.pri schvaľovaní novely Zákonníka práce na vláde ste sa dostali do názorového konfliktu so straníckym kolegom Jozefom Mihálom. Nastal medzi vami problém v komunikácii?
Nenazval by som to problém v komunikácií, pretože sme tie veci mali vydiskutované dopredu a riešenie na vláde bolo po vzájomnej dohode. Obaja sme zastávali legitímne rezortné postoje. V mojom prípade to bola blízkosť názorov na Zákonník práce, ktorú má ministerstvo hospodárstva spoločnú so zamestnávateľmi. Jozef Mihál možno viac bral do úvahy aj požiadavky odborov. .ale z vašich šestnástich pozmeňovacích návrhov prešiel na vláde iba jeden. Ten o zjednotení šiestich stupňov minimálnej mzdy.
Síce to bol len jeden bod, ale z tých šestnástich najdôležitejší. Tie ostatné body som sa pokúsil presadiť tiež. Od jednej veci som však ustúpil sám, lebo kolegovia ma presvedčili analýzou súčasného stavu. V každom prípade bola to veľmi pragmatická a vecná diskusia. .odbory veľmi aktívne pôsobia v celoštátnej politike, no už menej ich cítiť priamo vo fabrikách. Stáva sa, že zamestnávateľ si svojho odborára obtočí okolo prsta. Je nejaký spôsob, ako dostať odbory z celoštátnej úrovne, kde robia politiku, na podnikovú úroveň, kde by naozaj bránili záujmy zamestnancov?
Presne tak by to malo byť. Odbory sa pasujú do jedinečnej pozície zástupcov zamestnancov, ale legislatíva pripúšťa aj zamestnanecké rady či zamestnaneckých dôverníkov, ktorí rovnako dobre dokážu zastupovať záujmy zamestnancov. Navyše majú vyššiu legitimitu. Neviem však, či existuje nejaká možnosť legislatívnou úpravou zakázať odborom robiť politiku. To by asi nebolo veľmi liberálne. .vy ste sa neúspešne pokúšali zaviesť aj zmeny v oblasti stravných lístkov. O čo išlo?
Navrhovali sme, aby zamestnanec dostal možnosť vybrať si, či chce mať stravné lístky, alebo chce dostať túto sumu na stravu vyplatenú v peniazoch ako súčasť mzdy. Možnosť voľby je predsa v záujme zamestnanca. Všetky tie argumenty, že ľudia sa začnú horšie stravovať, sú socialistické bludy. Som presvedčený, že každý človek má právo sa rozhodnúť, ako sa bude stravovať a štát by do toho nemal vstupovať. .výpovedná lehota má byť odstupňovaná na jeden až päť mesiacov v závislosti od odpracovaných rokov. Zamestnávatelia i niektorí poslanci už oznámili, že s tým majú problém.
Je to pochopiteľné. Čím kratšia výpovedná lehota a nižšie odstupné, tým väčšia ochota zamestnávateľov prijímať zamestnancov do trvalého pracovného pomeru. Je to preto, lebo náklady spojené s rozviazaním pracovného pomeru sú faktorom, ktorý každý zamestnávateľ zohľadňuje pri prijímaní pracovníka. .prijímanie novely Zákonníka práce nebolo len o Jozefovi Mihálovi, ale aj o Ivete Radičovej. Nazvali by ste premiérku „motorom reforiem“?
(Ticho.) Povedal by som to tak: možno by mohla viac dôverovať svojim ministrom, že sú naozaj odborníci na správnom mieste a že vedia, prečo presadzujú veci, ktoré presadzujú. .čím si vysvetľujete tú občasnú nedôveru na jej strane?
Možno je to len iný pohľad na život a veci. Na druhej strane, čo sa týka Zákonníka práce, rozumiem premiérke, prečo má možno potrebu postaviť sa na stranu zamestnancov a občas i odborov. Sociálny zmier je pre ňu veľmi dôležitý. .SaS chcela rozširovať zmluvnú slobodu. Robí to Mihálova novela Zákonníka práce?
