Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Daniel Pastirčák: Mením sa na skinheada

.elena Akácsová .časopis .lifestyle

Spisovateľ a kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák tvrdí, že zo všetkého najviac sa potrebuje svojej práce vzdávať. Nesmie sa na ňu pútať, k tomu, čo sa mu podarilo ani čo sa nedarí. Preto medituje, modlí sa a odchádza do samoty.

Pijem kávu a meditujem
Vstanem o pol šiestej, prvá neresť: urobím si prvú kávu. Zídem do kostola, zapálim si sviečku a premýšľam nad vybraným textom. Dám si ďalšiu kávu, vrátim sa, snažím sa meditovať. Vypijem minimálne osem káv denne. Keď už mám pocit, že je to veľa, tak to znížim na také tri a potom to postupne narastá. Teraz som na ôsmich. Máme dobrý kávovar na presso. Ráno sa začína rinčaním mašiny.   Chodím na čunder
Keď dlho nie som v prírode, môj život sa sploští.  Už roky s celou rodinou putujeme horami. Zbalíme ruksaky, denne prejdeme 20-30 km, kam prídeme, tam založíme tábor. Pod hviezdami vedieme dlhé filozofické debaty, pokiaľ nezaspíme v spacáku. Niekedy sa bojíme medveďa. Keď deti boli malé, ja som sa musel prispôsobovať im, teraz sa oni prispôsobujú mne. Minule som nemohol pokračovať pre problémy s kolenom, staroba prichádza. Čítam osamote
Keď sme všetci doma, tak sa rozprávame. Ale keď som sám, tak čítam knihy. Objavom posledného obdobia je pre mňa Simona Weilová, Židovka, pôvodne marxistka, potom katolícka mystička, ktorá sa nikdy nestala katolíčkou. Zomrela 43-ročná. Žila nadoraz. Teraz čítam jej denníky (Duchovná autobiografia). Jej práce sú mystické, radikálne a osvetľujúce. Básne nepíšem pre básnikov
Písanie je pre mňa práca. Poézia nie, ale to je taká zradná neverná priateľka, človek nikdy nevie, kedy príde. Boli časy, keď som si sadol a napísal, ale dnes sa to musí nejako stať. Mal som aj veľmi skeptické obdobie, že básne sa neoplatí písať, lebo to čítajú len básnici, aby sa potom navzájom kritizovali. Naposledy som napísal zopár krátkych básní na Mariánskej hore v Levoči. Nemáme televízor
Namiesto televízora sme s deťmi chodili do rozprávky, skoro ako na čunder. Ľahli sme si do postele, urobili symbolický skok, že wuch, zatvorili oči a každý otvoril predstavivosť a rozprával, čo vidí. Objavovali sme krajiny, niekoho zachránili, niekedy to bolo desivé, niekedy smiešne. Vaňa je moja rozkoš
Vždy, keď mám  niečo vytvoriť rýchlo, a to je skoro vždy, tak si napustím vaňu horúcej vody, urobím si kávičku, pristavím stoličku, na nej papiere, a tam mi ide všetko akosi rýchlejšie. Neviem, či sa mozog lepšie prekrví, alebo čo, či je to návrat do prenatálneho stavu v tej vode. Vždy to funguje, som tam aj hodinu, pripúšťam si teplú vodu. Mám svoje cykly
Jednu rozkoš si doprajem iba raz v roku. Podobne ako ženy mávajú svoje mesačné cykly, ja mám svoj ročný cyklus. Po celý rok si nechávam rásť bradu a vlasy. Potom príde deň D. Spravidla v polovici mája. Vzduch sa chveje pod prvým náporom slnka. Rozkoš sa začína prechádzkou teplým poludním. Na čele kvapky potu. Pokračuje vo vani. Sedím a holím si hlavu. Zhadzujem dolu spotenú hrivu. Z pravoslávneho popa sa mením na zenového skinheada. Vybehnem pod šíre nebo. Teplý vánok mi prebehne po lysine: Kráčam mestom – inkognito – nikto ma nepozná. Hľadím zblízka do tvárí priateľov, ktorí prechádzajú pomimo, akoby ma nevideli Nuž, to je rozkoš, ktorú si doprajem  každý rok v máji
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite