Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Arménsky strom života

.časopis .týždeň vo svete

Koncom apríla si Arméni pripomínajú najtragickejšie obdobie svojich dejín – genocídu z rokov 1915 až 1918, keď Osmanská ríša systematicky vyvraždila podľa odhadov 800-tisíc až 1,5 milióna príslušníkov tohto národa.

.terminológia ako prvý nástroj popierania býva niekedy mrazivá. Turecko dodnes hovorí nanajvýš o masakre, o jednej z „epizód“ prvej svetovej vojny, v ktorej sa podľa tureckej interpretácie Arméni postavili (aj vojensky) na stranu Ruska, čím zradili ríšu, v ktorej žili, v tom čase už neodvratne sa rozpadávajúcu. .boj o slovo
V skutočnosti šlo o prvú genocídu v minulom storočí, dodnes však popieranú: od roku 1965, keď ju uznal Uruguaj, ju uznali desiatky krajín vrátane Slovenska (2004). Celá záležitosť je dodnes mimoriadne citlivá a polarizuje politické scény kľúčových krajín, ako sú Spojené štáty alebo Nemecko. Na jednej strane by rady pomenovali veci jasne, na druhej sa toho z čisto pragmatických dôvodov (Turecko do dôležitý spojenec, ktorého „si nemožno pohnevať“) obávajú.
Genocída pochádza z latinského výrazu gensrod. Prvýkrát to slovo v súvislosti s plánovaným vyvraždením celého národa v moderných európskych dejinách použil v roku 1941 židovský právnik Raphael Lemkin. O sedem rokov neskôr bol tento pojem zaradený do terminológie medzinárodného práva. O mnohom vypovedá aj dobová terminológia: vyvražďovanie arménskych kresťanov, ktorým až na sporadické prípady (ruské oddiely, francúzske vojnové lode) nikto neprišiel na pomoc, sa nazývalo zločinom proti ľudskosti a civilizácii. V Osmanskej ríši žili asi dva milióny Arménov, z toho väčšina v šiestich provinciách vtedajšieho západného Arménska. Dnes ide o územie Turecka a bývalá metropola, mesto Van, trpí dokonalým vymazaním pamäti: dvetisíc kostolov v tomto kraji zničili alebo zmenili na mešity, z chačkarov (arménske kríže) sa stali symboly islamu. Tamojší Turci možno ani netušia, že ich predkovia sú siroty alebo vdovy vyvraždených Arménov, ktoré násilím konvertovali na islam. A premiér Recep Tayyip Erdogan sa vyhráža, že ak bude tých stotisíc Arménov, ktorí v dnešnom Turecku ostali, príliš „vyskakovať“, pošle ich tam, odkiaľ prišli. Problém je, že odnikadiaľ neprišli – sú tu doma.
Turci vedia, že s nimi sotva niekto pohne. Keď mal pred štyrmi rokmi Kongres Spojených štátov hlasovať o tom, či boli masakry Arménov genocídou, prezident Bush to stopol. Ohrozilo by to životné záujmy jeho krajiny: cez Turecko šla vtedy väčšina zásobovacích línií do Iraku. Prezident tiež odvolal amerického veľvyslanca v Turecku, keď použil slovo genocída. Odvážnejší a statočnejší v tom smere nie je ani Barack Obama. V predvolebnej kampani síce sľúbil konečne použiť a uznať explozívny výraz genocída, ak ho zvolia do úradu, na obrovské sklamanie Arménov však pred niekoľkými dňami označil udalosti takmer spred sto rokov „iba“ za zverstvo. Čert však vezmi slová! Večný je strom života, vyrastá z koreňov smrti. .smutné výhonky
Zvírený prach na veste, každých desať metrov policajt, nekonečný prúd stoviek tisícov ľudí kráčajúcich jedným smerom, každý s kvetom v ruke. Takmer biblický obraz: zástup kráča jeden, dva, tri dni. Za závodom na výrobu koňaku míňajú aj futbalový štadión, pre Slovensko pamätný (prehrali sme tam s Arménskom 1:2), pri ktorom stojí na parkovisku opustená historická loď – žeby Noemova archa? Štyria z oslovených policajtov tvrdia, že áno, piati sa smejú. Zasnežený mýtický Ararat, ktorý dnes leží v Turecku, sa nevynorí na západnom horizonte z oblakov. V nedeľu 24. apríla spomienka na obete pri pamätníku genocídy vrcholí. Betónová kupola akoby rozdelenej zemegule, v ktorej horí večný oheň, sa plní kvetmi. Ich „hradba“ je už vyššia ako ľudská postava. Skupinky, mnohé so spevom na perách, sa striedajú, aby mohli prísť ďalší. Celú noc, celý deň.