Rozhodne áno. Najmä kladie oveľa väčší dôraz na kolektívne vyjednávanie. .poďme k inej téme. Váš stranícky predseda pred pár týždňami v súvislosti s SPP pripustil, že sprivatizované slovenské firmy môžu byť tunelované zahraničnými vlastníkmi. Vy ste sa teraz dostali do konfliktu s firmou Slovak Telekom pre nevyplatené dividendy. Nevrhajú spätne tieto prípady tieň na privatizáciu?
Nedá sa to zovšeobecniť a povedať, že privatizácia ako taká bola dobrá alebo zlá. Myslím, že treba ísť po jednotlivých prípadoch, kde sa s odstupom času dá posúdiť stav podnikov pred a po privatizácii, rovnako ako spôsob privatizácie. Ja som presvedčený, že vláda, ktorá privatizovala, konala v dobrej viere. Žiaľ, po rokoch sa ukazuje, že nie všetky privatizácie sa urobili ideálne. .čo sa urobilo zle pri privatizácií Slovak Telekomu, že vznikol tento problém s dividendami?
Tam napríklad bolo pri privatizácií chybou, že sa nestanovil nejaký dividendový plán. Teda už na začiatku, ako súčasť privatizačnej zmluvy a dohody medzi akcionármi. Teraz na to trpíme a sme v podstate v pozícií nevoľníka. Pritom štát tam má podiel 49 percent, čo z nás robí rovnocenného partnera voči Deutsche Telekom. My akceptujeme, že Nemci majú manažérsku kontrolu, ale nemôžeme akceptovať, že neexistuje dohoda medzi akcionármi, ktorá by bola základom pre vyplácanie dividend. .nemecký akcionár bol zrejme žiadosťou ministerstva hospodárstva zaskočený.
Jedna vec je, že možno naši zahraniční partneri – akcionári – neboli zvyknutí, že sa štát tak aktívne zaujímal o správu aktív, ktoré má zverené. Snažíme sa zodpovedne spravovať podiely, ktoré máme. To sa netýka len Slovak Telekomu, ale aj energetických podnikov, kam som nominoval ľudí, o ktorých som presvedčený, že sú odborníci. Momentálne riešime, ako v nich štát čo najefektívnejšie zastupovať. Pretože v minulosti boli títo nominanti často len trafikantmi a zahraniční akcionári ich tak aj brali. .ako s odstupom času vnímate privatizáciu SPP?
SPP sprivatizovali v podstate dvaja najväčší hráči na trhu s plynom – GDF Suez a Ruhrgas. To negatívum spočíva v tom, že každý z nich má záujmy v celej Európe vrátane okolitých krajín. A možno to preženiem, ale dovolím si tvrdiť, že SPP od svojej privatizácie nemal ani jeden rozvojový projekt, ktorý by tú spoločnosť posunul ďalej. Samozrejme, ona fungovala, možno dokonca efektívnejšie, prinášala dividendy, nastavili sa niektoré procesy nanovo – ja netvrdím, že nie. Ale ani jeden z akcionárov nemal motív rozvíjať aktivity SPP, povedzme na zahraničných trhoch. Pretože na nich buď pôsobil jeden, alebo druhý z akcionárov a SPP by im tam konkuroval. Tým, že oni majú v akciovej štruktúre Slovak Gas Holding hlasovanie spoločné a ich rozhodovanie môže byť len súhlasné, jeden druhého v podstate blokovali. To je jedna vec, ktorá sa ukázala suboptimálna. .dá sa s tým niečo urobiť?
Toto je jedna z vecí, čo riešime so zahraničnými akcionármi, ktorí majú manažérsku kontrolu. Snažíme sa o rozvojové projekty a víziu SPP do budúcnosti. Vezmite si opačný príklad v podobe ČEZ-u. Z tej firmy sa stal jeden významný stredoeurópsky hráč. Z SPP sa stredoeurópsky hráč nestal. A pritom možno východiskové pozície SPP i ČEZ-u boli na začiatku rovnaké. .čo by ste vo svetle týchto argumentov povedali priemernému voličovi, ktorý od začiatku bol proti privatizácii strategických podnikov a ich odpredaj dodnes považuje za zlo?
Toto je skôr propaganda Smeru, ktorú si ľudia osvojili. Ja som presvedčený, že privatizácia a odštátnenie ako také sú úplne štandardným spôsobom nakladania so štátnym majetkom. Tam, kde trh dokáže zabezpečiť tovar alebo službu, nie je dôvod, aby štát podnikal. To nie je jeho úlohou. Telekomunikácie sú krásny príklad. Máme tu momentálne troch operátorov. Ten trh je z môjho pohľadu konkurenčný. Príkladom, ako konkurencia znižuje ceny, je príchod tretieho operátora, ktorý len cez cenovú stratégiu donútil aj zvyšných dvoch operátorov ísť s cenou dole. .čo v oblastiach, kde ani konkurencia neprináša želateľný efekt?
Myslím, že štát by mal oveľa efektívnejšie vykonávať svoju protimonopolnú politiku. Vidieť to napríklad pri bankách. Trh s bankami je konkurenčný, nemožno tam hovoriť o monopole. Ale na druhej strane som presvedčený, že štát nevyužíva úplne všetky nástroje protimonopolnej politiky, ktoré má k dispozícií. Pretože niekedy sa aj konkurenčný trh dokáže správať ako monopolný trh. .máte podozrenie na kartel?
To som nepovedal. V každom prípade si neviem vysvetliť, že máme jedny z najvyšších bankových poplatkov na plne konkurenčnom trhu. .v .týždni sme otvorili tému country brandingu a propagácie Slovenska v zahraničí. Vy ste pred vstupom do politiky pôsobili v reklamnom prostredí. Ako vnímate spôsob, ktorým sa doteraz propagovalo Slovensko v cudzine?
Tragédia? Katastrofa? Od vzniku samostatného Slovenska sme minuli obrovské množstvo peňazí na propagáciu na všetkých možných úrovniach. Výsledok je takmer nijaký. Slovensko si naďalej mýlia so Slovinskom. Paradoxne, najviac prezentácii krajiny prospeli naše reformy. Práve cez ne a cez imidž tigra sa Slovensko stalo do istej miery známe. Ale čo sa týka vynakladania peňazí na propagáciu krajiny, tak to boli spláchnuté peniaze. .ak sa to doteraz robilo zle, ako to robiť správne?
Čo považujem za úplne najpodstatnejšie, je určiť jedno miesto, odkiaľ sa bude robiť country branding. Doteraz to bolo rozdrobené medzi niekoľko rezortov a štátnych agentúr. Treba určiť jeden subjekt, kde sa skoncentrujú všetky finančné prostriedky. .nejaké ministerstvo cestovného ruchu?
Koncepcia, ktorú som predkladal, počítala so vznikom superagentúry, ktorá by mala nadrezortný charakter. V nej by boli zastúpené ministerstvá zahraničia, práce, hospodárstva a financií. Bez zainteresovanosti ministra financií totiž veľmi ťažko získate peniaze. Jedna zo sekcií by sa zaoberala výlučne country brandingom. .čo by mohla byť línia, cez ktorú by sa štátna propagácia mohla viesť? Teda okrem triviálneho sloganu „malá veľká krajina“.
Tých možných línií je niekoľko. My sme si smerom k zahraničným investorom stanovili slogan „Business Friendly Slovakia“. Reštrukturalizujeme SARIO tak, aby bolo priateľské voči investorom, robíme zmeny na ministerstve, meníme prezentáciu. Všetko to tlačíme do toho, aby imidž Slovenska bol „business friendly“. Samozrejme, že v prípade turizmu sú tie ciele trochu odlišné. Ale som presvedčený, že sa dá nájsť jednotiaca strecha, ktorá by to celé zaštítila a mala by aj obsah. Pretože slogan „malá veľká krajina“ obsah nemá.
Nenazval by som to problém v komunikácií, pretože sme tie veci mali vydiskutované dopredu a riešenie na vláde bolo po vzájomnej dohode. Obaja sme zastávali legitímne rezortné postoje. V mojom prípade to bola blízkosť názorov na Zákonník práce, ktorú má ministerstvo hospodárstva spoločnú so zamestnávateľmi. Jozef Mihál možno viac bral do úvahy aj požiadavky odborov. .ale z vašich šestnástich pozmeňovacích návrhov prešiel na vláde iba jeden. Ten o zjednotení šiestich stupňov minimálnej mzdy.
Síce to bol len jeden bod, ale z tých šestnástich najdôležitejší. Tie ostatné body som sa pokúsil presadiť tiež. Od jednej veci som však ustúpil sám, lebo kolegovia ma presvedčili analýzou súčasného stavu. V každom prípade bola to veľmi pragmatická a vecná diskusia. .odbory veľmi aktívne pôsobia v celoštátnej politike, no už menej ich cítiť priamo vo fabrikách. Stáva sa, že zamestnávateľ si svojho odborára obtočí okolo prsta. Je nejaký spôsob, ako dostať odbory z celoštátnej úrovne, kde robia politiku, na podnikovú úroveň, kde by naozaj bránili záujmy zamestnancov?
Presne tak by to malo byť. Odbory sa pasujú do jedinečnej pozície zástupcov zamestnancov, ale legislatíva pripúšťa aj zamestnanecké rady či zamestnaneckých dôverníkov, ktorí rovnako dobre dokážu zastupovať záujmy zamestnancov. Navyše majú vyššiu legitimitu. Neviem však, či existuje nejaká možnosť legislatívnou úpravou zakázať odborom robiť politiku. To by asi nebolo veľmi liberálne. .vy ste sa neúspešne pokúšali zaviesť aj zmeny v oblasti stravných lístkov. O čo išlo?
Navrhovali sme, aby zamestnanec dostal možnosť vybrať si, či chce mať stravné lístky, alebo chce dostať túto sumu na stravu vyplatenú v peniazoch ako súčasť mzdy. Možnosť voľby je predsa v záujme zamestnanca. Všetky tie argumenty, že ľudia sa začnú horšie stravovať, sú socialistické bludy. Som presvedčený, že každý človek má právo sa rozhodnúť, ako sa bude stravovať a štát by do toho nemal vstupovať. .výpovedná lehota má byť odstupňovaná na jeden až päť mesiacov v závislosti od odpracovaných rokov. Zamestnávatelia i niektorí poslanci už oznámili, že s tým majú problém.
Je to pochopiteľné. Čím kratšia výpovedná lehota a nižšie odstupné, tým väčšia ochota zamestnávateľov prijímať zamestnancov do trvalého pracovného pomeru. Je to preto, lebo náklady spojené s rozviazaním pracovného pomeru sú faktorom, ktorý každý zamestnávateľ zohľadňuje pri prijímaní pracovníka. .prijímanie novely Zákonníka práce nebolo len o Jozefovi Mihálovi, ale aj o Ivete Radičovej. Nazvali by ste premiérku „motorom reforiem“?
(Ticho.) Povedal by som to tak: možno by mohla viac dôverovať svojim ministrom, že sú naozaj odborníci na správnom mieste a že vedia, prečo presadzujú veci, ktoré presadzujú. .čím si vysvetľujete tú občasnú nedôveru na jej strane?
Možno je to len iný pohľad na život a veci. Na druhej strane, čo sa týka Zákonníka práce, rozumiem premiérke, prečo má možno potrebu postaviť sa na stranu zamestnancov a občas i odborov. Sociálny zmier je pre ňu veľmi dôležitý. .SaS chcela rozširovať zmluvnú slobodu. Robí to Mihálova novela Zákonníka práce?
