Pre priateľov jednoduchých riešení umožňujú jasné a jednoznačné stotožnenie. Ste za PKO alebo proti? Ste za Budmerice alebo proti? Ste za reformu odvodov alebo proti? Ak poviete, že ste za to, aby ostal uchovaný charakter nábrežia a PKO sa inovovalo, odpovedali ste v očiach pekaoistov nesprávne. Ak poviete, že Budmerice nemôžu ostať socialistickým skanzenom, ale komerčné prenajímanie ich časti by mohlo pokryť náklady na tvorbu spisovateľov, budmeristi budú padať do mdlôb. Lebo ste v oboch prípadoch neodpovedali podľa ich želania jednoduchým áno alebo nie. A milovníci jednoduchých riešení vás môžu označkovať – ako nepriateľov PKO, Budmeríc, životného prostredia, národa, globálneho sveta, alebo svetového mieru.
Podobný priebeh má aj verejná diskusia o zmenách odvodovo-daňového systému. Jeho predkladatelia nám vtĺkajú do hláv, že je to reforma a pri každej reforme musí byť niekto, kto na ňu doplatí. A skúste im povedať, že reformou možno nazvať len také zmeny, na ktorých konci je zlepšenie, a nie zhoršenie oproti súčasnému stavu.
Technokrati zmien vynikajú najmä tým, že zahmlievajú a opakujú do nemoty tie isté slovné spojenia. Za horami meniacich sa parametrov – len aby nikto nevedel, na čom naozaj je – sa dozviete len to, že raz majú byť postihnutí živnostníci a SZČO (to sú, prosím, samostatne zárobkovo činní občania) s nízkymi, potom so strednými a nakoniec s vyššími príjmami, a vždy dohodári. Spustia na vás, že reforma má byť fiškálne neutrálna, a napokon zistíte, že to vôbec neplatí. Tvrdia, že dramaticky rastie počet zamestnancov, prechádzajúcich na živnosti a apokalypticky ohlasujú nadchádzajúci kolaps verejných financií. Vzápätí z ich vlastných čísiel zistíte, že nijaký razantný nárast živností sa v posledných rokoch nekonal, a že tí, čo dnes pred živnostníkmi varujú, pred niekoľkými rokmi vznik živností finančne podporovali.
Skutočnou verbálnou lahôdkou je, že dnešní kazisveti označujú za odporcov reformy tých, čo si ju želajú na základe spoločného konsenzu o zjednodušení a sprehľadnení celého odvodovo-daňového systému a znížení odvodov zamestnancov.
To je Jóbova správa na margo bilancie súčasných verejných diskusií. Nechcem tu skúmať skutočné pohnútky nepoctivých zámerov zabalených do počestného občianskeho hnevu, na ktoré profesionálni kazisveti lákajú občianskych aktivistov a skrývajú za ne vlastné egoistické záujmy. Spomeniem len dva neblahé dôsledky verejnej diskusie o odvodovo-daňových zmenách.
Celá diskusia vedie k tomu, čo by sa dalo označiť ako vyvolávanie sociálnej závisti. Je to o to perfídnejšie, že sa to deje pod heslom sociálnej spravodlivosti. Aké iné dôvody má hecovanie zamestnancov proti živnostníkom, že aj oni majú platiť rovnaké odvody, pričom je jasné, že živnostníci majú z povahy veci oveľa menšie sociálne nároky. Vrážanie klinov postavilo zamestnancov vedome proti živnostníkom, nižšie príjmové skupiny živnostníkov proti vyšším, všetkých proti dohodárom, a sociálna závisť sa nenápadne mení na triednu nenávisť. Nikto to nepovie nahlas, aj keď s tým kalkuluje. Presne podľa hesla: rozdeľuj a panuj.
Celá diskusia však má ešte jeden, oveľa hlbší rozmer. November 1989 vyzval ľudí, aby vzali svoj život do vlastných rúk. Možno to heslo vyzeralo ako metafora, ale dostalo veľmi konkrétnu podobu. Živnostníci a samostatne zárobkovo činní ľudia vzali túto výzvu doslovne a začali živiť seba, svoje rodiny a ďalších ľudí prácou vlastných rúk a umu. Dohodári sa chytili rozumu a začali si prilepšovať popri zamestnaní, počas štúdia alebo v dôchodku.
