.správne inštinkty
Sú hudobné nahrávky, ktoré by sa zapísali do dejín pop-music bez ohľadu na producenta, pretože ich interpreti a muzika, ktorú hrali, boli natoľko originálne a tak trefne vyjadrovali nálady doby, že by si získali publikum a kritikov, aj keby sa o ne staral úplný babrák. Inokedy sa podarí kapelám či spevákom preraziť i navzdory úpornej snahe nedôvtipného producenta, ktorý zle odhadol ich potenciál a tlačí ich do niečoho, čo zjavne nemá nádej na úspech. Stále však platí, že producent s dobrým nosom na talenty a pozorným uchom je užitočná osoba, najmä ak má nejakú víziu a odvahu ju uskutočniť. Medzi takých ľudí jednoznačne patrí belgický hudobník a producent Vincent Kenis.
Tento muž je bývalý člen skupín Aksak Maboul a The Honeymoon Killers, v ktorých hral spolu s Marcom Hollanderom. Tri roky po tom, ako Aksak Maboul vydal svoj prvý album, vzniklo vydavateľstvo Crammed Discs – Mark a Vincent ho založili preto, aby okrem svojej vlastnej mohli nahrávať aj ďalšiu hudbu, ktorú ich naozaj baví počúvať. Treťou dôležitou osobou, ktorá sa k nim časom pridala, bola Hanna Gorjaczkowska, producentka a umelecká riaditeľka. V tomto roku oslavuje Crammed Discs tridsiate výročie svojho vzniku, a za ten čas sa v jeho katalógu nazbieralo už 290 albumov a približne rovnaké množstvo singlov v niekoľkých edíciách, ktoré sa žánrovo pohybujú od súčasnej vážnej hudby cez experimentálnu elektroniku až po world music. Priemerne to vychádza na necelých desať albumov ročne, čo sa síce s veľkými nahrávacími spoločnosťami nedá porovnať, no v tomto prípade jasne zvíťazila kvalita nad kvantitou. Som si istý, že význam tohto vydavateľstva presahuje hranice Belgicka, ba možno aj Európy.
Menoslov umelcov, ktorí v minulosti nahrávali alebo dnes nahrávajú pre Crammed Discs a jeho odnože (napríklad Made To Measure, Freezone, SSR, či Ziriguiboom), je dlhočizný a ťažko sa z neho vyberajú tie najväčšie hviezdy. Za všetkých aspoň pár: Balkan Beat Box, Bebel Gilberto, DJ Morpheus, Fred Frith, Juryman, Kočani Orkestar, Konono No. 1, Lonely Drifter Karen, Minimal Compact, Sainkho Namchylak, Taraf de Haidouks, Tuxedomoon, Zap Mama či Hector Zazou. Ľudia okolo Crammed mali naozaj správne inštinkty – svedčí o tom napríklad elektronická produkcia z konca 90 rokov, keď sa na ich výberovkách objavovali interpreti, ktorí sa neskôr preslávili a prešli k veľkým labelom, ako napríklad 4 Hero, Carl Craig, Kruder & Dorfmeister, Basement Jaxx, Matthew Herbert, LTJ Bukem či Thievery Corporation. Zásadný význam mala produkcia firmy aj pre oblasť world-music. Práve u nich vyšli prvé albumy balkánskych skupín, ako sú rumunskí Taraf de Haidouks alebo macedónska dychovka Kočani Orkestar , ktoré neskôr spustili celú lavínu balkánskej módy v západnej a neskôr aj v strednej Európe. Z oboch skupín sa medzičasom stali skutočné legendy vo svojom žánri. Na konci 20. storočia začali na sublabeli Ziriguiboom vychádzať nahrávky brazílskej muziky kríženej s elektronikou, ale aj originálne archívne kúsky z brazílskej scény, ktoré niekoľko sezón zásobovali loungeových a nujazzových dídžejov skvelými interpretmi ako Suba, Bebel Gilberto, Cibelle, Bossacucanova či Zuco 103. .hľadač talentov
A ako s tým všetkým súvisí Vincent Kenis? Nuž, bol to práve on, kto urobil pre Crammed kopu poctivej roboty ako hľadač talentov a producent – začínal už v osemdesiatych rokoch pri albumoch Hectora Zazouači japonskej speváčky Sonoko, v roku 1991 bol ako producent pri prvom albume skupiny Zap Mama a tiež pri belgických debutoch Taraf de Haidouks a Kočani Orkestar. Korene jeho záujmu o etnickú hudbu siahajú až do začiatku 60. rokov 20. storočia, keď ako tínedžer počul prvé afropopové a karibské nahrávky v podaní muzikantov, ktorí zablúdili z času na čas do Belgicka. Kľúčové však bolo stretnutie s džezovým basistom a etnomuzikológom Benoitom Quersinom, ktorý sa neskôr stal riaditeľom hudobného oddelenia múzea v Kinshase, hlavnom meste vtedajšieho Zaire (predtým Belgické Kongo). Tento chlapík ho mu ako prvý pustil pásky s desiatkami hodín tradičnej hudby, ktorú nahral v strednej Afrike. Kto by si bol býval vtedy pomyslel, že to bude raz práve Vincent, ktorý zvyšku sveta predstaví v plnej sile a kráse súčasnú africkú hudbu.