„Arménsky strom života som vyhotovila pred tromi rokmi. Každý rok  ho sem v tento deň prinesiem. Znázorňuje naše zavraždené elity; spisovateľov, cirkevných predstaviteľov. Noe, prežili sme, Boh nás miluje,“ hovorí jerevanská umenovedkyňa Gajane Atojanová, keď nesie k pamätníku výtvarné stvárnenie symbolického rodokmeňa svojho zdecimovaného národa. Jeho väčšia časť dnes žije v diaspóre, mimo materského štátu, pričom ročne do krajiny posiela približne 800-tisíc eur. Medzi významných a vplyvných Arménov patrí americký miliardár Kirk Kerkorian, bývalý libanonský prezident Émile Lahoud, francúzsky expremiér Édouard Balladur, ale aj športovci André Agassi, Alain Prost či umelci Gregory Peck, Charles Aznavour, William Saroyan alebo Cher.
Zatiaľ posledným smutným výhonkom na strome pani Atojanovej je arménsky novinár Hrant Dinko, ktorého zavraždili v roku 2007 v Istanbule. Treba však oceniť, že vzápätí vyšli na protest do ulíc desaťtisíce Turkov. Vôbec, svedomie sa prebúdza, čoho dôkazom sú aj populárne arménske čajové seansy v Istanbule, na ktorých sa najmä mladí ľudia oboznamujú s históriou a kultúrou národa, o čom v škole takmer nič nepočuli. Obidva štáty ťažko, no predsa hľadajú cestu k sebe.
Aby sa tak mohlo stať, musia Turci prijať bolestné skutočnosti: ich predkovia totiž používali široký arzenál nástrojov vyvražďovania. Vojenské elity postrieľali, ženy, deti a starcov nahnali do sýrskej púšte, kde zomreli (ak sa vôbec dožili cieľa) od vyčerpania, hladu a smädu. Systematická likvidácia – podobne ako v prípade Židov – si však vyžadovala takpovediac priemyselné riešenia. Boli tri spôsoby, ako to urobiť vo veľkom a hlavne lacno. Ľudí utopili: tisíce žien a detí nahádzali z lodí do Čierneho mora; mužov zviazali, niekoľkých postrieľali a mŕtve telá stiahli ostatných pod hladinu. Ďalších ľudí upálili: túto metódu považuje za „najkratšiu“ veliteľ 3. tureckej armády vo vyhlásení z decembra 1918. A napokon, ako už bolo spomenuté, nešťastníkov pri pochodoch v spaľujúcej púšti uchodili na smrť. Inak, v sýrskej púšti sa nachádza aj komplex podzemných jaskýň, kam Turci zahnali tisíce Arménov, pričom pri vchode založili ohne a dym ich postupne udusil – boli to prvé plynové komory. .záchrana na Mojžišovej hore
Po vojne si naplánoval stredoeurópsky židovský spisovateľ Franz Werfel zásnubný výlet do Svätej zeme. Jeho nastávajúca Alma Mahlerová spomína v pamätiach, že keď v Damašku stretol otrhané vyhladované deti, siroty po vyvraždených Arménoch, ostal hlboko otrasený. Nikdy nebol na Mojžišovej hore, ktorá leží na pomedzí dnešnej Sýrie a Libanonu, napísal však román, prvý a najsilnejší svojho druhu – Štyridsať dní Musa Dagu. Hovoril s pamätníkmi, sedel v archívoch, až poskladal čriepky mozaiky jediného šťastného príbehu z obdobia genocídy.
V júli 1915 osmanské jednotky nútili Arménov opustiť domovy, čo znamenalo rozsudok smrti. Obyvatelia niekoľkých obcí sa rozhodnú pre riskantný krok: zbalia si veci, zbrane, zásoby a tajne odídu na Mojžišovu horu. Budujú zákopy a opevnenia, ich obranu vedie Moses Der Kalousdian, dôstojník tureckej armády. Ocitnú sa celkom odrezaní od okolitého sveta. Po ôsmich dňoch turecká armáda začína prvý z troch útokov, no obrana odoláva, neskôr s vypätím posledných síl. Muži vedia, že za nimi sú ich deti a ženy. Ak neodolajú, päťtisíc ľudí zahynie. Werfel v románe expresívne píše: „Keď už vystrieľali päť nábojov zásobníka, nenabili znovu. Ako na jediný ostrý rozkaz sa vyhupli arménski synovia zo zákopov (...) Mlčky a ťažko vrhlo sa štyristo chlapov každého veku na preľaknutú tureckú mlaď, ktorá sa naskutku prebudila zo svojho opojenia. Chmúrne sa vlniaci boj zblízka, chlap proti chlapovi. Čože pomáhali dlhé bodáky na mauzerkách. Kostnaté arménske päste neodvratne hľadali pažeráky smrteľných nepriateľov a ich silné zuby sa zversky, nezmyselne zahryzávali do tureckých hrdiel, aby pili krv pomsty.“
Nebyť francúzskeho vojenského krížnika v Stredozemnom mori, ktorý si všimol plachtu s červeným krížom na vrchole Mojžišovej hory, jej obrana by asi ďalší nápor tureckých síl nevydržala. Francúzi a Briti potom ostreľovali turecké pozície a väčšinu dedinčanov zachránili. Ostatní Arméni v Osmanskej ríši však také šťastie nemali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite