našiel SNG ako prvý porevolučný riaditeľ?
V takom, ako je teraz. Veď to je konzerva. Všetci sa báli. Boli tam však také baby, námestníčky a tie boli výborné. .čo si myslíš o „premostení"?
Nebolo to dobre urobené, najprv mi to porevolučne vychádzalo ako tribúna, ktorú by sme dali na futbalový štadión niekde na Záhorie. Medzitým však vypočítali, koľko stálo, keď premostenie dávali hore a koľko by stálo, keby sme ho chceli dať dole – a vyšlo to na rovnako. A predsa len je to 35-tisíc štvorcových metrov výstavného priestoru, keď to dáš preč, tak ti to bude chýbať. .to bol rok 1990, bol si riaditeľ SND. Odvtedy si čo robil?
Voľná noha. Ešte som tam bol jeden a pol roka ako vedúci oddelenia, či čo. Takže ešte boli stretnutia Rady galérií Slovenska, 17 galérií, všetkých poznám, kopa kvalitných ľudí. Aj doteraz. Keď počujem, že niekoho vyhadzujú, tak presne viem, kto to je. Beskid, Vrbanová. Tento druh nekultúrneho prostredia v strednej Európe nenájdeš – to neexistuje ani v Maďarsku, ani v Poľsku, v Rakúsku ani nehovorím. Ten druh primitivizmu sa tak vyplavil a udržal podivným spôsobom, ako vo zverinci. Vrátilo sa pudové správanie. .prečo tu je to tak a v okolitých krajinách nie?
Napríklad, keď som bol na vojne, chodil som na Moravu a v ČKD boli technici stredoškoláci v modrých plášťoch. Čo sľúbili, to urobili. Záležalo im na každej veci. U nás na projekcii bol jediný komunista, ktorý bol prevádzkar. A keď nám zobral platy, on dostal odmenu... V Česku je iný kultúrny nános. .si jeden z mála umelcov, ktorí sa systematicky verejne ostro vyjadrujú. A nielen to. Kričíš o nevine Nitranov v prípade Cervanová, urobil si pamätník Remiáša... Ako sa zmenila táto krajina za tých dvadsať rokov?
Dorastá ďalšia generácia bandy, čo sa toho chopila. Je to plazivé, celok, ale ako funguje, to nemáš ako vidieť: odobrovanie zla, odobrovanie zločinov, prepúšťanie darebákov na slobodu. A ešte sa vyhovárajú, že na Západe sú tiež darebáci. Tí však idú dole, to je ten rozdiel. .ktoré svinstvo je v tebe najhlbšie uložené?
Pre mňa boli tie lakmusové papieriky dva a ony tak ostali. .ktoré?
Remiáš a Nitrania z kauzy Cervanová. .treba sa tým, čo to spôsobili, pripomínať?
Samozrejme, dve hodiny večer v štátnej telke denne. A hotovo. .ty Nitranov poznáš osobne?
To sú moji rovesníci. Poznám len dvoch – Miloš Kocúr a Stano Dúbravický. Ten mi opaľoval frajerku, nemohol som ho ani cítiť. Vždy, keď ho vidím, tak ho zdrbem a potom sa vyprávame. (Smiech). .kedy si nadobudol presvedčenie, že ide o nevinných ľudí?
V Nitre boli všetci presvedčení, že sú vinní, lebo bola masívna kampaň – označili ich za zlatú mládež, komunistických synáčikov. Pritom iba jeden z nich bol taký. A už vôbec neboli zlatá mládež. Oni šiesti sa predtým medzi sebou nikdy nestretli. .čo ťa vnútorne presvedčilo, že ide o nevinných ľudí?
Neviem presne, čo ma presvedčilo hneď, ale ide o to, že oni tam v deň únosu Cervanovej vôbec neboli. Každý, kto čítal aspoň jednu detektívku, vie, čo je alibi. Neboli tam. Tak čo? .posledná vec. Teraz je verejná diskusia o sochách vo verejnom priestore. Zbúraná Jankovičova socha a podobné veci.