Samotný Vincent sa dostal do Afriky po prvýkrát v roku 1971, aj to len na pár dní. Pri moci bol vtedy už niekoľko rokov prezident Mobutu Sese Seko, chlapík v čiapke z leopardej kože, z ktorého sa neskôr vykľul tvrdý diktátor. Medzi jeho bláznivé nápady prezidenta patrilo aj odstránenie koloniálnych vplyvov vrátane hudby z konžskej kultúry, a hromadný celonárodný návrat k africkým koreňom. V rádiu sa už viac nemohla púšťať škodlivá a úpadková imperialistická hudba, čo svojím spôsobom pomohlo už aj tak dosť pestrej domácej hudobnej scéne. Hoci ďalších takmer dvadsať rokov sa Vincent do Afriky nevrátil, z diaľky sledoval tamojšie hudobné dianie, dokonca si aj zahral s niekoľkými africkými muzikantmi, ktorí robili turné po Európe. Skompiloval aj niekoľko výberoviek tanečnej konžskej hudby zo 60. a 70. rokov 20. storočia. .kongo!
Jeho prvou naozaj vážnou africkou producentskou misiou bola cesta do Konžskej demokratickej republiky (tak sa medzičasom premenovalo bývalé Zaire) v roku 2000, keď sa vybral hľadať hudobníkov zo skupiny Konono no.1, ktorých muzika ho zaujala na starých páskach. Prvýkrát sa mu to nepodarilo, lebo Konono bolo práve na niekoľkomesačnom turné, no o dva roky už bol späť aj s kvalitnou nahrávacou aparatúrou a urobil prelomovú nahrávku konžského mestského folklóru, ktorá nadchla nielen odborníkov, ale aj množstvo laických priaznivcov etnickej hudby. Také čosi tu ešte nebolo – tradičné prstové piano likembe, k tomu divoké perkusie na nástrojoch zhotovených z kovového odpadu, zosilňovače podomácky zmajstrované z vyhodených autorádií a dlhočizné minimalistické skladby, na ktoré sa dá v tranze tancovať až do rána. Tento originálny stredoafrický soundsystém dostal nálepku „kongotronika“ a čoskoro našiel obdivovateľov aj medzi aktívnymi hudobníkmi – na svoj album Volta si pozvala Konono No.1 hosťovať aj islandská speváčka Bjork.
V nasledujúcich rokoch začal Vincent voziť z Konga ďalšie skvelé kapely a ich nahrávky – Kasai Allstars, hrajúcich podobným štýlom ako Konono, ale s elektrickými gitarami navyše, či Staff Benda Bilili, skupinu vozíčkarov a neplnoletých bezdomovcov, hrajúcich na otlčené gitary, perkusie a doma vyrobené nástroje. Tí sa vďaka svojej pozitívnej energii a kvalitnej hudbe, a v neposlednom rade aj vďaka Vincentovej producentskej robote, prepracovali zo slumov na predmestí Kinshasy až k cene za najlepší umelecký výkon na hudobnom veľtrhu WOMEX v roku 2009. Mimochodom, Staff Benda Bilili uvidíme toto leto aj na festivale Bažant Pohoda v Trenčíne, tak ako sme pred pár rokmi mohli naživo zažiť Konono No.1. Najnovším objavom Vincenta Kenisa je hudba z Katangy, čo je juhovýchodná provincia Konga. Tu naďabil na štýl karindula, ktorého hlavným nástrojom je akési obrie basové bendžo, vyrobené z kovového suda. Hráč na ňom sedí bokom ako dámy na koni a tvrdí muziku na štyroch strunách. Ďalší muzikanti hrajú na menšie strunové nástroje a na perkusie, dôležitý je aj viachlasý spev. Neoddeliteľnou súčasťou karinduly, podobne ako pri „konono štýle“, sú tiež výkony tanečníkov – tie sa podarilo Kenisovi, tak ako na albume Congotronics 2, nahrať na video, a tak The Karindula Sessions z tohto roku obsahujú aj DVD stopu so zaujímavým etnomuzikologickým materiálom. Uvidíte tu napríklad dieťa žongľujúce pri tanci s bicyklovým kolesom na hlave či extatického tanečníka prepichujúceho si šípom líca.
