Popcorn Juraja Malíčka

Viesť v takomto prostredí dialógy o monarchii sú len také jalové reči. Čo ak by sa stará vlasť nerozpadla? Čo ak by naším hlavným mestom bola dosiať Viedeň a  najdôležitejším prístavom Terst? Možností je priveľa, minimálne toľko, ako historických alternatív a prekážok. Všetky sa však vzácne zhodnú (ak ich, pochopiteľne, vedú nostalgickí monarchisti) aspoň v tom, že by to bolo krásne. A ide vskutku o estetické súdy, v ktorých nie sú dôležité pragmatické aspekty fungovania monarchie ako takej, ale význam v nich získavajú tie motívy, ktoré súvisia s iným rebríčkom hodnôt.
Monarchia v nich znamená čosi stále, trvácne, čosi, čo nedevalvuje tak rýchlo ako to, čo máme teraz. Asi by sa nám v monarchii nežilo ani lepšie, ani horšie, nakoniec, bavíme sa o konštitučných monarchiách európskeho typu. Tá predstava je však lákavá. To zdanie, že tá adorácia symbolov skrýva čosi viac.
Rád by som skúsil, aké by to bolo žiť ako poddaný. S vedomím, že tak, ako ja vzhliadam k svojmu kráľovi, tak môj kráľ vzhliada ku mne. K ľudu. Už nemá reálnu politickú moc, ale má čosi viac. Je symbolom vzťahu vzájomnosti, ktorý nemožno redukovať na volebné právo a disponuje čímsi, čo politikom z povolania, alebo (a to je ešte horšie), z presvedčenia, zväčša nie je vlastné – majestátom.
William si bral Kate, v priamom prenose, celý svet sa díval. Na Slovensku na pár hodín prestali existovať najsledovanejšie televízne stanice, všetky vysielali to isté, akoby si boli vedomé faktu, že nič dôležitejšie sa v tej chvíli na svete nedialo. Ach, aké bolo krásne byť toho súčasťou, národ romantikov, národ poddaných bez kráľa, ak by sme nejakého mali, až vtedy by sa tu začali diať veľké veci.