Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Búrka sa vracia

.časopis .týždeň vo svete

Chorvátsko je pobúrené. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu v Haagu (ICTY) odsúdil generálov Anteho Gotovinu na 24 rokov a Mladena Markača na 18 rokov za uskutočnenie „organizovanej zločineckej akcie“ Oluja (Búrka) v lete 1995.

.počas Búrky bolo zabitých viac ako 300 a vyhnaných z Chorvátska viac ako 90-tisíc Srbov. Prvotný rozpor je už v terminológii, akou sa označujú vojny počas rozpadu Juhoslávie v rokoch 1991–95: podľa Srbov išlo o občiansku vojnu, podľa Chorvátov o vlasteneckú vojnu. Pochopiteľne, vždy je niekto iniciátor (agresor) a vždy sa niekto bráni. Drastické metódy násilia voči civilistom (vraždenie, znásilňovanie, rabovanie, zapaľovanie domov a iné „obľúbené“ balkánske sprievodné javy) pritom používali obidve strany. Chorváti, aj keď jednostranne vyhlásili nezávislosť, sú však presvedčení, že oni iba reagovali na srbskú agresiu. Najviac ich na haagskom rozsudku poburujú dve veci. Po prvé, znamienko rovnosti medzi srbským vodcom Slobodanom Miloševićom a jeho chorvátskym pendantom Franjom Tudjmanom, pretože podľa súdu je vojna v Chorvátsku „zrážkou dvoch zločineckých akcií“. Haag dnes podľa Chorvátov nesúdi ani tak dvoch žijúcich generálov, ako skôr nebohého prezidenta – zakladateľa samostatného Chorvátska Tudjmana. A teda štát ako taký, postavený podľa tejto interpretácie na zločineckých základoch. No ešte väčšmi Chorváti zúria pri porovnaní trestov pre svojich generálov za (nielen podľa nich) neporovnateľné vojnové zločiny: za vraždenie v Ovčare pri totálne zničenom Vukovare dostali srbskí velitelia tresty 20 a 10 rokov a za útok na Dubrovník 7,5 a 7 rokov. Jedine Milan Martić dostal za spoluúčasť na zločineckej akcii vytvárania Veľkého Srbska trest 35 rokov. Milošević, ako je známe, sa rozsudku v Haagu nedožil.
Odsúdili teda Gotovinu, novodobý symbol národa. Tento 56-ročný generál v mladosti emigroval z Juhoslávie ako čierny pasažier na lodi. V roku 1972 sa pridal k cudzineckej légii, za ktorú v rokoch 1974–81 bojoval v Afrike. Po návrate do Paríža ho odsúdili za krádež šperkov manželskému páru, v roku 1988 odchádza do Paraguaja ako vojenský inštruktor. Po vypuknutí vojny v Juhoslávii sa vracia domov, na bojisku v západnej Slavónii je ranený. Stúpa na armádnom rebríčku, až sa stáva veliteľom 6. operatívnej zóny Split a plánuje operáciu Búrka.
 