Rozhodne áno. Najmä kladie oveľa väčší dôraz na kolektívne vyjednávanie. .poďme k inej téme. Váš stranícky predseda pred pár týždňami v súvislosti s SPP pripustil, že sprivatizované slovenské firmy môžu byť tunelované zahraničnými vlastníkmi. Vy ste sa teraz dostali do konfliktu s firmou Slovak Telekom pre nevyplatené dividendy. Nevrhajú spätne tieto prípady tieň na privatizáciu?
Nedá sa to zovšeobecniť a povedať, že privatizácia ako taká bola dobrá alebo zlá. Myslím, že treba ísť po jednotlivých prípadoch, kde sa s odstupom času dá posúdiť stav podnikov pred a po privatizácii, rovnako ako spôsob privatizácie. Ja som presvedčený, že vláda, ktorá privatizovala, konala v dobrej viere. Žiaľ, po rokoch sa ukazuje, že nie všetky privatizácie sa urobili ideálne. .čo sa urobilo zle pri privatizácií Slovak Telekomu, že vznikol tento problém s dividendami?
Tam napríklad bolo pri privatizácií chybou, že sa nestanovil nejaký dividendový plán. Teda už na začiatku, ako súčasť privatizačnej zmluvy a dohody medzi akcionármi. Teraz na to trpíme a sme v podstate v pozícií nevoľníka. Pritom štát tam má podiel 49 percent, čo z nás robí rovnocenného partnera voči Deutsche Telekom. My akceptujeme, že Nemci majú manažérsku kontrolu, ale nemôžeme akceptovať, že neexistuje dohoda medzi akcionármi, ktorá by bola základom pre vyplácanie dividend. .nemecký akcionár bol zrejme žiadosťou ministerstva hospodárstva zaskočený.
Jedna vec je, že možno naši zahraniční partneri – akcionári – neboli zvyknutí, že sa štát tak aktívne zaujímal o správu aktív, ktoré má zverené. Snažíme sa zodpovedne spravovať podiely, ktoré máme. To sa netýka len Slovak Telekomu, ale aj energetických podnikov, kam som nominoval ľudí, o ktorých som presvedčený, že sú odborníci. Momentálne riešime, ako v nich štát čo najefektívnejšie zastupovať. Pretože v minulosti boli títo nominanti často len trafikantmi a zahraniční akcionári ich tak aj brali. .ako s odstupom času vnímate privatizáciu SPP?
SPP sprivatizovali v podstate dvaja najväčší hráči na trhu s plynom – GDF Suez a Ruhrgas. To negatívum spočíva v tom, že každý z nich má záujmy v celej Európe vrátane okolitých krajín. A možno to preženiem, ale dovolím si tvrdiť, že SPP od svojej privatizácie nemal ani jeden rozvojový projekt, ktorý by tú spoločnosť posunul ďalej. Samozrejme, ona fungovala, možno dokonca efektívnejšie, prinášala dividendy, nastavili sa niektoré procesy nanovo – ja netvrdím, že nie. Ale ani jeden z akcionárov nemal motív rozvíjať aktivity SPP, povedzme na zahraničných trhoch. Pretože na nich buď pôsobil jeden, alebo druhý z akcionárov a SPP by im tam konkuroval. Tým, že oni majú v akciovej štruktúre Slovak Gas Holding hlasovanie spoločné a ich rozhodovanie môže byť len súhlasné, jeden druhého v podstate blokovali. To je jedna vec, ktorá sa ukázala suboptimálna. .dá sa s tým niečo urobiť?
Toto je jedna z vecí, čo riešime so zahraničnými akcionármi, ktorí majú manažérsku kontrolu. Snažíme sa o rozvojové projekty a víziu SPP do budúcnosti. Vezmite si opačný príklad v podobe ČEZ-u. Z tej firmy sa stal jeden významný stredoeurópsky hráč. Z SPP sa stredoeurópsky hráč nestal. A pritom možno východiskové pozície SPP i ČEZ-u boli na začiatku rovnaké. .čo by ste vo svetle týchto argumentov povedali priemernému voličovi, ktorý od začiatku bol proti privatizácii strategických podnikov a ich odpredaj dodnes považuje za zlo?
