Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šarvátky po referende

.ján Bodo .adéla Novotná .časopis .týždeň vo svete

Okopávam záhradu za naším domčekom, stmieva sa a konečne je trošku príjemne. Cez plot zdravím nemocničných bratov na ich ceste na trh. V diaľke počuť pukavé zvuky, tak dobre známe z 31. decembra.

Pozriem na oblohu, hľadám žiaru ohňostroja, no nič také nevidím. Opäť zaznamenávam tie známe tváre kolegov z nemocnice, tentoraz však utekajú opačným smerom. „Džoging pre zdravie chlapci?“ naivne sa pýtam. „Gunshots,“ znie briskná odpoveď z behu. Výstrely. V diaľke vidno stúpať dym z horiacich tukulov. .kam patria pastieri?
Januárové referendum o oddelení Južného Sudánu očakávali s napätím všetci, ktorí aspoň okrajovo sledovali dianie vo svete. Práve obavy z poreferendovej situácie zdržali náš odlet. Do Sudánu sme prišli koncom februára v rámci projektu Trnavskej univerzity poskytovania zdravotníckych služieb, vzdelávania a vytvárania lokálnych kapacít v krajskej nemocnici v Mapuordite, ktorú pôvodne založil profesor Krčméry na mieste, kde sa počas vojny so Severom ľudia ukrývali v buši. Po týždni intenzívnej pracovnej, no priateľskej atmosféry sa situácia skomplikovala.
Na počiatku nebolo referendum. Na počiatku bolo zrejme nešťastné, no nutné rozdelenie území Južného Sudánu, dohodnuté v Keni v roku 2005 v rámci mierovej dohody medzi Severom a Juhom. Bolo nutné z hľadiska decentralizácie a budúceho prísľubu samostatnosti, o ktorú Juhosudánci bojovali, a tiež pre lepšie spravovanie krajiny. Kedysi veľké územia sa rozdelili na niekoľko menších, očividne bez ohľadu na historické a kultúrne zvyky.
Preto sa stalo, že pastierom kráv, ktorí odpradávna putujú so stádom za pastvinami, nebolo povolené prekročiť hranice krajov, do ktorých nepatrili, no zároveň neboli vytvorené ani iné alternatívy na riešenie ich situácie. Kam však patria putovní pastieri? .noví nepriatelia
Do roku 2005 bol na území Južného Sudánu len jeden nepriateľ – Arab zo Severu. Na Juhu vládol striktný vojenský poriadok. Jediný, kto tu mal oprávnenie držať zbraň, bol vojak. Po uzatvorení prímeria v roku 2005 sa dovtedy zriedkavé medzikmeňové nepokoje zintenzívnili. Nepriatelia dostávali novú podobu. Voľné držanie zbraní a ich dostupnosť spolu s nízkou mierou vzdelania (v prípade pastierov aj častou negramotnosťou) spôsobili, že problémy sa neraz riešili príliš radikálne. Známy AK-47 kalašnikov je pre Sudán ako revolver pre Divoký západ. Takmer každý muž ho má.
Pred dvoma rokmi došlo na vrchole obdobia sucha k ozbrojeným konfliktom medzi pastiermi kráv kmeňa Dinkov Atuot, z oblasti Yirol West, v ktorej sa nachádza aj Mapuordit, a Dinkov Chiec, pochádzajúcich z Yirol East. Spor o dlhé roky spoločné pastviny a k tomu zámer obohatiť sa krádežou kráv mal za následok straty ľudských životov i dobytka na oboch stranách rieky Payam. Jej úrodné povodie, rozdeľujúce kraj Yirol na západný a východný, zostalo tento rok opustené.
Dinkovia z oboch území museli pre strach z konfliktu hľadať alternatívy. Teraz si pastieri Dinka Atuot vybrali úrodné územia na rozhraní krajov Yirol West a Western Equatoria, ktoré obýva kmeň Džur s tradíciou poľnohospodárstva a výroby medu. Džurovia stabilne tvorili tretinu žiakov mapuorditskej základnej a strednej školy, tretinu pacientov a aj zdravotných sestier či bratov nemocnice. Obchodom obohacovali skromný repertoár miestneho trhu. To je však už minulosť. Všetci utiekli. .exodus z nemocnice
Konflikt nastal z pochopiteľného dôvodu. Obrovské stáda dobytka dokážu spôsobiť v pomerne krátkom čase veľké škody na území určenom na poľnohospodárske účely. Džurovia pastierov kráv upozorňovali, tí však reagovali nezáujmom. Prvá výstraha prišla koncom februára, keď bol zabitý istý Dinka, ktorý distribuoval mäso z dobytkárskych táborov na území kmeňa Džur v meste Mvolo. Na jeho smrť pastieri neodpovedali odchodom  z oblasti, ale vraždou nevinného taxikára. Začiatkom marca podnikli Džurovia rýchly protiútok, zabili 12 pastierov a 50 kráv.