Vplyv, ktorý hudobná estetika typu „urob si sám nástroj a hraj na ňom toľko kongotroniky, koľko vládzeš“ okolo seba šíri, je naozaj pozoruhodný. Svedčí o tom aj inšpiratívny dvojalbum Tradi-mods vs Rockers, ktorý vlani vydal Crammed Discs ako poctu svojim najnovším africkým objavom. Bez problémov sa na ňu podarilo nahovoriť celé priehrštie hviezd alternatívnej scény a niekoľko dídžejov, ktorí sa v booklete vyznávajú zo svojej lásky k hudbe Konono No.1, Kasai Allstars a ďalších afrických skupín. Sú medzi nimi Deerhoof, Animal Collective, Juana Molina, Jollie Holland, Skeletons, Oneida, Burnt Friedman, Sylvain Chauveau či Micachu & The Shapes. Osobitným prípadom je belgické trio Hoquets, ktoré vraj vzniklo pod priamym vplyvom jedného z koncertov Konono no. 1. Traja bieli Belgičania si povedali, že si takisto svojpomocne vyrobia hudobné nástroje a svoj živelný punkovo-etnický štýl nazvali „belgotronics“.
A čo môžeme čakať od producenta Vincenta v budúcnosti? Hoci toho urobil už naozaj veľmi veľa, zdá sa, že nosí v hlave nové plány. V rozhovore pre internetový magazín Afropop sa vyjadril, že ho fascinujú aj mladí konžskí hip-hoperi, ktorí dokážu s minimom technických hračiek zo seba dostať maximálne komunikatívnu a inšpirujúcu hudbu. Nechajme sa prekvapiť, jedno je však isté –je dôležité mať svojho Vincenta...
Sú hudobné nahrávky, ktoré by sa zapísali do dejín pop-music bez ohľadu na producenta, pretože ich interpreti a muzika, ktorú hrali, boli natoľko originálne a tak trefne vyjadrovali nálady doby, že by si získali publikum a kritikov, aj keby sa o ne staral úplný babrák. Inokedy sa podarí kapelám či spevákom preraziť i navzdory úpornej snahe nedôvtipného producenta, ktorý zle odhadol ich potenciál a tlačí ich do niečoho, čo zjavne nemá nádej na úspech. Stále však platí, že producent s dobrým nosom na talenty a pozorným uchom je užitočná osoba, najmä ak má nejakú víziu a odvahu ju uskutočniť. Medzi takých ľudí jednoznačne patrí belgický hudobník a producent Vincent Kenis.
Tento muž je bývalý člen skupín Aksak Maboul a The Honeymoon Killers, v ktorých hral spolu s Marcom Hollanderom. Tri roky po tom, ako Aksak Maboul vydal svoj prvý album, vzniklo vydavateľstvo Crammed Discs – Mark a Vincent ho založili preto, aby okrem svojej vlastnej mohli nahrávať aj ďalšiu hudbu, ktorú ich naozaj baví počúvať. Treťou dôležitou osobou, ktorá sa k nim časom pridala, bola Hanna Gorjaczkowska, producentka a umelecká riaditeľka. V tomto roku oslavuje Crammed Discs tridsiate výročie svojho vzniku, a za ten čas sa v jeho katalógu nazbieralo už 290 albumov a približne rovnaké množstvo singlov v niekoľkých edíciách, ktoré sa žánrovo pohybujú od súčasnej vážnej hudby cez experimentálnu elektroniku až po world music. Priemerne to vychádza na necelých desať albumov ročne, čo sa síce s veľkými nahrávacími spoločnosťami nedá porovnať, no v tomto prípade jasne zvíťazila kvalita nad kvantitou. Som si istý, že význam tohto vydavateľstva presahuje hranice Belgicka, ba možno aj Európy.
Menoslov umelcov, ktorí v minulosti nahrávali alebo dnes nahrávajú pre Crammed Discs a jeho odnože (napríklad Made To Measure, Freezone, SSR, či Ziriguiboom), je dlhočizný a ťažko sa z neho vyberajú tie najväčšie hviezdy. Za všetkých aspoň pár: Balkan Beat Box, Bebel Gilberto, DJ Morpheus, Fred Frith, Juryman, Kočani Orkestar, Konono No. 1, Lonely Drifter Karen, Minimal Compact, Sainkho Namchylak, Taraf de Haidouks, Tuxedomoon, Zap Mama či Hector Zazou. Ľudia okolo Crammed mali naozaj správne inštinkty – svedčí o tom napríklad elektronická produkcia z konca 90 rokov, keď sa na ich výberovkách objavovali interpreti, ktorí sa neskôr preslávili a prešli k veľkým labelom, ako napríklad 4 Hero, Carl Craig, Kruder & Dorfmeister, Basement Jaxx, Matthew Herbert, LTJ Bukem či Thievery Corporation. Zásadný význam mala produkcia firmy aj pre oblasť world-music. Práve u nich vyšli prvé albumy balkánskych skupín, ako sú rumunskí Taraf de Haidouks alebo macedónska dychovka Kočani Orkestar , ktoré neskôr spustili celú lavínu balkánskej módy v západnej a neskôr aj v strednej Európe. Z oboch skupín sa medzičasom stali skutočné legendy vo svojom žánri. Na konci 20. storočia začali na sublabeli Ziriguiboom vychádzať nahrávky brazílskej muziky kríženej s elektronikou, ale aj originálne archívne kúsky z brazílskej scény, ktoré niekoľko sezón zásobovali loungeových a nujazzových dídžejov skvelými interpretmi ako Suba, Bebel Gilberto, Cibelle, Bossacucanova či Zuco 103. .hľadač talentov
A ako s tým všetkým súvisí Vincent Kenis? Nuž, bol to práve on, kto urobil pre Crammed kopu poctivej roboty ako hľadač talentov a producent – začínal už v osemdesiatych rokoch pri albumoch Hectora Zazouači japonskej speváčky Sonoko, v roku 1991 bol ako producent pri prvom albume skupiny Zap Mama a tiež pri belgických debutoch Taraf de Haidouks a Kočani Orkestar. Korene jeho záujmu o etnickú hudbu siahajú až do začiatku 60. rokov 20. storočia, keď ako tínedžer počul prvé afropopové a karibské nahrávky v podaní muzikantov, ktorí zablúdili z času na čas do Belgicka. Kľúčové však bolo stretnutie s džezovým basistom a etnomuzikológom Benoitom Quersinom, ktorý sa neskôr stal riaditeľom hudobného oddelenia múzea v Kinshase, hlavnom meste vtedajšieho Zaire (predtým Belgické Kongo). Tento chlapík ho mu ako prvý pustil pásky s desiatkami hodín tradičnej hudby, ktorú nahral v strednej Afrike. Kto by si bol býval vtedy pomyslel, že to bude raz práve Vincent, ktorý zvyšku sveta predstaví v plnej sile a kráse súčasnú africkú hudbu.
Samotný Vincent sa dostal do Afriky po prvýkrát v roku 1971, aj to len na pár dní. Pri moci bol vtedy už niekoľko rokov prezident Mobutu Sese Seko, chlapík v čiapke z leopardej kože, z ktorého sa neskôr vykľul tvrdý diktátor. Medzi jeho bláznivé nápady prezidenta patrilo aj odstránenie koloniálnych vplyvov vrátane hudby z konžskej kultúry, a hromadný celonárodný návrat k africkým koreňom. V rádiu sa už viac nemohla púšťať škodlivá a úpadková imperialistická hudba, čo svojím spôsobom pomohlo už aj tak dosť pestrej domácej hudobnej scéne. Hoci ďalších takmer dvadsať rokov sa Vincent do Afriky nevrátil, z diaľky sledoval tamojšie hudobné dianie, dokonca si aj zahral s niekoľkými africkými muzikantmi, ktorí robili turné po Európe. Skompiloval aj niekoľko výberoviek tanečnej konžskej hudby zo 60. a 70. rokov 20. storočia. .kongo!
Jeho prvou naozaj vážnou africkou producentskou misiou bola cesta do Konžskej demokratickej republiky (tak sa medzičasom premenovalo bývalé Zaire) v roku 2000, keď sa vybral hľadať hudobníkov zo skupiny Konono no.1, ktorých muzika ho zaujala na starých páskach. Prvýkrát sa mu to nepodarilo, lebo Konono bolo práve na niekoľkomesačnom turné, no o dva roky už bol späť aj s kvalitnou nahrávacou aparatúrou a urobil prelomovú nahrávku konžského mestského folklóru, ktorá nadchla nielen odborníkov, ale aj množstvo laických priaznivcov etnickej hudby. Také čosi tu ešte nebolo – tradičné prstové piano likembe, k tomu divoké perkusie na nástrojoch zhotovených z kovového odpadu, zosilňovače podomácky zmajstrované z vyhodených autorádií a dlhočizné minimalistické skladby, na ktoré sa dá v tranze tancovať až do rána. Tento originálny stredoafrický soundsystém dostal nálepku „kongotronika“ a čoskoro našiel obdivovateľov aj medzi aktívnymi hudobníkmi – na svoj album Volta si pozvala Konono No.1 hosťovať aj islandská speváčka Bjork.
V nasledujúcich rokoch začal Vincent voziť z Konga ďalšie skvelé kapely a ich nahrávky – Kasai Allstars, hrajúcich podobným štýlom ako Konono, ale s elektrickými gitarami navyše, či Staff Benda Bilili, skupinu vozíčkarov a neplnoletých bezdomovcov, hrajúcich na otlčené gitary, perkusie a doma vyrobené nástroje. Tí sa vďaka svojej pozitívnej energii a kvalitnej hudbe, a v neposlednom rade aj vďaka Vincentovej producentskej robote, prepracovali zo slumov na predmestí Kinshasy až k cene za najlepší umelecký výkon na hudobnom veľtrhu WOMEX v roku 2009. Mimochodom, Staff Benda Bilili uvidíme toto leto aj na festivale Bažant Pohoda v Trenčíne, tak ako sme pred pár rokmi mohli naživo zažiť Konono No.1. Najnovším objavom Vincenta Kenisa je hudba z Katangy, čo je juhovýchodná provincia Konga. Tu naďabil na štýl karindula, ktorého hlavným nástrojom je akési obrie basové bendžo, vyrobené z kovového suda. Hráč na ňom sedí bokom ako dámy na koni a tvrdí muziku na štyroch strunách. Ďalší muzikanti hrajú na menšie strunové nástroje a na perkusie, dôležitý je aj viachlasý spev. Neoddeliteľnou súčasťou karinduly, podobne ako pri „konono štýle“, sú tiež výkony tanečníkov – tie sa podarilo Kenisovi, tak ako na albume Congotronics 2, nahrať na video, a tak The Karindula Sessions z tohto roku obsahujú aj DVD stopu so zaujímavým etnomuzikologickým materiálom. Uvidíte tu napríklad dieťa žongľujúce pri tanci s bicyklovým kolesom na hlave či extatického tanečníka prepichujúceho si šípom líca.
Vplyv, ktorý hudobná estetika typu „urob si sám nástroj a hraj na ňom toľko kongotroniky, koľko vládzeš“ okolo seba šíri, je naozaj pozoruhodný. Svedčí o tom aj inšpiratívny dvojalbum Tradi-mods vs Rockers, ktorý vlani vydal Crammed Discs ako poctu svojim najnovším africkým objavom. Bez problémov sa na ňu podarilo nahovoriť celé priehrštie hviezd alternatívnej scény a niekoľko dídžejov, ktorí sa v booklete vyznávajú zo svojej lásky k hudbe Konono No.1, Kasai Allstars a ďalších afrických skupín. Sú medzi nimi Deerhoof, Animal Collective, Juana Molina, Jollie Holland, Skeletons, Oneida, Burnt Friedman, Sylvain Chauveau či Micachu & The Shapes. Osobitným prípadom je belgické trio Hoquets, ktoré vraj vzniklo pod priamym vplyvom jedného z koncertov Konono no. 1. Traja bieli Belgičania si povedali, že si takisto svojpomocne vyrobia hudobné nástroje a svoj živelný punkovo-etnický štýl nazvali „belgotronics“.
A čo môžeme čakať od producenta Vincenta v budúcnosti? Hoci toho urobil už naozaj veľmi veľa, zdá sa, že nosí v hlave nové plány. V rozhovore pre internetový magazín Afropop sa vyjadril, že ho fascinujú aj mladí konžskí hip-hoperi, ktorí dokážu s minimom technických hračiek zo seba dostať maximálne komunikatívnu a inšpirujúcu hudbu. Nechajme sa prekvapiť, jedno je však isté –je dôležité mať svojho Vincenta...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.