Azda by bolo najvhodnejšie porovnať dnešnú hudobnú scénu Veľkej Británie so scénou USA. Obidve boli oddávna akoby partnerkami a rivalkami zároveň, a často ich porovnávali. Ako príklad vyberme to, čo vždy znamenalo budúcnosť hudby, čiže nové nádejné talenty. Samozrejme, z hľadiska umeleckého, nie komerčného, pretože hviezdny komerčný úspech väčšinou trvá iba dovtedy, dokedy trvá propaganda hudby a jej interpretov. .pomer hudby GB:USA.
Koľko mladých britských skupín môžeme po umeleckej stránke porovnať s mladými americkými skupinami Fleet Foxes, Yeasayer, Local Natives, Beirut, The National, Ariel Pink´s Haunted Graffiti , The Internal Tulips, Beach House, Helalado Negro,,Dinosaur Feathers, Color Of Clouds, Chicha Libre, Las Rubias Del Norte, The Morning Benders, Golden Animals, Vetiver, Shearwater, Fool´s Gold, The Smiles And Frowns, Ocote Soul Sounds a Passion Pit ? Vymenoval som ich priveľa. Zámerne, aby bolo jasne vidno kvalitatívny a kvantitatívny nepomer medzi hudobnou scénou GB a USA. Z Britov by sa mohli Američanom konkurenčne postaviť hádam len The Superimposers, možno ako-tak Felt Tips, Stornoway, a ďalej už nikoho nenachádzam. Niekto možno povie, že by to mohol byť label Ninja Tune, alebo rockové hviezdy typu Arctic Monkeys. Ak áno ( ja si myslím, že nie), tak sú to výnimky. Mimochodom, všimli ste si, že humbug okolo Arctic Monkeys, posledných údajných „spasiteľov“ britského rocku, sa ukázal ako prehnaný? A tak to bolo aj vo vzdialenejšej minulosti s inými spasiteľmi. Napríklad s Happy Mondays. Po opadnutí dojmu z kultovej slávy vytvorenej anglickými novinármi sa vyparili a zostal po nich iba jeden menší evergreen – Kinky Afro.
.britská hudobná minulosť a súčasnosť.
Každý chvíľu ťahá pílu. Angličania ju ťahali dlho. Približne od roku 1965 do roku 1989. Potom sa začal ich postupný pád, obzvlášť od nástupu Oasis a britpopu. Hoci niektorí anglickí publicisti písali, že obdobie začiatkov Oasis bolo pre rozvoj ich hudby pozitívne. Ja som tiež voľakedy uznával Angličanov ako dominantných, bol na to dôvod. Stačí spomienkou preletieť históriu populárnej hudby a nemožno nevidieť, že Angličania voľakedy disponovali priam armádou vynikajúcich hudobníkov a skupín. Z dnešných anglických skupín sa im nevyrovná ani jedna, ak vznikla v posledných piatich rokoch. Prísnejšie ucho by dokonca povedalo, že v posledných 20 rokoch! Ktorú z nich možno bez mihnutia oka prirovnať k The Beatles, Led Zeppelin, Pink Floyd, The Clash?
A podľa toho je úpadok hudobnej scény badateľný, keď na nej dlho nevzniká kvalitou a množstvom adekvátna nová náhrada za staré. Kedysi vychádzalo v Británii každý rok približne 10 až 20 vynikajúcich albumov začínajúcich skupín, alebo keď nie začínajúcich, tak pomerne nových, zastupujúcich mladú generáciu. Ešte v 80. rokoch som ich počítal každý rok minimálne na prstoch obidvoch rúk. Napríklad v roku 1983: The The – Soul Mining, U2 – War, The Police – Synchronicity, Cocteau Twins – Head Over Heels, Depeche Mode – Construction Time Again, Big Country – The Crossing, OMD – Dazzle Ships, Tears For Fears – The Hurting, Japan – Oil On Canvas, Freur – Doot Doot, Aztec Camera – High Land, Hard Rain, Marc And The Mambas – Torment And Toreros, Billy Idol – Rebel Yell, Eurythmics – Sweet Dreams, Spandau Ballet – True, Yazoo – You And Me Both, Culture Club – Colour By Numbers. To bola záľaha dobrých albumov, však? Porovnajte čo najobjektívnejšie britskú albumovú žatvu roka 1983 so žatvou rokov 2010, 2011. Ešte si niekto môže myslieť, že na anglických hudobných poliach sa dá dnes zožať toľko dobrej úrody ako kedysi ?
.šok . Pomer 100:1 ?