Ja sa teším, že Jozef v jednom rozhovore povedal presne to isté, čo ja, na chlp. Replika sochy Márie Terézie je nezmysel. To bola tiež oficiálna socha, ktorá, keď nie je, tak načo by ju kto robil? A keď chcú, tak nech umiestnia repliku tej sochy na Hrade. Ako v múzeu: máš vypchatého mamuta a v inom oddelení repliku Márie Terézie. Ale na nábreží? Dvadsať rokov tu neboli súťaže. Myslím, že dve boli a ja som sa oboch zúčastnil. Jedna bola na pomník Jánovi Langošovi, druhá na pomník v Hejciach. Niekedy sú zaujímavé aj nerealizované veci zo súťaží. Napríklad Belluš vyhral dvakrát za sebou súťaž na Slavín. To, čo dnes stojí, je tretia cena. Súťaže sú fajn, rozhýbu to. Ale aká Mária Terézia bez súťaže? Alebo Štefánik, preboha, ten čo tam v tej Eurovei robí? Chudák. Tá socha je dobová, dôstojná by bola v parku. Lenže nie sú ani parky, nič. .kde teraz bývate?
Momentálne v bunke, čo ju máme pri dome. .aká je predstava, budeš stavať dom?
Do zimy bude stáť. Už sú základy, kamaráti vybavili malý bagrík. Bude to maličké, na úrovni dvojizbového bytu v Petržalke. Tie tri bunky, kde teraz provizórne bývame, boli myslené na bývanie pre kamarátov. A keď sme vyhoreli, tak sme prešli 30 metrov vedľa na náš letný byt... .vyzeráš taký šťastný človek, naozaj.
Však nič iné mi neostáva. To robí víno. V meste nekupujem víno, nijaké. Krčmy, kde sa ma opýtajú, čo chcete. Ja poviem desať vecí a oni, že nemáme. Hovorím: ak tu už nič nemáte, tak aspoň pollitrový biely strek mi doneste. Nie, my máme iba fľaškové víno. Aj za komunistov to bolo tak. Buď nemali čapované pivo, alebo sudové víno, alebo dobrú kávu. Vždy niečo chýbalo. To je gro toho slovenského. Tu nenapadne nikomu robiť to tak, aby ľudia boli spokojní. Ani samospráve to nenapadne. .si jedným z mála ľudí, ktorým netreba položiť pri rozhovore ani jednu otázku a ideš.
Peter Zajac by hneď povedal, že to sú tí výtvarníci, čo sú sami vo svojich ateliéroch a keď sa stretnú, tak nevedia prestať rozprávať. Fero Guldan /
narodil sa v roku 1953 v Nitre, vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT, bol signatárom výzvy Bratislava Nahlas, zakladal VPN, bol riaditeľom SNG, posledných dvadsať rokov je výtvarníkom v slobodnom povolaní. Spolu s manželkou Evou a dcérou Irenkou býval v domčeku nad Svätým Jurom, ktorý v noci z 8. na 9. apríla vyhorel. Vo štvrtok 26. mája bude v záhrade Medzinárodnej školy liberálnych štúdií BISLA na Grösslingovej ulici v Bratislave verejná aukcia diel Ferových priateľov, popredných slovenských výtvarníkov. Umelci darovali svoje diela bezplatne. Všetky získané peniaze z aukcie sú určené na pomoc Guldanovcom. Všetky informácie, ako aj reprodukcie predávaných diel nájdete na stránke www.bisla.sk.
A to bude len o tom, že sme vyhoreli? .nie, neboj sa, ohňom len začneme.
Tak sa končili katalógy za socializmu, že „umelec má vo veciach jasno“. A keďže ja ho mám, venujem sa už iba umeniu. .ale k požiaru...
Neviem prečo, ale oheň je môj kamarát. Radšej ani nechcem vedieť, čím to je. Možno tým, že moje obrázky horia. V stredoveku mali maliari na to učňov, aj obuvníci. Ja učňov nemám, a už vôbec nie oheň ako učňa. Mám však kamaráta, ktorý robí za mňa pozadia: oheň zjednotí farbičky, náhoda to potom dorobí. Je to o vychádzaní náhode v ústrety. .opaľuješ svoje obrazy?
