Tento dokonale čierny obraz ma prekvapil. Jeden z autorov – profesor Pupala –totiž písal ešte v roku 2007 o PISA v úplne inom tóne (www.noveskolstvo.sk/article.php?177). Bolo by zaujímavé vedieť, kedy a prečo pán profesor zmenil názor. Hlavnou príčinou môjho prekvapenia však bolo niečo iné: v roku 2003 som prišiel s testovaním PISA do tesného kontaktu. .dva všeobecné argumenty
V prvom rade musím konštatovať, že Kaščák a Pupala s faktmi narábajú – mierne povedané – veľmi voľne. Ako príklad uvediem dva z množstva argumentov, ktoré uvádzajú na obhajobu nášho nie najlepšieho umiestnenia v PISA-testovaní.
Argument prvý: „Formát otázok má pri testovaní podobu otázok s voliteľnými odpoveďami, ktoré sa na základných školách u nás používajú zriedka.” Nuž, prevažná väčšina otázok tento formát nemá. Od roku 2004 je slovenská verzia úloh z testov PISA 2003 zverejnená (www.nucem.sk/documents//27/medzinarodne_merania/pisa/publikacie/Ulohy2003_matematika.pdf ). Čitateľ sa teda môže ľahko presvedčiť, že z 31 úloh má podobu otázky s voliteľnou odpoveďou iba 7. Navyše, s týmto typom úloh sa stretne každý deviatak. Používajú sa totiž v Testovaní 9 (predtým Monitor), na ktoré sa deviataci pripravujú riešením podobných úloh.
Argument druhý: „Vynárajú sa aj jazykové problémy – žiaci zo všetkých krajín musia vyplniť položky v rovnakom čase, no zdrojovými jazykmi testovania sú angličtina a francúzština, z ktorých sa následne vytvárajú národné varianty zadaní. Tieto varianty sú však po preklade obvykle o 10 až 20 percent textovo dlhšie a vyžadujú intenzívnejšie čitateľské nasadenie.“ Aj o pravdivosti tohto tvrdenia si môže čitateľ urobiť názor sám. Okrem slovenských verzií sú na internete dostupné aj anglické (www.oecd.org/dataoecd/14/10/38709418.pdf). Stačí porovnať dĺžky textov, ktoré sú, navyše, spravidla v rozsahu iba niekoľkých málo viet. .jedna konkrétna úloha
Prejdime teraz k tomu hlavnému, k úlohám použitým v testovaní. Práve úlohami – nie testovaním alebo vzájomným porovnávaním štátov – ma PISA v roku 2003 oslovila. Konečne som videl snahu zasadiť matematiku do reálneho kontextu. Kaščák s Pupalom však tvrdia, že „podrobná analýza testových položiek ukazuje, že ... orientácia testovania na životu blízke situácie je nielen predstieraná, ale dokonca aj diskriminujúca“. Svoje tvrdenie dokumentujú opisom konkrétnej úlohy. Originálne zadanie úlohy je nasledovné:
Na obrázku sú stopy kráčajúceho muža. Dĺžka kroku P je vzdialenosť medzi koncami dvoch po sebe nasledujúcich stôp. Vzorec n/P = 140 udáva približný vzťah medzi n a P, kde n = počet krokov za minútu a P = dĺžka kroku v metroch.
a) Použite horný vzorec a vypočítajte, aký dlhý krok bude mať Marek, ktorý urobí 70 krokov za minútu. Zapíšte postup výpočtu.
b) Michal vie, že dĺžka jeho kroku je 0,80 m. Použite vzorec a vypočítajte rýchlosť Michalovej chôdze v metroch za minútu a v kilometroch za hodinu. Zapíšte postup výpočtu.