Toto je skôr propaganda Smeru, ktorú si ľudia osvojili. Ja som presvedčený, že privatizácia a odštátnenie ako také sú úplne štandardným spôsobom nakladania so štátnym majetkom. Tam, kde trh dokáže zabezpečiť tovar alebo službu, nie je dôvod, aby štát podnikal. To nie je jeho úlohou. Telekomunikácie sú krásny príklad. Máme tu momentálne troch operátorov. Ten trh je z môjho pohľadu konkurenčný. Príkladom, ako konkurencia znižuje ceny, je príchod tretieho operátora, ktorý len cez cenovú stratégiu donútil aj zvyšných dvoch operátorov ísť s cenou dole. .čo v oblastiach, kde ani konkurencia neprináša želateľný efekt?
Myslím, že štát by mal oveľa efektívnejšie vykonávať svoju protimonopolnú politiku. Vidieť to napríklad pri bankách. Trh s bankami je konkurenčný, nemožno tam hovoriť o monopole. Ale na druhej strane som presvedčený, že štát nevyužíva úplne všetky nástroje protimonopolnej politiky, ktoré má k dispozícií. Pretože niekedy sa aj konkurenčný trh dokáže správať ako monopolný trh. .máte podozrenie na kartel?
To som nepovedal. V každom prípade si neviem vysvetliť, že máme jedny z najvyšších bankových poplatkov na plne konkurenčnom trhu. .v .týždni sme otvorili tému country brandingu a propagácie Slovenska v zahraničí. Vy ste pred vstupom do politiky pôsobili v reklamnom prostredí. Ako vnímate spôsob, ktorým sa doteraz propagovalo Slovensko v cudzine?
Tragédia? Katastrofa? Od vzniku samostatného Slovenska sme minuli obrovské množstvo peňazí na propagáciu na všetkých možných úrovniach. Výsledok je takmer nijaký. Slovensko si naďalej mýlia so Slovinskom. Paradoxne, najviac prezentácii krajiny prospeli naše reformy. Práve cez ne a cez imidž tigra sa Slovensko stalo do istej miery známe. Ale čo sa týka vynakladania peňazí na propagáciu krajiny, tak to boli spláchnuté peniaze. .ak sa to doteraz robilo zle, ako to robiť správne?
Čo považujem za úplne najpodstatnejšie, je určiť jedno miesto, odkiaľ sa bude robiť country branding. Doteraz to bolo rozdrobené medzi niekoľko rezortov a štátnych agentúr. Treba určiť jeden subjekt, kde sa skoncentrujú všetky finančné prostriedky. .nejaké ministerstvo cestovného ruchu?
Koncepcia, ktorú som predkladal, počítala so vznikom superagentúry, ktorá by mala nadrezortný charakter. V nej by boli zastúpené ministerstvá zahraničia, práce, hospodárstva a financií. Bez zainteresovanosti ministra financií totiž veľmi ťažko získate peniaze. Jedna zo sekcií by sa zaoberala výlučne country brandingom. .čo by mohla byť línia, cez ktorú by sa štátna propagácia mohla viesť? Teda okrem triviálneho sloganu „malá veľká krajina“.
Tých možných línií je niekoľko. My sme si smerom k zahraničným investorom stanovili slogan „Business Friendly Slovakia“. Reštrukturalizujeme SARIO tak, aby bolo priateľské voči investorom, robíme zmeny na ministerstve, meníme prezentáciu. Všetko to tlačíme do toho, aby imidž Slovenska bol „business friendly“. Samozrejme, že v prípade turizmu sú tie ciele trochu odlišné. Ale som presvedčený, že sa dá nájsť jednotiaca strecha, ktorá by to celé zaštítila a mala by aj obsah. Pretože slogan „malá veľká krajina“ obsah nemá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.