V Bielorusku – pohroma. Na Ukrajine – porážka. S Ruskom –katastrofa. Na úplnom zozname „úspechov“ východnej politiky vlády Donalda Tuska chýbala iba Litva. A ukázalo sa, že premiér a jeho vláda nás nesklamali. Na Litve máme totiž Waterloo v celej nádhere. Porovnanie s Waterloo nie je náhodné, pretože táto bitka, ktorú pred 196 rokmi Napoleon prehral, viedla k vytvoreniu nového európskeho poriadku. S marginálnou rolou Poľského kráľovstva. Litovské Waterloo vlády Donalda Tuska nie je také ďalekosiahle, ale rovnako nepríjemné.
A pritom malo byť tak dobre. Hneď po prebratí moci kabinet Donalda Tuska ohlásil hlboké zmeny v poľskej východnej politike. Žiaľ, je to jeden z mála sľubov, ktorý premiér dodržal. Zmeny sú také hlboké, až je to zahanbujúce. Podstatou je demontáž východnej politiky, čo neznamená vynulovanie, ale prechod do mínusovej časti škály.
Táto politika však vzbudzuje aj veľké uznanie. V Moskve. Pretože túžba potešiť Rusko sa stala jednou z najdôležitejších charakteristík. Jasne sa to ukázalo po článku ministra zahraničných vecí Radoslava Sikorského Prvý september –historická lekcia, ktorý vyšiel v predvečer 70. výročia vypuknutia druhej svetovej vojny v denníku Gazeta Wyborcza. Minister Sikorski ani nespomenul Litvu, Ukrajinu či Bielorusko. Ako na jediného prirodzeného partnera poľskej východnej politiky ukázal na Rusko. Ťažko sa možno diviť, že pre vládu Donalda Tuska sú potom vzťahy s Litvou druhoradé, so všetkými konzekvenciami, ktoré to predstavuje. .litovský nacionalizmus
Prezidentka Litvy Dalia Grybauskaiteová nedávno podpísala zákon o vzdelávaní, ktorý schválil litovský parlament. Text, proti ktorému všemožne protestovala poľská menšina v Litve, sa stal záväzným právnym dokumentom. Pre poľské školstvo v tejto krajine je to hrozná rana. Ťažko uveriť, ale ide o najtvrdší útok na Poliakov v Litve za niekoľko desaťročí. Dokonca aj počas sovietskej okupácie, pred získaním litovskej nezávislosti v roku 1991, boli školské predpisy pre tamojších Poliakov priaznivejšie, ako je to dnes. Je to však len vyvrcholenie procesu zruinovania dobrých poľsko-litovských vzťahov. Čierny scenár sa nemusel naplniť, keby bol premiér Tusk ukázal minimálnu vôľu pokračovať v blízkych vzťahoch s našimi pobaltskými spojencami, ktoré iniciovala vláda Práva a spravodlivosti spolu s bývalým prezidentom Lechom Kaczynskim. Občianska platforma sa však začala k týmto krajinám správať ako k balastu, ktorý prekáža zbližovaniu s Moskvou. Predchádzajúce spoločné projekty boli buď odmietnuté, alebo sa dostali do hlbokej defenzívy. Samozrejme, oficiálne kontakty sa udržiavajú, pre reálnu politiku z nich však nič nevyplýva. .kaliningrad alebo Litva
Jedným z najdôležitejších bol plán spoločnej poľsko-pobaltskej jadrovej elektrárne vo Visiginase na Litve. Prospech mal byť trojaký. Posilnenie politického spojenectva s týmito krajinami, zvýšenie energetickej bezpečnosti v regióne a príprava na rozvoj jadrovej energetiky v Poľsku. Všetko sa zmenilo po výmene vlády. Rusi oznámili plán vybudovať jadrovú elektráreň v kaliningradskej oblasti s úmyslom exportovať dve tretiny vyprodukovanej energie a ponúkli Poľsku účasť na tomto projekte. Vláda Donalda Tuska v odpovedi ochotne vyhlásila, že prehodnotí výhodnosť tohto projektu pre Poľsko.
Samozrejme, znepokojilo to našich pobaltských partnerov. Pred návštevou ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva v decembri 2010 navštívili Varšavu premiéri Litvy, Lotyšska a Estónska, ktorých znepokojila správa, že by Poľsko mohlo rezignovať na spoločný projekt s nimi a začať spoluprácu s Rusmi. Litovský premiér Andrius Kubilius vyhlásil, že Poľsko si musí medzi týmito dvoma projektmi vybrať. V takej atmosfére je ťažké hovoriť o dôvere.