.nie EÚ
„Zrada!“ kričí v sobotu, deň po vynesení rozsudku, dav na Námestí bána Jelačića v Záhrebe. Míting organizovaný veteránmi sa mení na desaťtisícovú demonštráciu proti „zradcovským politikom“, ktorí od roku 1996 súhlasili s pristúpením krajiny k ICTY s pevnou vierou, že sa preukáže nevina ich lídrov, politických a vojenských. O päť rokov neskôr však hlavná žalobkyňa tribunálu Carla del Ponte podmienila začatie prístupových rokovaní krajiny s EÚ vydaním Gotovinu, ktorý bol už v tom čase na úteku. Záhreb opakovane tvrdil, že nevie, kde sa nachádza, a mal zrejme pravdu. Generála zadržali až v roku 2005 na Kanárskych ostrovoch. Chorvátsko, určite lepšie pripravené na vstup do EÚ ako, povedzme, Bulharsko, však zbytočne stratilo štyri roky – kvôli jednému človeku, o ktorého falošnej identite malo mať informácie v prvom rade Španielsko.
Aj preto sa teraz v Chorvátsku radikálne otočila verejná mienka. Na mítingoch po celej krajine dominovalo heslo „Nie EÚ“. Výsledky prvého prieskumu verejnej mienky, ktorý bezprostredne po odsúdení generálov vykonala agentúra Mediana Fides, ukazujú, že pred rozsudkom by bolo v referende za vstup do Únie 56,3 percenta Chorvátov, po ňom iba 23,8 percenta. Emócie časom opadnú, pocit trpkosti však ostane. Aj keď krajina nemá inú ako európsku alternatívu a ICTY nie je nástrojom EÚ, ale OSN.
Medzitým sa svet pozerá, ako zúriví Chorváti pália európske vlajky, ako skandujú, že „dôstojný Chorvát nemôže vstúpiť do špinavej Únie“, ako v Zadare bývalý bojovník rozbil výklad a reže sa po tele črepinami, pričom kričí na okolostojacich: „Vy neplačete? Nikto z vás ani slzu nevyroní?“ Starosta Splitu spieva hrdinské piesne o sokoloch a vojnoví veteráni v Záhrebe držia hladovku, ktorú neskončia, kým sa generáli neocitnú na slobode. Davy na uliciach mnohých miest žiadajú okamžite prerušiť rokovania s Bruselom, stiahnuť veľvyslancov z krajín EÚ, či dokonca zvolať Bezpečnostnú radu OSN.
A pritom, ako pripomína denník Jutarnji list, bolo krajne naivné očakávať, že obaja generáli (tretí, Ivan Čermak, bol v Haagu oslobodený) skončia bez väčších trestov. Dôvod je prostý: plán operácie Búrka bol v najvyššom vedení štátu dohodnutý na dvojhodinovej schôdzke na jadranských ostrovoch Brijuni 31. júla 1995. Zápis z tejto schôdzky, ktorý súdu poskytol bývalý premiér Stipe Mesić, je hlavným argumentom žaloby, že chorvátske vojsko plánovalo neselektívne zničenie mesta Knin, hlavného mesta separatistickej Republiky Srbská Krajina, tak, aby sa tam Srbi už nikdy nevrátili. „Pokiaľ bude vydaný príkaz na útok na mesto Knin, za niekoľko minút ho zničíme,“ mal na schôdzke vyhlásiť Gotovina. Operácia skutočne trvala krátko, dva dni, pričom ju sprevádzala sústavná delostrelecká paľba na mestá Knin, Benkovac, Gračac a Obrovac. Paralyzovaní krajinskí Srbi, v tom čase už bez podpory Belehradu a bez zásobovania zbraňami, palivom a vojenským materiálom, sa dali na útek smerom do Bosny. Ich nikým neuznaný štát, ktorý zaberal tretinu územia Chorvátska a spôsoboval príkoria Chorvátom žijúcim na jeho území, sa rozpadal v priebehu hodín. Nasledovala pomsta: rabovanie, vypaľovanie a ničenie srbských domov a majetkov.
Po operácii Búrka 6. augusta Gotovina zúrivo kričal na svojich veliteľov: „Hanba! Iba barbari, vandali robia takéto veci, je to chaos!“ Velitelia opojení „veľkým víťazstvom“ boli v šoku z toho, že namiesto pochvál na nich generál reve. Dlho sa predpokladalo, že záznam o tomto Gotovinovom vystúpení neexistuje, jeho obhajoba ho však v Haagu predložila ako silný dôkaz – očividne však na sudcu Orieho nezabral. Zmeniť trest môže ešte odvolací súd.
 