Koľko revolučných alebo vynikajúcich debutových albumov vyšlo počas tohto roka v Británii? Ja neviem o žiadnom, hoci sa o hudobné dianie v Británii zaujímam, napriek tomu, že ma už nudí. Zdôrazňujem, že hovoríme o bývalej svetovej veľmoci, ktorá má dnes 61 miliónov obyvateľov a o jej monštruózne propagovanom hudobnom impériu. Keď sa na to pozrieme z pohľadu priaznivcov britskej hudby, je to nepríjemné konštatovanie. Ťažko prijateľné. Rúca im totiž ich doterajšie predstavy, postoje, hodnoty a neraz i postavenie znalcov, ktorí vedia, čo je vo svete „in“. Keby som mal vymenovať zástupy vynikajúcich hudobných skupín a sólistov, ktorí nepochádzajú z Británie, výsledný číselný pomer medzi nimi a britskými by bol šokujúci, pravdepodobne by sa pohyboval okolo pomeru 100 : 1. Preháňam? Dokazovať je to možné iba poznaním hudobnej tvorby vo svete. Lenže, ak budem vymenúvať všetky hudobné lahôdky, dajme tomu zo španielsky hovoriaceho sveta, Škandinávie, alebo dokonca z rozličných ostrovov v moriach a oceánoch, čo tým dosiahnem, keď ich mnohí čitatelia nepoznajú, a preto si nemôžu rýchlo moje tvrdenie overiť?
Okrem toho, potreboval by som na to viac miesta ako má celý tento článok.
No predovšetkým poznaním hudby vo svete môže poslucháč zistiť, aká je skutočnosť. A to chce more času. Ten sme u nás na Slovensku stratili, akoby spolu s vlakovými súpravami z rôznych končín sveta, naloženými hudbou. Nechali sme ich totiž okolo nás prejsť bez povšimnutia. História však ide ďalej. Oficiálna, neoficiálna, písaná tým či oným historikom. No v skutočnosti existuje iba jedna, tá, ktorá je odrazom skutočnosti, a nie iba tá, ktorú píšu Angličania. Napríklad v britskom televíznom seriáli Sedem rockových vekov, uvádzanom slovenskou televíziou, nám ju podávali jednostranne. Akoby počas uplynulých 45 rokov bol dobrou hudbou iba rock, samozrejme, prevažne anglický. Okrem toho, v tomto seriáli sa možno viac ako o hudbe chvastavo hovorilo o imidži, výstrednosti, provokatívnosti, drzosti, agresívnosti. A padli aj mystifikujúce vety ako táto: Celé roky bola nezávislá scéna dobre stráženým tajomstvom britskej hudby. Pardon, ale tak to nebolo.
Nebola iba tajomstvom britskej hudby a už vôbec nie stráženým. Kto by z nej načo robil strážené tajomstvo? Aby ju nikto nikdy nespoznal? Aby neprežila ani jednu sezónu? Nebola ani tajomstvom. Málo sa o nej vedelo iba preto, že ju nepropagovali veľké nahrávacie spoločnosti. Existovala aj v Amerike a iných krajinách, a existuje aj teraz, trebárs aj v Ekvádore. Mnohí ľudia takému skresľovaniu veria, lebo si myslia, že všetko, čo sa uvádza v televízii, je pravda. Aké to má následky? Mechanicky od Angličanov preberáme takmer všetko – hudobné štýly, imidž, módu v správaní i obliekaní, anglickú zástavu na bunde, tričku. Niektorí slovenskí umelci akoby ani neboli slovenskí. Sú iba variantom, napodobeninou niekoho z Anglicka, prípadne z Ameriky. Často trápnym, nepresvedčivým spôsobom. (Česť výnimkám, ktorým .týždeň ako jedno z mála periodík venuje pozornosť.) Mali by sme rázne povedať – dosť! Začnime byť sami sebou, lebo napodobňovaním sme dokázali opak toho, čo sme chceli, byť vo svete úspešní, uznávaní. Napokon, čo to vlastne napodobňujeme? Veď anglická hudba, najmä rocková, svet už dávno neohromuje, ako to bolo v ére The Beatles, keď bola nová, neošúchaná, a mala, ako všetko, čo kvitne, sviežosť. A neskoršie britské pokusy o vymanenie sa z rockového klišé? Drum'n'bass, trip hop, dubstep, grime, ako dopadli? Na spestrenie boli dobré, i keď hudba v ostatnom svete znela v čase ich kulminácie omnoho pestrejšie. Možno i preto sa nestali ani zďaleka tým, čím bola slávna britská invázia v 60. rokoch minulého storočia.
Neočakávam, že s mojím názorom na súčasnú britskú hudbu bude väčšina čitateľov súhlasiť. Možno vyvolá aj rozhorčenie, výsmech. Možno dokonca nedôveru k mojim znalostiam o dianí v hudbe. Prinajmenšom vyvolá polemiku. A to je dobre. Pretože, už je načase, aby sme sa nad gloriolou britskej scény zamysleli. Nad jej dopadom na naše hudobné vnímanie a smerovanie.
Koľko mladých britských skupín môžeme po umeleckej stránke porovnať s mladými americkými skupinami Fleet Foxes, Yeasayer, Local Natives, Beirut, The National, Ariel Pink´s Haunted Graffiti , The Internal Tulips, Beach House, Helalado Negro,,Dinosaur Feathers, Color Of Clouds, Chicha Libre, Las Rubias Del Norte, The Morning Benders, Golden Animals, Vetiver, Shearwater, Fool´s Gold, The Smiles And Frowns, Ocote Soul Sounds a Passion Pit ? Vymenoval som ich priveľa. Zámerne, aby bolo jasne vidno kvalitatívny a kvantitatívny nepomer medzi hudobnou scénou GB a USA. Z Britov by sa mohli Američanom konkurenčne postaviť hádam len The Superimposers, možno ako-tak Felt Tips, Stornoway, a ďalej už nikoho nenachádzam. Niekto možno povie, že by to mohol byť label Ninja Tune, alebo rockové hviezdy typu Arctic Monkeys. Ak áno ( ja si myslím, že nie), tak sú to výnimky. Mimochodom, všimli ste si, že humbug okolo Arctic Monkeys, posledných údajných „spasiteľov“ britského rocku, sa ukázal ako prehnaný? A tak to bolo aj vo vzdialenejšej minulosti s inými spasiteľmi. Napríklad s Happy Mondays. Po opadnutí dojmu z kultovej slávy vytvorenej anglickými novinármi sa vyparili a zostal po nich iba jeden menší evergreen – Kinky Afro.
.britská hudobná minulosť a súčasnosť.
Každý chvíľu ťahá pílu. Angličania ju ťahali dlho. Približne od roku 1965 do roku 1989. Potom sa začal ich postupný pád, obzvlášť od nástupu Oasis a britpopu. Hoci niektorí anglickí publicisti písali, že obdobie začiatkov Oasis bolo pre rozvoj ich hudby pozitívne. Ja som tiež voľakedy uznával Angličanov ako dominantných, bol na to dôvod. Stačí spomienkou preletieť históriu populárnej hudby a nemožno nevidieť, že Angličania voľakedy disponovali priam armádou vynikajúcich hudobníkov a skupín. Z dnešných anglických skupín sa im nevyrovná ani jedna, ak vznikla v posledných piatich rokoch. Prísnejšie ucho by dokonca povedalo, že v posledných 20 rokoch! Ktorú z nich možno bez mihnutia oka prirovnať k The Beatles, Led Zeppelin, Pink Floyd, The Clash?
A podľa toho je úpadok hudobnej scény badateľný, keď na nej dlho nevzniká kvalitou a množstvom adekvátna nová náhrada za staré. Kedysi vychádzalo v Británii každý rok približne 10 až 20 vynikajúcich albumov začínajúcich skupín, alebo keď nie začínajúcich, tak pomerne nových, zastupujúcich mladú generáciu. Ešte v 80. rokoch som ich počítal každý rok minimálne na prstoch obidvoch rúk. Napríklad v roku 1983: The The – Soul Mining, U2 – War, The Police – Synchronicity, Cocteau Twins – Head Over Heels, Depeche Mode – Construction Time Again, Big Country – The Crossing, OMD – Dazzle Ships, Tears For Fears – The Hurting, Japan – Oil On Canvas, Freur – Doot Doot, Aztec Camera – High Land, Hard Rain, Marc And The Mambas – Torment And Toreros, Billy Idol – Rebel Yell, Eurythmics – Sweet Dreams, Spandau Ballet – True, Yazoo – You And Me Both, Culture Club – Colour By Numbers. To bola záľaha dobrých albumov, však? Porovnajte čo najobjektívnejšie britskú albumovú žatvu roka 1983 so žatvou rokov 2010, 2011. Ešte si niekto môže myslieť, že na anglických hudobných poliach sa dá dnes zožať toľko dobrej úrody ako kedysi ?
.šok . Pomer 100:1 ?
