Prerozdeľovanie podľa pravice

Vystúpil so „senzačným objavom“ o  úžasných príjmoch nezamestnaných v porovnaní s priemernou mzdou zamestnanca, takmer o polovicu nižšou. Ani poslanec, ani redaktorka sa vo vzácnom súzvuku nenamáhali uviesť, že v skutočnosti v nezamestnanej rodine pripadá na jednu osobu 125 eur vrátane detí, ktoré za nezamestnanosť svojich rodičov nemôžu. Trik však vzbudil „spravodlivý“, jemne rasisticky podfarbený hnev, ktorý zjednoduší ďalšie škrty v sociálnej oblasti a azda aj prijatie nového Zákonníka práce. Ideológovia i politici v postkomunistickej Európe radi hovoria o takzvanej nárokovej mentalite a ľavicovej podpore parazitizmu. Robia tak vo vzácnom súzvuku deklarovaní liberáli z SaS a SDKÚ-DS a v primitívnej verzii lídri SNS.
Ako však u nás prebiehala za posledné roky redistribúcia finančných prostriedkov? Ak pred zavedením rovnej dane v roku 2004 bola sadzba dane z príjmu fyzických osôb u najslabšie zarábajúcich skupín obyvateľstva od roku 2003 iba 10 percent, u najvyšších príjmových skupín dosahovala 38 percent. Od roku 2004 sa teda daňové zaťaženie najchudobnejších zvýšilo o 9 percent, kým u najbohatších kleslo na polovicu. Pravicové zmeny Zákonníka práce a chystaná odvodová reforma, obmedzujúce povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancom takisto znamenajú zvyšovanie životných nákladov pre sociálne najslabšie vrstvy, ale aj presun bohatstva k vyšším vrstvám.
O tom, koho štát svojimi rozhodnutiami v skutočnosti podporuje, svedčí nielen snaha vlády presunúť finančné prostriedky z vedy a školstva na diaľnice, ale aj dlhodobá investičná politika štátu v oblasti dopravy, keď financovanie verejnej dopravy, napríklad na železnici, je dlhodobo poddimenzované v prospech diaľnic. Primárny úžitok z nich budú čerpať bohatšie vrstvy, ktoré si môžu dovoliť dopravu autom aj pri rastúcich cenách ropy, nie robotníci automobiliek pracujúci za 500 či 600 eur. Ako vidieť, pravicové vlády nevystupujú proti prerozdeľovaniu verejných zdrojov, ale podporujú nárokovú mentalitu najlepšie zarábajúcich. Pre súčasný model kapitalizmu je príznačná koncentrácia bohatstva. Ako uvádza americký ekonóm Joseph E. Stiglitz, v USA každoročne jedno percento obyvateľstva kontroluje štvrtinu národných príjmov a až 40 percent bohatstva v krajine, kým pred štvrťstoročím to bolo 12, respektíve 33 percent. Údaje Eurostatu potvrdzujú, že najvyspelejšie a najdynamickejšie sa rozvíjajúce štáty EÚ sa snažia tieto príjmové nožnice zmenšovať práve vyššími daňami. Ľudia s najvyššími príjmami platia najvyššie dane vo Švédsku (56,4 percenta) a Veľkej Británii, podnikateľské subjekty zase vo Francúzsku a na Malte (34 – 35 percent), paradoxne v štátoch s dnes pravicovými vládami. Najnižšie dane majú štáty s najväčšími problémami s korupciou a s najväčšími sociálnymi problémami, t.j. Bulharsko, Rumunsko a Slovensko. Autor je politológ, pracuje v Ústave politických vied SAV.