Podľa Kaščáka s Pupalom „realita, ktorá sa v úlohe podľa stanovených údajov žiakom predostiera, odporuje každodennej skúsenosti a bežnej realite. Údaje sugerujú, že krok človeka je nevyhnutne dlhší, keď chôdzu zrýchľuje a obrázok podľa výpočtov reprezentuje mužské chodidlo, ktoré by malo mať 55 cm! Prítomnosť obrázka ako znázornenia reality navyše zvádza k tomu, že je pre riešenie úlohy nevyhnutný, no z hľadiska zadania úlohy je zbytočný, a teda aj mätúci. Žiaci, ktorí do riešenia zapoja skúsenostné poznanie, teda nevyhnutne a celkom paradoxne zlyhajú. Úspešní sú tí, ktorí postupujú typickým školským spôsobom – dosadia správne čísla na správne miesta a „realitu“ úlohy úplne odignorujú.“
Čo na to povedať? Ak dvoch vysokoškolských učiteľov zvádza obrázok k tomu, aby ho využili pri riešení úlohy, v ktorej je jasne napísané, že majú použiť vzorec, tak skutočne niečo nie je v poriadku. Buď úloha, alebo Kaščák s Pupalom. Podľa mňa je úloha v poriadku.
V poriadku je aj použitie približného vzorca, ktorými sa to v technickej praxi len tak hemží.
A, mimochodom, rád by som videl riešenie, v ktorom žiak „zapojil skúsenostné poznanie“.
Na svojráznu interpretáciu úlohy nadväzujú Kaščák a Pupala vetou „Úloh, ktoré v snahe zakomponovať školské poznatky do reality túto realitu skresľujú, nájdeme vo zverejnených balíkoch množstvo“. Nuž, nezostáva nič iné, ako opäť požiadať čitateľa, aby sa sám pozrel na texty zverejnených úloh a posúdil pravdivosť tohto tvrdenia.
Na záver otázka, ktorá je vlastne najdôležitejšia: vypovedajú výsledky PISA niečo o našom školstve? Názor autorov článku je zrejmý: 1. nie, pretože PISA úlohy nie sú dobré, 2. nie, pretože – aj keby boli dobré – netestujú obsah nášho vzdelávania. V mojich očiach sú PISA úlohy v poriadku. Navyše, drvivá väčšina z nich kladie otázky, ktoré by mal vedieť zodpovedať človek so základným vzdelaním. Ak to nevie, znamená to, že s naším vyučovaním matematiky nie je čosi v poriadku a treba s tým niečo robiť. Autor je matematik.
V prvom rade musím konštatovať, že Kaščák a Pupala s faktmi narábajú – mierne povedané – veľmi voľne. Ako príklad uvediem dva z množstva argumentov, ktoré uvádzajú na obhajobu nášho nie najlepšieho umiestnenia v PISA-testovaní.
Argument prvý: „Formát otázok má pri testovaní podobu otázok s voliteľnými odpoveďami, ktoré sa na základných školách u nás používajú zriedka.” Nuž, prevažná väčšina otázok tento formát nemá. Od roku 2004 je slovenská verzia úloh z testov PISA 2003 zverejnená (www.nucem.sk/documents//27/medzinarodne_merania/pisa/publikacie/Ulohy2003_matematika.pdf ). Čitateľ sa teda môže ľahko presvedčiť, že z 31 úloh má podobu otázky s voliteľnou odpoveďou iba 7. Navyše, s týmto typom úloh sa stretne každý deviatak. Používajú sa totiž v Testovaní 9 (predtým Monitor), na ktoré sa deviataci pripravujú riešením podobných úloh.