Nie, to si horí samo. Myslel som dnes na teba, Andrej, že konečná fáza je blízka vyvolávaniu fotografií v tmavej komore. .v čom?
Keď som bol celé desaťročia nedeľný maliar, tak za tú nedeľu – obrazne aj prakticky – som musel urobiť sedem obrázkov, na každý deň jeden. Ja robím v sériách, ktoré potom končia takmer ako skladby muzikantov, ktoré vyjdú na LP: rozkvitnutá koruna, je tam takmer všetko, skoro celé ovocie. Z tých cyklov je potom u mňa výstava. To je spôsobené aj technológiou. Ja som skôr kresliar a grafik ako maliar. Maľba je čistá mágia, kde je nositeľom farba. Čistá maľba, to sa mi stane raz za čas, raz za desať rokov. To, čo robím, sú skôr kolorované veci: vychádzajú z reliéfu, grafiky a kresby. Technický postup je jednoduchý: „našmýkam“ tam kompozíciu, vrstvenú aj reliéfnu. Je z toho matrica, a na tú potom vytlačím tuby farbičiek, pretiahnem to glazúrou, terpentínovým olejom a ten prepálim. Napálim na rožku a dbám na kontrolované fúkanie. A horí to. .stávalo sa ti v minulosti, že si nezvládol kontrolované horenie?
Spôsobil som niekoľko požiarov. No ani jeden z maľovania .(Smiech). .a z čoho?
Ako vojak som slúžil na hranici, bol som stavbár, robil som svinčíky a zameriaval hranicu. Vojak – inžinier. Došiel „absík", čo mal babu v Častej, to bola tá vojenská solidarita. Nie falošná, ale ozajstná. Stiahli sme ho, aby mohol ísť za frajerkou. Fajčili sme a keď sme skončili, slušne som vysypal popolník. Zavrel som prvú mrežu, druhú a odišiel na pivo do Hasiča. A zrazu tam vbehol chlapec z prepadovky. Mali na sebe všetko navešané – signálnu pištoľ, vodidlo 20 metrov, samopal. Hovorí: horí ti kancelária. Keď som tam dobehol, zdalo sa mi, že som v surrealistickom filme: kolega vytiahol hydrant, bola tam výjazdovka z kriminálky, požiarne družstvo ženijnej roty. A všetko nastriekali namodro. Myslel som si, že sa mi to sníva. Povedal som im: nehnevajte sa, to som zapálil ja. Chodil som potom na prokuratúru. Nakoniec civilný hasič povedal, že nešlo o všeobecné ohrozenie, lebo to by bolo dva roky v Sabinove. To bol jeden požiar. .a váš dom ako začal horieť?
Do pol siedmej večer som zváral sochu. Ako bežne. Je síce pravda, že sú tam aj piliny a ateliér nemal žiadne steny, je to len prístrešok. Ale skoro vždy to dopadlo dobre. Lenže vtedy fúkal vietor, mlátilo plechmi, v Tatrách padali stromy... Eva varila. Jedna iskrička zablúdila, ostala tlieť, a to je to najhoršie, čo môže byť. Niekde sa rozfúkala a okolo trištvrte na dvanásť odrazu rámus. Iný zvuk ako obvykle. Stretlo sa to: príčinou som, samozrejme, ja, ale kamarát vietor mi pomohol. Tie zvuky boli iné preto, lebo to už nebolo iba mlátenie plechov. Padali totiž sklá. Domček bol postavený tak, že okná a dvere boli z bazáru, aj balkónové so žalúziami, a medzitým trochu muriva. .vraj si ho postavil za 20-tisíc korún...
Za devätnásť. Takže, uprostred noci divný zvuk. Pozerám, či som nechal svietiť v ateliéri? Idem tam a vidím štvormetrové plamene. Presne tam, kde baby spia, je tiež veľké petržalské okno, tak som na ne iba zreval: vypadnime, lebo horíme! Eva zobrala telefón, decko, schodíkmi dole z podkrovia. A hneď za nimi padlo predné okno, vznikol prievan a už to bolo. Raz, dva, tri, štyri. Ako v zlom filme, kde hrdina uteká a za ním všetko padá. Baby vybehli v poslednej chvíli. Myslel som si, že ešte sa tak rýchlo nevzdám. Najmä, ak ma revolúcia našla ako požiarneho projektanta Bratislavského stavebného podniku (Smiech). .využil si vedomosti?
Chcel som ísť hasiť. Tak som vytiahol hadicu, tá hneď obhorela. Bolo to príšerne rýchle. Všetko napité farbami, samá horľavina. Cez kúpeľňu to šlo, zavrel som dvere, bol tam honorár, čo som deň predtým dostal, ale na to sa vykašľať. Iba som schmatol cestovné pasy, ale nemal som si ich kde dať, lebo som bol iba v trenírkach. Položil som ich do latríny, lebo tam nebude hádam horieť. Ešte som sa vrátil a nadýchol som sa dva razy. A vtedy som pochopil, že je to „prúser". Ako vo vode, ak sa nadýchneš tretí raz, a nie nad hladinou, tak si skončil. Dopočutia! Zavrel som dvere medzi špajzou a kúpeľnou, tie boli plné, bez skiel. A bolo to. Vybavené. Sused už bol pri mne. Aj ľudia z okolia sa prišli pozrieť. .hasiči?
Tých riadila suseda, prišli asi o dvadsať minút. Týždeň predtým tam hasili trávu a vedeli, kadiaľ majú ísť. Boli výborní. Dofičali s Ivecom, teleskopický reflektor to má. Vystrčili to, zasvietili. Tatrovka sa štyrikrát otočila s vodou. Obetaví. Bol som šťastný, že sa nechytilo nič naokolo. .zhoreli ste úplne do tla?
Úplne, ani obrazy som nezachránil. Hore sú unimo bunky, tam ich zopár zostalo. Ale archívy, sedemdesiate roky: to všetko je preč. Ale keďže nie som zberateľ, tak na to kašlem. Vôbec mi to nevadí. .ale ľúto ti to je.
Ani náhodou! Čo, však hotové to je – a dopočutia! Však nie každá skica je dobrá. Čo budem čakať. Dvesto rokov to tu bude a čo? Kto by sa unúval takými vecami... .to hovoríš vážne alebo je to tvoj vnútorný obranný mechanizmus?
Vážne. Tie obrázky, keď ich urobím toľko, koľko je dní v roku, tak ony sa vlastne minú. Predáš len zopár, ostatné sa rozptýlia. Tak to voľajako je. Okrem toho, niektoré sú sofistikované. Dosť dlho už robím „doktorské obrázky“. Aj sa tak tie série volajú: MUDr. 1/16 napríklad. Veľa ľudí je po nemocniciach, je to lepšie ako bonboniéra, a nie je to úplatok. Okrem toho, doktori obvykle majú radi obrázky, lebo sú inteligentnejší. Nevedia, čo je to za obrázok, ale aspoň vedia, že to je obrázok. Na rozdiel od právnikov – tí ani nevedia, čo to je rám... A ekonómovia, to ani nehovorím. .ak namaľuješ denne jeden obraz, je to pre teba vybavená vec a už ťa viac nezaujíma?
Naopak. Keby som ho nenamaľoval, je to vybavená vec. .máš k svojim dielam majetnícky vzťah?
To je ako zaspievaná pesnička – čo ju zoberiem zo vzduchu? Kam ju dám? Do trezoru? Však s tým sa nedá nič robiť. A preto som ani počas požiaru u seba nemal čo zobrať, bolo to rozptýlené. Pár nových sérií, asi 20 slnečníc pre Mira Polláka. Plátna všetky odišli. .spýtame sa natvrdo. Keby ti oheň alebo niečo iné zničilo dvere na pamätníku Chatama Sófera, bolo by ti to ľúto?
Nie, prečo by mi to malo byť ľúto. Myslíš tie železá? .to je iná hodnota než obraz, nie?