Ten systém nevznikol na pokyn, úradným nariadením, nie je dokonalý, ale je spravodlivý, lebo na rozdiel od komunistického glajchšaltovania ľudí podporuje ich rozdielne schopnosti a formy životnej existencie, a to nie založených na korupcii, ale na poctivých výsledkoch vlastnej práce. A to chceme trestať, dvadsaťdva rokov po novembri 1989?
Podobný priebeh má aj verejná diskusia o zmenách odvodovo-daňového systému. Jeho predkladatelia nám vtĺkajú do hláv, že je to reforma a pri každej reforme musí byť niekto, kto na ňu doplatí. A skúste im povedať, že reformou možno nazvať len také zmeny, na ktorých konci je zlepšenie, a nie zhoršenie oproti súčasnému stavu.
Technokrati zmien vynikajú najmä tým, že zahmlievajú a opakujú do nemoty tie isté slovné spojenia. Za horami meniacich sa parametrov – len aby nikto nevedel, na čom naozaj je – sa dozviete len to, že raz majú byť postihnutí živnostníci a SZČO (to sú, prosím, samostatne zárobkovo činní občania) s nízkymi, potom so strednými a nakoniec s vyššími príjmami, a vždy dohodári. Spustia na vás, že reforma má byť fiškálne neutrálna, a napokon zistíte, že to vôbec neplatí. Tvrdia, že dramaticky rastie počet zamestnancov, prechádzajúcich na živnosti a apokalypticky ohlasujú nadchádzajúci kolaps verejných financií. Vzápätí z ich vlastných čísiel zistíte, že nijaký razantný nárast živností sa v posledných rokoch nekonal, a že tí, čo dnes pred živnostníkmi varujú, pred niekoľkými rokmi vznik živností finančne podporovali.
Skutočnou verbálnou lahôdkou je, že dnešní kazisveti označujú za odporcov reformy tých, čo si ju želajú na základe spoločného konsenzu o zjednodušení a sprehľadnení celého odvodovo-daňového systému a znížení odvodov zamestnancov.
To je Jóbova správa na margo bilancie súčasných verejných diskusií. Nechcem tu skúmať skutočné pohnútky nepoctivých zámerov zabalených do počestného občianskeho hnevu, na ktoré profesionálni kazisveti lákajú občianskych aktivistov a skrývajú za ne vlastné egoistické záujmy. Spomeniem len dva neblahé dôsledky verejnej diskusie o odvodovo-daňových zmenách.
Celá diskusia vedie k tomu, čo by sa dalo označiť ako vyvolávanie sociálnej závisti. Je to o to perfídnejšie, že sa to deje pod heslom sociálnej spravodlivosti. Aké iné dôvody má hecovanie zamestnancov proti živnostníkom, že aj oni majú platiť rovnaké odvody, pričom je jasné, že živnostníci majú z povahy veci oveľa menšie sociálne nároky. Vrážanie klinov postavilo zamestnancov vedome proti živnostníkom, nižšie príjmové skupiny živnostníkov proti vyšším, všetkých proti dohodárom, a sociálna závisť sa nenápadne mení na triednu nenávisť. Nikto to nepovie nahlas, aj keď s tým kalkuluje. Presne podľa hesla: rozdeľuj a panuj.
Celá diskusia však má ešte jeden, oveľa hlbší rozmer. November 1989 vyzval ľudí, aby vzali svoj život do vlastných rúk. Možno to heslo vyzeralo ako metafora, ale dostalo veľmi konkrétnu podobu. Živnostníci a samostatne zárobkovo činní ľudia vzali túto výzvu doslovne a začali živiť seba, svoje rodiny a ďalších ľudí prácou vlastných rúk a umu. Dohodári sa chytili rozumu a začali si prilepšovať popri zamestnaní, počas štúdia alebo v dôchodku.
Ten systém nevznikol na pokyn, úradným nariadením, nie je dokonalý, ale je spravodlivý, lebo na rozdiel od komunistického glajchšaltovania ľudí podporuje ich rozdielne schopnosti a formy životnej existencie, a to nie založených na korupcii, ale na poctivých výsledkoch vlastnej práce. A to chceme trestať, dvadsaťdva rokov po novembri 1989?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.