Naturalisticko-ekologický výkrik z Nitry

Kolotoče v diaľke ako symbol nevyspytateľnosti života – raz si hore, inokedy zase dolu. Pre trojčlennú rodinu Wingfieldovcov momentálne platí to dolu a dlho ešte bude. Americký dramatik Tennessee Williams budúcnosť postáv svojej autobiografickej hry o dysfunkčnej rodine a rozpade vzťahov príliš pozitívne nevidel.
Javisku štúdia nitrianskeho Divadla Andreja Bagara dominujú tri hracie priestory, tri mikrosvety, tri energie. Maringotka je útočiskom matky. V nej má uložené spomienky na minulosť a v nej podstupuje aj premenu na príkladnú hostiteľku, presvedčenú o svojej príťažlivosti. Rebelujúcemu synovi patrí rozľahlý priestor okolo nej. Ani ten mu však na jeho duševný rozlet nestačí. Roh záhrady so zvieratami vymodelovanými z plastových fliaš je zase kráľovstvom telesne postihnutej dcéry. Prieniky cudzích ľudí do pomyselných mikropriestorov spôsobujú len bolesť a utrpenie, ktoré nadobúdajú v inak nenápadnej, ale dramatickosti slúžiacej réžii Svetozára Sprušanského až naturalistický charakter. Agresia v podobe fyzických výpadov až mrazí.
Williamsova intímna hra ponúka veľké príležitosti hercom a herečkám. V DAB Nitra sa ich zhostili výborne. Gabriela Dolná ukázala, že jej veľké dramatické party sedia. Vďaka herečke pôsobila postava matky vo svojej zaslepenosti minulosťou a nereálnymi plánmi do budúcnosti ľudsky smiešne a  tragicky súcitne zároveň. Dolná vytvorila plastický portrét nezlomnej ženy, ktorá naivne stavia na nesprávne karty. Jakub Rybárik ako jej syn obalil potláčaný poetický rozmer svojej postavy do explozívnej agresívnosti. Pri verbálnej a fyzickej ventilácii herec napínal všetky svaly a žily svojho atletického tela. Bez problémov prechádzal aj do pokojnejších polôh, v ktorých predstavoval brata – ochrancu. Emocionálnym vyvrcholením inscenácie bol jeho záverečný plač. Definitívna dezilúzia? Z pohľadu réžie išlo o element priznanej sentimentality. Na prvý pohľad jednotvárne mohla vyznieť postava dcéry. Herečka Eva Sakálová si spočiatku vystačila s obmedzeným rozsahom výrazových prostriedkov, ktorými vyjadrovala rezignáciu mladého človeka na budúcnosť. Širšiu emočnú škálu rozohrala v scéne klamlivého citového zbližovania sa s priateľom z detstva, v ktorej veľmi precízne dávkovala postupne prichádzajúcu nádej, ale s prímesou obozretnosti, ktorá stlmila postavu pred následným radikálnym pádom na dno. Miloslav Kráľ ako dcérin idol pracoval veľmi rafinovane s hlasom aj pohľadmi, čím podporil dramatické napätie plynúce z nejednoznačných pohnútok svojho hrdinu, ktorému síce záujem žien lichotí, aj keď menej už tých, ktoré žijú mimo všeobecnej reality.
Režisér Sprušanský vložil do Williamsovho textu epickú báseň Vytie od beatnika Allena Ginsberga, ktorá v inscenácii pomohla odkryť ďalší rozmer rozorvanej duše hlavného hrdinu. Jej spoločenský kontext, reflektujúci aj päťdesiate roky minulého storočia, keď báseň vznikla, však už nevyznel tak úderne, keďže na zaradenia príbehu do konkrétneho času a priestoru režisér rezignoval. Na súčasnosť poukazovalo iba použitie mobilného telefónu. V slovenskom kontexte síce spôsob života postáv mohol pripomínať isté marginalizované skupiny obyvateľstva, tento núkajúci sa motív však réžia nepodporila. Vďaka naturalizmu, intimite a hereckým výkonom tak Sklenený zverinec exceloval ako univerzálna komorná rodinná dráma, ktorá diváka zasiahla emočne, ale nevyprovokovala ho na otázky smerujúce k vlastnému spôsobu života, vzťahom s rodinou či vplyvom spoločnosti na jeho myslenie a konanie alebo naopak. Aj téma ekológie, ktorú symbolizoval „sklenený“ zverinec vyrobený z plastových fliaš, bola podporená len okrajovo – napríklad logom recyklácie na titulnej strane bulletinu. .autor je divadelný recenzent.