Ak ty natvrdo, tak aj ja. Bolo by ľudstvo ďalej, keby nezhorela Alexandrijská knižnica? Návrh dvier pamätníka Chatama Sófera som mal hotový o štvrť hodiny po tom, ako mi to architekt Martin Kvasnica povedal. Vtedy som robil kaplnku na Kapitulskej, ona je stále zavretá, ani som ju nevidel. Osvietený šéf Jožo Slamka tam vtedy bol. On chcel kaplnku, ja som urobil oltárny stôl, to je stredovek, dosť skorý. Patrónka je svätá Alžbeta, ktorá sa narodila na Bratislavskom hrade. Čistá kresba – tri šedé a tmavomodré okolo. Jožovi sa zazdalo a vraví mi: urob aj stoličky a lavice, lebo pozri sa, vyzerá to tu ako vo vinárni. Robil som aj Krista a vyčítali mi, že má veľké ruky. A aké má mať? Však bol robotník, tesár. Chcel som obkresliť ruky nejakého dieťaťa, ale deti nemali trpezlivosť. Tak som to urobil podľa svojich rúk. Vtedy som aj zistil, ako si ľudia zvykajú na moju robotu, ako vyzerá trasa toho, čo nasadíš. Najprv frflú, potom to prijmú. Ráno o pol ôsmej tam bola vždy polhodinová omša. Chodili tam úradníčky, sekretárky. Najprv ohŕňali nos, no za ten týždeň si to obľúbili, a potom si to už nechceli dať. To tak vychádza často. .máš to tak častejšie, že po týždni ľudia akceptujú tvoje diela?
Iba dvakrát sa to stalo. Zvyknú si nakoniec. Lebo keby si robil, čo chcú, tak to nepôjde dobre. A naopak. A Sófer? Je neskutočné, že to dali urobiť dvom katolíkom – mne a Kvasnicovi, čo sa mi veľmi páči. To asi preto, aby sa nehádali, lebo Židia sa zvyknú hádať. .keď ti zhorel ateliér, kde teraz pracuješ?
Na streche buniek. .odkiaľ ty vlastne pochádzaš?
Ja som nitriansky „trogár". Narodil som sa naproti svahu zoborského masívu. Keď som bol malý, tak som vždy kreslil dražovský kostolík, panorámu vidím stále. Som zároveň mestský človek – jeden dedo bol klampiar a pokrýval kostoly – a zároveň dedinský – druhý dedo bol bača pod Tríbečom. Leto som trávil vonku a nadávali mi do nitrianskych pánčiat... Ja však vôbec nemám problém s vidiekom a s mestom. Keď ma zobudia, tak hneď viem, aké je ročné obdobie. .od malička si kreslil?
Ako ôsmak som kamarátovi kreslil komiksy. .rodičia čo robili?
Mama šéfovala potravinám, otec inštalatér v stavebnej technike. .čo hovorili na to, že syn má sklony k výtvarnému umeniu?
Nemali z toho veľkú radosť. Ani Nitra z toho nemala radosť. Tam nebol nikto, to bola púšť. Prosto normálne nič. Tam nebola ani kapela. V jednej som bol bubeník: prvá skúška všetci, druhá traja, potom dvaja, až som ostal sám. A potom som začal maľovať, lebo tam na to nikoho netreba. Asi od pätnástich rokov. .chodil si na gymnázium?
Na stavebnú priemyslovku. Tam ma naučili všetko a vysoká škola, to už bola taká sranda. Stavebná fakulta. .umenie si študoval?
Stavebná fakulta mala viaceré odbory a jedným z nich bola architektúra. Tí čo mali jednotku z kreslenia, stali sa architektmi. A tí, čo mali trojku, boli potom stavbári. (Smiech). .ty si mal akú známku z kreslenia?
Trojku. Čo by som mal mať? Bavilo ma kresliť, ale po svojom. Môj najlepší učiteľ bol Marián Velba, baladický krajinár od Myjavy, neskôr potom, chudák, zomrel. To baladické, tmavé mi vyhovovalo mentálne. Bola tam na fakulte kresliareň a modeláreň. Laďka Snopková učila modelovanie a Eduard Antal, ktorý je špičkový výtvarník, konštruktivista, významný člen klubu konkretistov v Brne, učil kreslenie. To boli moji učitelia. .bol si zasmušilý chlapec?
