Ešte ani fyzicky nevyšla, a už bola teraz dva dni najpredávanejšia na Martinuse. Stúpajú mi nádeje, ale aj strach. Budú ju porovnávať s inými knihami, prirovnávať ma k iným mladým autorkám, k mojim článkom, k mojim ozajstným aktivitám...bojím sa tejto novej pôdy, lebo ju nepoznám. Nebála som sa vydať album, lebo hudba je moja a vždy bola. Bola v mojej krvi a len vytiekla trochu von, pokvapkala pár nosičov a bolo. Kniha? Krok do neznáma...Keď som ju začala písať, mala som v úmysle napísať útlu knižočku, také zosumarizovanie mojich ciest. Po pol roku som zistila, že píšem 384-stranový príbeh, kde si vylievam dušu, príbeh, na ktorom sa smejem, a z ktorého mi je na plakanie ... a občas aj na grcanie. Je to krásna práca. Tak si spätne všetko odžívať. Odtrpieť si staré veci, dávať im formu a pritom neskresľovať, lebo tam vonku budú tisíce očí kontrolovať a podčiarkovať. Prejsť si rokmi minulými a nachádzať v nich zmysel, objavovať pravdy tam, kde neboli viditeľné, smiať sa na zbytočnostiach, ktoré boli podstatné. Znovu spoznávať priateľov a smútiť za odídenými. Také je písanie knihy zo života. Nemyslím si, že je rozdiel medzi písaním takej knihy a písaním úprimného denníka. Očista, výplach, reset...nazvime to ako chceme, v živote to treba občas spraviť. Vytriediť myšlienky, rozdeliť čierne od bieleho a trochu sa porýpať v sivom. Takže aj v prípade, že moja kniha Fulmaya bude prepadák, splnilo jej písanie jeden úžasný účel. Vrelo odporúčam každému, kto má bordel v spomienkach a vo vlastnej hlave. A aby ste dokázali, že si za svojím upratovaním naozaj stojíte, dajte to prečítať rovno celému Slovensku!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.