Koľko revolučných alebo vynikajúcich debutových albumov vyšlo počas tohto roka v Británii? Ja neviem o žiadnom, hoci sa o hudobné dianie v Británii zaujímam, napriek tomu, že ma už nudí. Zdôrazňujem, že hovoríme o bývalej svetovej veľmoci, ktorá má dnes 61 miliónov obyvateľov a o jej monštruózne propagovanom hudobnom impériu. Keď sa na to pozrieme z pohľadu priaznivcov britskej hudby, je to nepríjemné konštatovanie. Ťažko prijateľné. Rúca im totiž ich doterajšie predstavy, postoje, hodnoty a neraz i postavenie znalcov, ktorí vedia, čo je vo svete „in“. Keby som mal vymenovať zástupy vynikajúcich hudobných skupín a sólistov, ktorí nepochádzajú z Británie, výsledný číselný pomer medzi nimi a britskými by bol šokujúci, pravdepodobne by sa pohyboval okolo pomeru 100 : 1. Preháňam? Dokazovať je to možné iba poznaním hudobnej tvorby vo svete. Lenže, ak budem vymenúvať všetky hudobné lahôdky, dajme tomu zo španielsky hovoriaceho sveta, Škandinávie, alebo dokonca z rozličných ostrovov v moriach a oceánoch, čo tým dosiahnem, keď ich mnohí čitatelia nepoznajú, a preto si nemôžu rýchlo moje tvrdenie overiť?
Okrem toho, potreboval by som na to viac miesta ako má celý tento článok.
No predovšetkým poznaním hudby vo svete môže poslucháč zistiť, aká je skutočnosť. A to chce more času. Ten sme u nás na Slovensku stratili, akoby spolu s vlakovými súpravami z rôznych končín sveta, naloženými hudbou. Nechali sme ich totiž okolo nás prejsť bez povšimnutia. História však ide ďalej. Oficiálna, neoficiálna, písaná tým či oným historikom. No v skutočnosti existuje iba jedna, tá, ktorá je odrazom skutočnosti, a nie iba tá, ktorú píšu Angličania. Napríklad v britskom televíznom seriáli Sedem rockových vekov, uvádzanom slovenskou televíziou, nám ju podávali jednostranne. Akoby počas uplynulých 45 rokov bol dobrou hudbou iba rock, samozrejme, prevažne anglický. Okrem toho, v tomto seriáli sa možno viac ako o hudbe chvastavo hovorilo o imidži, výstrednosti, provokatívnosti, drzosti, agresívnosti. A padli aj mystifikujúce vety ako táto: Celé roky bola nezávislá scéna dobre stráženým tajomstvom britskej hudby. Pardon, ale tak to nebolo.
Nebola iba tajomstvom britskej hudby a už vôbec nie stráženým. Kto by z nej načo robil strážené tajomstvo? Aby ju nikto nikdy nespoznal? Aby neprežila ani jednu sezónu? Nebola ani tajomstvom. Málo sa o nej vedelo iba preto, že ju nepropagovali veľké nahrávacie spoločnosti. Existovala aj v Amerike a iných krajinách, a existuje aj teraz, trebárs aj v Ekvádore. Mnohí ľudia takému skresľovaniu veria, lebo si myslia, že všetko, čo sa uvádza v televízii, je pravda. Aké to má následky? Mechanicky od Angličanov preberáme takmer všetko – hudobné štýly, imidž, módu v správaní i obliekaní, anglickú zástavu na bunde, tričku. Niektorí slovenskí umelci akoby ani neboli slovenskí. Sú iba variantom, napodobeninou niekoho z Anglicka, prípadne z Ameriky. Často trápnym, nepresvedčivým spôsobom. (Česť výnimkám, ktorým .týždeň ako jedno z mála periodík venuje pozornosť.) Mali by sme rázne povedať – dosť! Začnime byť sami sebou, lebo napodobňovaním sme dokázali opak toho, čo sme chceli, byť vo svete úspešní, uznávaní. Napokon, čo to vlastne napodobňujeme? Veď anglická hudba, najmä rocková, svet už dávno neohromuje, ako to bolo v ére The Beatles, keď bola nová, neošúchaná, a mala, ako všetko, čo kvitne, sviežosť. A neskoršie britské pokusy o vymanenie sa z rockového klišé? Drum'n'bass, trip hop, dubstep, grime, ako dopadli? Na spestrenie boli dobré, i keď hudba v ostatnom svete znela v čase ich kulminácie omnoho pestrejšie. Možno i preto sa nestali ani zďaleka tým, čím bola slávna britská invázia v 60. rokoch minulého storočia.
Neočakávam, že s mojím názorom na súčasnú britskú hudbu bude väčšina čitateľov súhlasiť. Možno vyvolá aj rozhorčenie, výsmech. Možno dokonca nedôveru k mojim znalostiam o dianí v hudbe. Prinajmenšom vyvolá polemiku. A to je dobre. Pretože, už je načase, aby sme sa nad gloriolou britskej scény zamysleli. Nad jej dopadom na naše hudobné vnímanie a smerovanie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.