Panika medzi bežným obyvateľstvom však naplno vypukla až po útoku na mesto Bargirindi, keď Dinkovia v noci vypálili dedinu vrátane zdravotného strediska a vyhnali 1 000 ľudí z domovov.
V tú noc sme prijali prvých ranených a stratili tretinu personálu, všetkých z kmeňa Džur – tí ľudia zo strachu opustili oblasť, v ktorej sa narodili. Šírili sa správy, že nemocnica ľahne popolom. Pacienti sa znepokojovali, návštevnosť ambulancií klesala, mamičky s ťažko chorými deťmi odmietali hospitalizáciu. Stali sme sa svedkami opakovaného exodu pacientov vrátane invalidov a miestneho zdravotníckeho personálu – stačilo začuť výstrely v diaľke či poplašné výkriky „Džurovia prichádzajú!“ Niektorých pacientov v bezvedomí uniesli príbuzní aj s napojenou infúziou.
Dediny na oboch stranách ako Magok, Kakot, Lual a ďalšie, boli spálené do tla a podľa odhadov OSN vznikla skupina takmer  50-tisíc presídlencov, ktorí z obáv o život utiekli do buša. Približne tisíc sa ich ukrylo v priestoroch oboch škôl alebo našli útočisko v nemocnici.
Rapídne rástol výskyt hnačkových ochorení u detí, na čo sme reagovali distribúciou tabliet na sanitáciu vody, šírením zdravotníckej osvety v čakárňach a medzi presídlencami v nemocnici a  školách. Ďaleko v buši sme rozvážali hygienické potreby, stanové plachty proti dažďu a deky.
S nárastom paniky stúpala aj kriminalita. Množili sa prípady falošných poplachov v okolitých dedinách – vždy po takom poplachu nasledoval nájazd zlodejov. Až po opakovaných apeloch zdravotného direktora brata Rozaria a riaditeľky miestnej školy sestry Phillipy poskytli miestne úrady ozbrojenú vojenskú jednotku na zabezpečenie okolia škôl a nemocnice. Situácia pritiahla aj pozornosť OSN, ktorá po dvoch týždňoch nepokojov začala situáciu monitorovať a stanovila, spolu so zastupiteľmi oboch krajov, mierové stretnutie na 5. apríla.
Odohralo sa v tieni obrovského stromu za účasti OSN, takmer tisícky miestnych obyvateľov a početnej skupiny vojakov. Výsledkom bol prísľub dodržiavania hraníc krajov a vytvorenie nárazníkovej zóny, teda pohraničia stráženého asi 500 ozbrojencami. Obyvateľom sa odporúčal návrat domov, no ešte tej noci sa opäť ozývala streľba a zanechala 14 mŕtvych. .bude pokoj?
Je tomu už týždeň, čo sme počuli posledné výstrely, a napriek neprítomnosti mierových síl OSN sa situácia zdá pokojná. Hnev pre stratený majetok zmyli začínajúce sa dažde. Ľudia sa vracajú na miesta, ktoré pred mesiacom opustili, obrábajú políčka a nanovo stavajú vypálené príbytky. Caritas začala distribúciu materiálnej pomoci vo forme vedier, stanových plachiet, diek, no reálna potreba je podstatne väčšia.
Dokáže v budúcnosti vláda Južného Sudánu predísť takýmto medzikmeňovým konfliktom? Nájde sa vhodné mierové riešenie pre nomádskych pastierov? Budú schopní podriadiť sa nariadeniam novej vlády a zložiť zbrane? Vrátia sa príslušníci kmeňa Džur do Mapuorditu? To ukáže čas. Isté je, že v týchto pohnutých časoch potvrdila nemocnica Nepoškvrnenej Panny Márie v Mapuordite svoje poslanie. Dúfame, že s pomocou dlhoročných sponzorov, ako Slovak Aid či E-rko, a kapacít Trnavskej univerzity bude naďalej plniť kľúčovú úlohu pri zvyšovaní kvality života komunity, bude lídrom v poskytovaní vzdelávania a vytvárania miestnej inteligencie, ktorá azda časom povedie Južný Sudán k mieru a prosperite.
 
Autor pôsobí ako lekár v nemocnici Nepoškvrnenej Panny Márie v Mapuordite.
Autorka pôsobí v nemocnici Nepoškvrnenej Panny Márie v Mapuordite ako lektorka, poradkyňa pre HIV a osvetová pracovníčka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite