Popcorn Juraja Malíčka

Ten druhý zvyk, rozšírenejší, masovejší, „folklórnejší“, ten ma nekonečne srdí. Iste, i ja som v útlom detstve chodil s korbáčom a konvalinkovou kolínskou vodou od tety k tete a „šibiriboval“ len taký fukot, ale nie som na to najpyšnejší. Nie je to veru dôstojné správanie ani chlapca, ani muža, a gentlemana už vôbec nie.
Vraj o nič nejde, len o zvyk, o tradíciu, o folklór, vravievali mi. A nie muži, ktorí už po tretej návšteve a šiestom kalíšku pálenky (pije sa do oboch nôh) neboli schopní sformulovať súvislú vetu, ale obete – ženy, matky, tetky, dievčence, ktoré som hneď, ako som pobral trochu rozumu, odmietal poliať a vyšibať.
Nebolo to ľahké, ale vydržal som, oželel kraslice, čokoládové sliepočky i cinkajúce päťkoruny a šuštiace desaťkoruny, verný princípom, ktorým som síce vtedy celkom nerozumel, ale intuitívne ich cítil a dnes sú mi sväté. Lebo čo je ono šibanie a polievanie? Nič iné iba tradíciou inštitucionalizované ritualizované násilie na ženách, a to veru nemá v civilizovanom svete miesta. U nás sa nepolieva, ani nešibe a nepripúšťam kompromisy, hoci tento rok to bude ťažké, lebo rodičia dietok vo veku mojej dcéry sa už nechali počuť, že prídu. Pokojne, olivovou ratolesťou ich privítam, ale bez vody, bez korbáča a bez nehanebného úmyslu. Nikto nikoho u nás šibať nebude, ani polievať, len cez moju mŕtvolu.
V mestách je už toto barbarstvo na ústupe, ale tu, na vidieku, polievanie a šibanie nie a nie zakapať. Brusel mlčí, mlčia feministky, mlčia liberáli i konzervatívci, cirkev mlčí, humanisti mlčia, niet nikoho, kto by sa zaangažoval a problém pritom priamo bije do očí a ešte aj polieva. Nie je toto proti nejakej charte? A nemalo by byť?