Ten čas bol taký. Strednú školu sme zažili krátko po 68. roku. Všetko pred nami padalo. Dôležitý bol internát Bernolák. Tam bol na piatom poschodí výtvarný krúžok, vyrástol tam napríklad Bobo Pernecký, Laco Torma alebo Ľubo Stacho. Bernolák bola enkláva mimo stredu mesta. .po skončení techniky si robil ešte aj výtvarnú školu?
Nie. Po revolúcii som sa ocitol v SNG. Agnes Snopko ma vyhnal z novín Verejnosť od Gindla. Agnes hovorí: v SNG je štrajk, odchod. Išiel som. Štrajk som zrušil za desať minút. .v akom stave si našiel SNG ako prvý porevolučný riaditeľ?
V takom, ako je teraz. Veď to je konzerva. Všetci sa báli. Boli tam však také baby, námestníčky a tie boli výborné. .čo si myslíš o „premostení"?
Nebolo to dobre urobené, najprv mi to porevolučne vychádzalo ako tribúna, ktorú by sme dali na futbalový štadión niekde na Záhorie. Medzitým však vypočítali, koľko stálo, keď premostenie dávali hore a koľko by stálo, keby sme ho chceli dať dole – a vyšlo to na rovnako. A predsa len je to 35-tisíc štvorcových metrov výstavného priestoru, keď to dáš preč, tak ti to bude chýbať. .to bol rok 1990, bol si riaditeľ SND. Odvtedy si čo robil?
Voľná noha. Ešte som tam bol jeden a pol roka ako vedúci oddelenia, či čo. Takže ešte boli stretnutia Rady galérií Slovenska, 17 galérií, všetkých poznám, kopa kvalitných ľudí. Aj doteraz. Keď počujem, že niekoho vyhadzujú, tak presne viem, kto to je. Beskid, Vrbanová. Tento druh nekultúrneho prostredia v strednej Európe nenájdeš – to neexistuje ani v Maďarsku, ani v Poľsku, v Rakúsku ani nehovorím. Ten druh primitivizmu sa tak vyplavil a udržal podivným spôsobom, ako vo zverinci. Vrátilo sa pudové správanie. .prečo tu je to tak a v okolitých krajinách nie?
Napríklad, keď som bol na vojne, chodil som na Moravu a v ČKD boli technici stredoškoláci v modrých plášťoch. Čo sľúbili, to urobili. Záležalo im na každej veci. U nás na projekcii bol jediný komunista, ktorý bol prevádzkar. A keď nám zobral platy, on dostal odmenu... V Česku je iný kultúrny nános. .si jeden z mála umelcov, ktorí sa systematicky verejne ostro vyjadrujú. A nielen to. Kričíš o nevine Nitranov v prípade Cervanová, urobil si pamätník Remiáša... Ako sa zmenila táto krajina za tých dvadsať rokov?
Dorastá ďalšia generácia bandy, čo sa toho chopila. Je to plazivé, celok, ale ako funguje, to nemáš ako vidieť: odobrovanie zla, odobrovanie zločinov, prepúšťanie darebákov na slobodu. A ešte sa vyhovárajú, že na Západe sú tiež darebáci. Tí však idú dole, to je ten rozdiel. .ktoré svinstvo je v tebe najhlbšie uložené?
Pre mňa boli tie lakmusové papieriky dva a ony tak ostali. .ktoré?
Remiáš a Nitrania z kauzy Cervanová. .treba sa tým, čo to spôsobili, pripomínať?
Samozrejme, dve hodiny večer v štátnej telke denne. A hotovo. .ty Nitranov poznáš osobne?
To sú moji rovesníci. Poznám len dvoch – Miloš Kocúr a Stano Dúbravický. Ten mi opaľoval frajerku, nemohol som ho ani cítiť. Vždy, keď ho vidím, tak ho zdrbem a potom sa vyprávame. (Smiech). .kedy si nadobudol presvedčenie, že ide o nevinných ľudí?