Vo všeobecnosti platí, že vzťahy medzi Poľskom a Litvou sú zlé a podieľajú sa na čoraz horšej situácii poľskej menšiny v Litve. A tak pri Waterloo, ako aj teraz platí, že počiatočné úspechy nechránia pred konečnou porážkou. Autor je bývalý poľský premiér a predseda opozičnej strany Právo a spravodlivosť. Článok vychádza v spolupráci s denníkom Rzeczpospolita, krátené.
A pritom malo byť tak dobre. Hneď po prebratí moci kabinet Donalda Tuska ohlásil hlboké zmeny v poľskej východnej politike. Žiaľ, je to jeden z mála sľubov, ktorý premiér dodržal. Zmeny sú také hlboké, až je to zahanbujúce. Podstatou je demontáž východnej politiky, čo neznamená vynulovanie, ale prechod do mínusovej časti škály.
Táto politika však vzbudzuje aj veľké uznanie. V Moskve. Pretože túžba potešiť Rusko sa stala jednou z najdôležitejších charakteristík. Jasne sa to ukázalo po článku ministra zahraničných vecí Radoslava Sikorského Prvý september –historická lekcia, ktorý vyšiel v predvečer 70. výročia vypuknutia druhej svetovej vojny v denníku Gazeta Wyborcza. Minister Sikorski ani nespomenul Litvu, Ukrajinu či Bielorusko. Ako na jediného prirodzeného partnera poľskej východnej politiky ukázal na Rusko. Ťažko sa možno diviť, že pre vládu Donalda Tuska sú potom vzťahy s Litvou druhoradé, so všetkými konzekvenciami, ktoré to predstavuje. .litovský nacionalizmus
Prezidentka Litvy Dalia Grybauskaiteová nedávno podpísala zákon o vzdelávaní, ktorý schválil litovský parlament. Text, proti ktorému všemožne protestovala poľská menšina v Litve, sa stal záväzným právnym dokumentom. Pre poľské školstvo v tejto krajine je to hrozná rana. Ťažko uveriť, ale ide o najtvrdší útok na Poliakov v Litve za niekoľko desaťročí. Dokonca aj počas sovietskej okupácie, pred získaním litovskej nezávislosti v roku 1991, boli školské predpisy pre tamojších Poliakov priaznivejšie, ako je to dnes. Je to však len vyvrcholenie procesu zruinovania dobrých poľsko-litovských vzťahov. Čierny scenár sa nemusel naplniť, keby bol premiér Tusk ukázal minimálnu vôľu pokračovať v blízkych vzťahoch s našimi pobaltskými spojencami, ktoré iniciovala vláda Práva a spravodlivosti spolu s bývalým prezidentom Lechom Kaczynskim. Občianska platforma sa však začala k týmto krajinám správať ako k balastu, ktorý prekáža zbližovaniu s Moskvou. Predchádzajúce spoločné projekty boli buď odmietnuté, alebo sa dostali do hlbokej defenzívy. Samozrejme, oficiálne kontakty sa udržiavajú, pre reálnu politiku z nich však nič nevyplýva. .kaliningrad alebo Litva
Jedným z najdôležitejších bol plán spoločnej poľsko-pobaltskej jadrovej elektrárne vo Visiginase na Litve. Prospech mal byť trojaký. Posilnenie politického spojenectva s týmito krajinami, zvýšenie energetickej bezpečnosti v regióne a príprava na rozvoj jadrovej energetiky v Poľsku. Všetko sa zmenilo po výmene vlády. Rusi oznámili plán vybudovať jadrovú elektráreň v kaliningradskej oblasti s úmyslom exportovať dve tretiny vyprodukovanej energie a ponúkli Poľsku účasť na tomto projekte. Vláda Donalda Tuska v odpovedi ochotne vyhlásila, že prehodnotí výhodnosť tohto projektu pre Poľsko.
Samozrejme, znepokojilo to našich pobaltských partnerov. Pred návštevou ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva v decembri 2010 navštívili Varšavu premiéri Litvy, Lotyšska a Estónska, ktorých znepokojila správa, že by Poľsko mohlo rezignovať na spoločný projekt s nimi a začať spoluprácu s Rusmi. Litovský premiér Andrius Kubilius vyhlásil, že Poľsko si musí medzi týmito dvoma projektmi vybrať. V takej atmosfére je ťažké hovoriť o dôvere.
Vo všeobecnosti platí, že vzťahy medzi Poľskom a Litvou sú zlé a podieľajú sa na čoraz horšej situácii poľskej menšiny v Litve. A tak pri Waterloo, ako aj teraz platí, že počiatočné úspechy nechránia pred konečnou porážkou. Autor je bývalý poľský premiér a predseda opozičnej strany Právo a spravodlivosť. Článok vychádza v spolupráci s denníkom Rzeczpospolita, krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.