Argument druhý: „Vynárajú sa aj jazykové problémy – žiaci zo všetkých krajín musia vyplniť položky v rovnakom čase, no zdrojovými jazykmi testovania sú angličtina a francúzština, z ktorých sa následne vytvárajú národné varianty zadaní. Tieto varianty sú však po preklade obvykle o 10 až 20 percent textovo dlhšie a vyžadujú intenzívnejšie čitateľské nasadenie.“ Aj o pravdivosti tohto tvrdenia si môže čitateľ urobiť názor sám. Okrem slovenských verzií sú na internete dostupné aj anglické (www.oecd.org/dataoecd/14/10/38709418.pdf). Stačí porovnať dĺžky textov, ktoré sú, navyše, spravidla v rozsahu iba niekoľkých málo viet. .jedna konkrétna úloha
Prejdime teraz k tomu hlavnému, k úlohám použitým v testovaní. Práve úlohami – nie testovaním alebo vzájomným porovnávaním štátov – ma PISA v roku 2003 oslovila. Konečne som videl snahu zasadiť matematiku do reálneho kontextu. Kaščák s Pupalom však tvrdia, že „podrobná analýza testových položiek ukazuje, že ... orientácia testovania na životu blízke situácie je nielen predstieraná, ale dokonca aj diskriminujúca“. Svoje tvrdenie dokumentujú opisom konkrétnej úlohy. Originálne zadanie úlohy je nasledovné:
Na obrázku sú stopy kráčajúceho muža. Dĺžka kroku P je vzdialenosť medzi koncami dvoch po sebe nasledujúcich stôp. Vzorec n/P = 140 udáva približný vzťah medzi n a P, kde n = počet krokov za minútu a P = dĺžka kroku v metroch.
a) Použite horný vzorec a vypočítajte, aký dlhý krok bude mať Marek, ktorý urobí 70 krokov za minútu. Zapíšte postup výpočtu.
b) Michal vie, že dĺžka jeho kroku je 0,80 m. Použite vzorec a vypočítajte rýchlosť Michalovej chôdze v metroch za minútu a v kilometroch za hodinu. Zapíšte postup výpočtu.
Podľa Kaščáka s Pupalom „realita, ktorá sa v úlohe podľa stanovených údajov žiakom predostiera, odporuje každodennej skúsenosti a bežnej realite. Údaje sugerujú, že krok človeka je nevyhnutne dlhší, keď chôdzu zrýchľuje a obrázok podľa výpočtov reprezentuje mužské chodidlo, ktoré by malo mať 55 cm! Prítomnosť obrázka ako znázornenia reality navyše zvádza k tomu, že je pre riešenie úlohy nevyhnutný, no z hľadiska zadania úlohy je zbytočný, a teda aj mätúci. Žiaci, ktorí do riešenia zapoja skúsenostné poznanie, teda nevyhnutne a celkom paradoxne zlyhajú. Úspešní sú tí, ktorí postupujú typickým školským spôsobom – dosadia správne čísla na správne miesta a „realitu“ úlohy úplne odignorujú.“
Čo na to povedať? Ak dvoch vysokoškolských učiteľov zvádza obrázok k tomu, aby ho využili pri riešení úlohy, v ktorej je jasne napísané, že majú použiť vzorec, tak skutočne niečo nie je v poriadku. Buď úloha, alebo Kaščák s Pupalom. Podľa mňa je úloha v poriadku.
V poriadku je aj použitie približného vzorca, ktorými sa to v technickej praxi len tak hemží.
A, mimochodom, rád by som videl riešenie, v ktorom žiak „zapojil skúsenostné poznanie“.
Na svojráznu interpretáciu úlohy nadväzujú Kaščák a Pupala vetou „Úloh, ktoré v snahe zakomponovať školské poznatky do reality túto realitu skresľujú, nájdeme vo zverejnených balíkoch množstvo“. Nuž, nezostáva nič iné, ako opäť požiadať čitateľa, aby sa sám pozrel na texty zverejnených úloh a posúdil pravdivosť tohto tvrdenia.
Na záver otázka, ktorá je vlastne najdôležitejšia: vypovedajú výsledky PISA niečo o našom školstve? Názor autorov článku je zrejmý: 1. nie, pretože PISA úlohy nie sú dobré, 2. nie, pretože – aj keby boli dobré – netestujú obsah nášho vzdelávania. V mojich očiach sú PISA úlohy v poriadku. Navyše, drvivá väčšina z nich kladie otázky, ktoré by mal vedieť zodpovedať človek so základným vzdelaním. Ak to nevie, znamená to, že s naším vyučovaním matematiky nie je čosi v poriadku a treba s tým niečo robiť. Autor je matematik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.