Keby to bolo Tešedíkovo, nepoviem. Tešedíkovo spopularizoval na hudobnej scéne zvukársky majster a čarodejník Ivan Jombík. Vždy, keď Ivana Jombíka poprosíte pri mixáži o nejaký odborný zásah – napríklad pridaj mi tam zhmotňuzátor a uber dilej, Ivan to okomentuje „no, v Tešedíkove to všetci určite ocenia“. Vždy to povie tak, že zrazu neprikladáte svojmu veľdielu prehnaný význam, preto Tešedíkovo zbožňujem. Občas mi napadne Oščadnica, možno je to z lásky k spojeniu šč, ktoré mám v mene a možno aj preto, lebo vedľa sedí kolegyňa Ščambová. Ale späť do Gelnice. Nedávno som o nej počul pekný príbeh, ktorý určite ocení nielen Eugen Jurzyca, ale aj docent Mičian, ktorý ma vyhodil na skúške na výške takým razantným spôsobom, že doteraz na neho spomínam s mixom rešpektu, hrôzy a akéhosi zvláštneho obdivu. Tatko skúšal na istej vysokej škole istú vysokoškolskú študentku. Nevedela nič, teda hlavne nič, čo bolo predmetom skúšky. Tatko to chcel odľahčiť, a tak sa jej opýtal, odkiaľ je. Bola z Gelnice. A tatko sa potešil, je totiž z Prešova, čo nie je geograficky ďaleko od Gelnice a viete, ako východniari držia spolu. Otec je encyklopédia všeličoho, v Gelnici nikdy nebol, a tak aby reč nestála, začal sa pýtať na krásy mesta, až sa dostali k histórii. Otec začal rozoberať údajné nemecké osídlenie tohto sídla a spýtal sa ctenej devy, kedy Nemci Gelnicu osídlili. A dievčina spýtavo odpovedala: „v šesťdesiatom ôsmom?“. Neviem si predstaviť výstižnejší príbeh k prebiehajúcej diskusii o vysokom školstve. Neviem, ako to dopadlo, neviem, či na môjho otca bude tá študentka spomínať ako ja na Mičiana, aj keď ten sa ma na krásy Trenčína nepýtal, ten mi nedal šancu zamachrovať, že Rimania tu boli v roku 179, dobre, že už odišli, ani nevedeli hrať hokej, veď ako im to v tom televíznom spote natrieme, len kukajú spod tej plechovej prilby. A tiež neviem, či vedeli po slovensky, to sa opýtam tej baby z Gelnice, len čo dokončím univerzitu v Jaternici.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.