Dlho ľudstvo poznalo a sladilo iba medom divokých včiel. Neskôr, zrejme z neskrotnej túžby sladiť viac, ktorú všetci tak dobre poznáme, včely domestifikovalo. Medom sladili Gréci aj Rimania, pokiaľ z Perzie neprišlo niečo rafinovanejšie a dosiaľ nepoznané. Akési rákosie v Indii púšťalo šťavu, ktorá je taká sladká ako med. Navyše, pri jej zbere človek neriskuje, že ho po lúke len tak pre radosť ponaháňa vlastný roj skrotených včeličiek a ubodá ho na smrť. Nevídaná vec! Túto zázračnú šťavu začali Gréci a Rimania okamžite dovážať a vyhlásili ju za liek.
Neskôr sa do Európy dostala nielen šťava, ale rovno akési kryštáliky, ktoré boli také lahodné, až hrôza. Okamžite sa z nich stalo najvyhľadávanejšie korenie a jeho výroba bola široko-ďaleko najstráženejším tajomstvom Arabov. Tristo rokov trvalo, kým sa nám ho z nich podarilo vypáčiť a poďakujme za to našim križiakom. Tí ho aj úspešne rozšírili po celej Európe, takže už v roku 1100 počujeme nadšené ódy na cukor až z ďalekého Anglicka.
Veľa sa hovorí o tom, čo nám Kolumbus priniesol z Ameriky, málo však o tom, čo tam tým Indiánom odniesol. Nadšenie Európy z cukrovej trstiny bolo zrejme až také veľké, že si náš Krištof pri rozmýšľaní, čo za dar vezme miestnym domorodcom, prihodil do mešca aj zopár jej semienok. Keď sa vylodil, nemeškal ani chvíľu, vbehol do tropického lesa a vtlačil ich tam do vlhkej pôdy. A tak sa stalo, že zo Strednej a Južnej Ameriky bola zrazu najväčšia trstinová plantáž na svete. Podľa jedného malého ostrova v Karibiku sa dokonca jeden typ trstinového cukru volá muscovado – cukor z Barbadosu.
Napriek tomu, že sa pestuje a vyrába aj inde, napríklad na ostrove Maurícius či na Filipínach, ešte stále ho v zahraničí nájdete pod starým barbadoským označením. Medzi cukrami ide o naozajstnú delikatesu. Zaujme už pri prvom, zbežnom pohľade. Muscovado má omnoho hrubšie zrnká, pôsobí, akoby bol vlhký a na dotyk je vyslovene lepkavý. To spôsobuje veľké percento trstinovej melasy, ktoré v ňom ostáva a dodáva mu charakteristickú, jemne horkastú chuť.
Muscovado je predovšetkým výnimočné tým, že spomedzi všetkých cukrov je rafinované naozaj veľmi rafinovane. Vyrába sa tak, že sa šťava ešte pred vysúšaním zahusťuje pomalým varením. Pri ňom sa zároveň cukor veľmi delikátne rafinuje pridávaním kokosového mlieka a limetkovej šťavy, ktoré z cukru odstránia neželané zložky. Na rozdiel od priemyselného rafinovania tak v tomto cukre ostáva to najlepšie, čo nám vie trstina ponúknuť – predovšetkým vzácne minerály ako horčík, vápnik, draslík či železo a rôzne vitamíny.
Kulinári a cukrári s týmto cukrom narábajú veľmi opatrne. Práve pre jeho vlhkosť nie je ľahké s ním pracovať, najmä, ak v klasickom recepte po babičke vymeníte klasický kryštálový cukor za tento čierny exotický zázrak. Obľúbený koláč síce môže získať na chuti, ale takisto vás môže nepríjemne prekvapiť svojou mazľavou konzistenciou. Nenahraditeľnú službu spraví muscovado práve tam, kde tú mazľavosť vítame alebo kde jeho vlhkosť jednoducho neprekáža. Skúste ho použiť do brownies namiesto hnedého cukru a spoznáte jeho skutočnú rafinovanosť. Už sa k obyčajnému hnedému cukru vrátite len veľmi ťažko. Autor je scenárista.
Neskôr sa do Európy dostala nielen šťava, ale rovno akési kryštáliky, ktoré boli také lahodné, až hrôza. Okamžite sa z nich stalo najvyhľadávanejšie korenie a jeho výroba bola široko-ďaleko najstráženejším tajomstvom Arabov. Tristo rokov trvalo, kým sa nám ho z nich podarilo vypáčiť a poďakujme za to našim križiakom. Tí ho aj úspešne rozšírili po celej Európe, takže už v roku 1100 počujeme nadšené ódy na cukor až z ďalekého Anglicka.
Veľa sa hovorí o tom, čo nám Kolumbus priniesol z Ameriky, málo však o tom, čo tam tým Indiánom odniesol. Nadšenie Európy z cukrovej trstiny bolo zrejme až také veľké, že si náš Krištof pri rozmýšľaní, čo za dar vezme miestnym domorodcom, prihodil do mešca aj zopár jej semienok. Keď sa vylodil, nemeškal ani chvíľu, vbehol do tropického lesa a vtlačil ich tam do vlhkej pôdy. A tak sa stalo, že zo Strednej a Južnej Ameriky bola zrazu najväčšia trstinová plantáž na svete. Podľa jedného malého ostrova v Karibiku sa dokonca jeden typ trstinového cukru volá muscovado – cukor z Barbadosu.
Napriek tomu, že sa pestuje a vyrába aj inde, napríklad na ostrove Maurícius či na Filipínach, ešte stále ho v zahraničí nájdete pod starým barbadoským označením. Medzi cukrami ide o naozajstnú delikatesu. Zaujme už pri prvom, zbežnom pohľade. Muscovado má omnoho hrubšie zrnká, pôsobí, akoby bol vlhký a na dotyk je vyslovene lepkavý. To spôsobuje veľké percento trstinovej melasy, ktoré v ňom ostáva a dodáva mu charakteristickú, jemne horkastú chuť.
Muscovado je predovšetkým výnimočné tým, že spomedzi všetkých cukrov je rafinované naozaj veľmi rafinovane. Vyrába sa tak, že sa šťava ešte pred vysúšaním zahusťuje pomalým varením. Pri ňom sa zároveň cukor veľmi delikátne rafinuje pridávaním kokosového mlieka a limetkovej šťavy, ktoré z cukru odstránia neželané zložky. Na rozdiel od priemyselného rafinovania tak v tomto cukre ostáva to najlepšie, čo nám vie trstina ponúknuť – predovšetkým vzácne minerály ako horčík, vápnik, draslík či železo a rôzne vitamíny.
Kulinári a cukrári s týmto cukrom narábajú veľmi opatrne. Práve pre jeho vlhkosť nie je ľahké s ním pracovať, najmä, ak v klasickom recepte po babičke vymeníte klasický kryštálový cukor za tento čierny exotický zázrak. Obľúbený koláč síce môže získať na chuti, ale takisto vás môže nepríjemne prekvapiť svojou mazľavou konzistenciou. Nenahraditeľnú službu spraví muscovado práve tam, kde tú mazľavosť vítame alebo kde jeho vlhkosť jednoducho neprekáža. Skúste ho použiť do brownies namiesto hnedého cukru a spoznáte jeho skutočnú rafinovanosť. Už sa k obyčajnému hnedému cukru vrátite len veľmi ťažko. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.