V Nitre boli všetci presvedčení, že sú vinní, lebo bola masívna kampaň – označili ich za zlatú mládež, komunistických synáčikov. Pritom iba jeden z nich bol taký. A už vôbec neboli zlatá mládež. Oni šiesti sa predtým medzi sebou nikdy nestretli. .čo ťa vnútorne presvedčilo, že ide o nevinných ľudí?
Neviem presne, čo ma presvedčilo hneď, ale ide o to, že oni tam v deň únosu Cervanovej vôbec neboli. Každý, kto čítal aspoň jednu detektívku, vie, čo je alibi. Neboli tam. Tak čo? .posledná vec. Teraz je verejná diskusia o sochách vo verejnom priestore. Zbúraná Jankovičova socha a podobné veci.
Ja sa teším, že Jozef v jednom rozhovore povedal presne to isté, čo ja, na chlp. Replika sochy Márie Terézie je nezmysel. To bola tiež oficiálna socha, ktorá, keď nie je, tak načo by ju kto robil? A keď chcú, tak nech umiestnia repliku tej sochy na Hrade. Ako v múzeu: máš vypchatého mamuta a v inom oddelení repliku Márie Terézie. Ale na nábreží? Dvadsať rokov tu neboli súťaže. Myslím, že dve boli a ja som sa oboch zúčastnil. Jedna bola na pomník Jánovi Langošovi, druhá na pomník v Hejciach. Niekedy sú zaujímavé aj nerealizované veci zo súťaží. Napríklad Belluš vyhral dvakrát za sebou súťaž na Slavín. To, čo dnes stojí, je tretia cena. Súťaže sú fajn, rozhýbu to. Ale aká Mária Terézia bez súťaže? Alebo Štefánik, preboha, ten čo tam v tej Eurovei robí? Chudák. Tá socha je dobová, dôstojná by bola v parku. Lenže nie sú ani parky, nič. .kde teraz bývate?
Momentálne v bunke, čo ju máme pri dome. .aká je predstava, budeš stavať dom?
Do zimy bude stáť. Už sú základy, kamaráti vybavili malý bagrík. Bude to maličké, na úrovni dvojizbového bytu v Petržalke. Tie tri bunky, kde teraz provizórne bývame, boli myslené na bývanie pre kamarátov. A keď sme vyhoreli, tak sme prešli 30 metrov vedľa na náš letný byt... .vyzeráš taký šťastný človek, naozaj.
Však nič iné mi neostáva. To robí víno. V meste nekupujem víno, nijaké. Krčmy, kde sa ma opýtajú, čo chcete. Ja poviem desať vecí a oni, že nemáme. Hovorím: ak tu už nič nemáte, tak aspoň pollitrový biely strek mi doneste. Nie, my máme iba fľaškové víno. Aj za komunistov to bolo tak. Buď nemali čapované pivo, alebo sudové víno, alebo dobrú kávu. Vždy niečo chýbalo. To je gro toho slovenského. Tu nenapadne nikomu robiť to tak, aby ľudia boli spokojní. Ani samospráve to nenapadne. .si jedným z mála ľudí, ktorým netreba položiť pri rozhovore ani jednu otázku a ideš.
Peter Zajac by hneď povedal, že to sú tí výtvarníci, čo sú sami vo svojich ateliéroch a keď sa stretnú, tak nevedia prestať rozprávať. Fero Guldan /
narodil sa v roku 1953 v Nitre, vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT, bol signatárom výzvy Bratislava Nahlas, zakladal VPN, bol riaditeľom SNG, posledných dvadsať rokov je výtvarníkom v slobodnom povolaní. Spolu s manželkou Evou a dcérou Irenkou býval v domčeku nad Svätým Jurom, ktorý v noci z 8. na 9. apríla vyhorel. Vo štvrtok 26. mája bude v záhrade Medzinárodnej školy liberálnych štúdií BISLA na Grösslingovej ulici v Bratislave verejná aukcia diel Ferových priateľov, popredných slovenských výtvarníkov. Umelci darovali svoje diela bezplatne. Všetky získané peniaze z aukcie sú určené na pomoc Guldanovcom. Všetky informácie, ako aj reprodukcie predávaných diel nájdete na stránke www.bisla.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.