.čo sme im to urobili?
Prázdne, často vypálené domy, v stenách stopy streľby, pootvárané dvere, povybíjané okná. Šok z blízkeho kontaktu so stopami vojny zažívali v minulosti aj mnohí Slováci, ak cestovali na juh k Jadranu nie popri mori, ale vnútrozemím, vyľudnenou krajinou od Plitvických jazier okolo Gračaca a Kninu.
Ideme touto krajinou-nekrajinou deň po vynesení rozsudku s tlmočníkom na dlhoročných balkánskych cestách Ľuborom Králikom. V dedine Prevjes niet nikoho, iba v jednom dvore vidno za zamknutou bránou kvádre na stavbu domu. Vo vetre búchajú okenice. V predchádzajúcej dedine (nemala ani názov) so zničenou prázdnou školou bol jedinou živou bytosťou túlavý psík, vďačný aj za tyčinku Bounty. „Najmenším problémom sú pre nás susedia Srbi, najväčším sme si my sami, naše politické vedenie v službách Haagu,“ cituje v správach prefajčený hlas rozhlasovej moderátorky účastníka demonštrácie v Osijeku.
V stave celonárodného pobúrenia nad haagskym rozsudkom sa objavujú iba dva typy ľudí: vlastenci a zradcovia. Medzi tými druhými sa určite teraz ocitol aj 46-ročný chorvátsky spisovateľ a publicista Jurica Pavičić, keď píše, že nikdy nechcel Dalmáciu bez Srbov. Podľa neho existujú dve Búrky; jedna oslavovaná vojenská operácia, z učebníc, a druhá ako zločinecký komplot plánovaný na Brijunoch. Ktorá je tá pravá? – pýta sa Pavičić a odpovedá si obrazom o hanbe. „Tá hanba prišla, aspoň ku mne, spolu s mojimi bývalými spolubojovníkmi, so susedmi a známymi, ktorí sa vracali z bojiska. Tí spomedzi nich, ktorí boli čestní, prišli domov zdesení – z vypaľovania, rabovania, z mŕtvych starcov. Polohlasne a neochotne hovorili o tom, kto z vtedajších futbalových fanúšikov alebo z aktivistov menších pravicových strán priniesol dva kanistre a vypálil dediny Baljke alebo Cetina. Hovorilo sa o lúpení a rabovaní, o ľuďoch, ktorí svojim včerajším krajanom kradli videorekordéry, frézy a kravy, o vykradnutých bytoch, vytrhnutých záchodových misách. V nasledujúcom týždni mi vo vlaku do Drniša jeden z kninských Chorvátov so zdesením rozprával, že po Búrke našiel svoj byt v poriadku, no za dva dni z neho zmizlo všetko, od gramoplatní až po chladničku. Ďalší, takisto Chorvát, sa túlal po dedinách oblasti Zagora, aby od plieniacich vojakov kúpil vlastný kávovar značky Gaggia z vlastnej kaviarne,“ píše odvážne Pavičić. Kedy inokedy, ak nie teraz, však má zaznieť aj takýto hlas?
Do Kninu prišiel na vojenskú službu koncom roku 1999, teda štyri roky po vojne, aj záhrebský slovakista Siniša Habijanec. „Bolo cítiť, že tam ešte nedávno zúrila vojna. Profesionálni vojaci považovali Srbov za nepriateľov a zradcov. V meste bolo cítiť, že fungujú dve paralelné spoločenstvá, ktoré sa vyznačovali rovnako vysokým stupňom nedôvery a ktoré nemali nijaké vzájomné styky,“ uvádza pre .týždeň Habijanec. Zisťujeme, čo sa odvtedy zmenilo.
 
.multikultúrny Knin
Strach, nedôvera voči cudzincom alebo vytesnené nepríjemné spomienky? Iba týmito tromi dôvodmi si možno vysvetliť mlčanie náhodne oslovených chorvátskych obyvateľov Kninu, keď sa ich pýtame na minulosť. „Oficiálne vám nemôžeme povedať nič,“ tvrdia dvaja mladší policajti, oddávajúci sa tradičnej činnosti: vysedávaniu v kaviarni, ktorá sa nachádza na roku Ulice 7. brigády a Námestia operácie Búrka. „Ani neoficiálne,“ dodávajú. „Gotovina? Asi sa ocitol v nesprávny čas na nesprávnom mieste,“ hovorí nám jej výrečnejší majiteľ.
Ospalé provinčné mestečko charakterizujú nespočetné kaviarne, pizzerie, Azia shopy, kostoly a stávkové kancelárie. Z 15-tisíc obyvateľov je asi štvrtina Srbov. Zistenie o to prekvapujúcejšie (a príjemnejšie), že tu sídli Srbský kultúrny spolok Osveta, ocenený v roku 2003 plaketou mesta za rozvíjanie národnej identity a za prínos k multikultúrnosti. Vedľa je pekáreň a v nej predavačka, asi 20-ročná Srbka z neďalekej dediny Raškovići. Počas vojny ušla do Srbska, v roku 1999 sa vrátila. „Nezažila som tu nijaké incidenty, nikto mi tu nepovedal krivé slovo,“ hovorí a znie to presvedčivo.
Jej skúsenosť potvrdzuje starší Srb, ktorý v dedine Raškovići kŕmi mliekom kozľatá. Okrem jedného chorvátskeho domu sú všetci jej obyvatelia Srbi. „Žijeme tu normálne. Na trhu v Knine mám svoje miesto, kde predávam zeleninu. Naše deti chodia do školy spoločne s chorvátskymi, iba náboženstvo majú oddelené,“ vysvetľuje Milosav Rašković. Tunajších Srbov, ktorí sa po vojne vrátili, netrápi etnická nenávisť, skôr sociálna situácia a nezamestnanosť. A ich kňaza Vladimira Vukosavljevića aj vlažnosť v otázkach viery. „V Knine žije viac ako dvetisíc Srbov, do chrámu ich však prichádza len asi pätnásť...“ ponosuje sa nám s tým, že Chorváti sú lepšie zorganizovaní. Ich kostoly sú plné. Aj to o mnohom vypovedá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite