Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cesty zomierajúcou krajinou

.časopis .literatúra

Kniha Andrzeja Stasiuka Taksim je smutnou správou o každodennosti v zomierajúcom kraji medzi východom a západom. A okrem toho je ešte aj majstrovským dielom.

Hoci sa Andrzej Stasiuk narodil vo Varšave, dalo by sa povedať, že je haličský patriot. Od roku 1987 žije v dedine Wolowiec blízko slovenských a neďaleko ukrajinských hraníc, založil tu Čierne vydavateľstvo (Wydawnictwo Czarne), v ktorom vydáva vlastné knihy, ako aj knihy spriaznených autorov (medzi nimi Ukrajinec Jurij Andruchovyč, Čech Jáchym Topol, Maďar Ádám Bodor alebo na Slovensku už pomaly zabudnutý Václav Pankovčin). Halič, toto územie na východe ešte stále viac-menej strednej Európy, kde sa stretávajú, narážajú do seba a miešajú sa Poliaci, Rusíni, Ukrajinci, Slováci, Rómovia a Maďari je aj hlavnou témou väčšiny Stasiukových kníh (v slovenskom preklade doteraz vyšli jeho knihy Dukla a Jahodové víno).
Hoci Taksim je rušné námestie v európskej časti Istanbulu, dej knihy, ktorej prepožičal názov, sa odohráva v Stasiukovom kraji. No, dej ako dej Ð ide skôr o mozaiku malých, každodenných príbehov, ktoré skáčuc dopredu i dozadu v čase Ð vytvárajú smutný, melancholický portrét zabudnutej, zomierajúcej krajiny a jej stratených obyvateľov.
Rozprávačom je Pawel, mladý muž, ktorý z nejakých dôvodov (podobne ako autor?) opustil mesto a prišiel sem, do neromantického, chátrajúceho poľského mestečka pri slovenských hraniciach. Tu sa zoznámil s Wladkom, majstrom šmeliny a ilegálneho obchodu, človekom, ktorý v jednej krajine lacno kupuje takmer bezcenný tovar, aby ho za hranicou či po ceste s minimálnym ziskom predával. Pawel mu robí šoféra. Je zjavné, že nikdy poriadne nezarobia (majú lan na to, aby si kúpili naftu na ďalšiu cestu). Tie cesty z jedného zapadákova do druhého sú esenciou ich životov. Chvíľami dokonca vyzerajú ako šťastní ľudia. Okolo nich sa pohybujú panoptikálne postavičky, ako sú kolotočiar Markus, priekupník Boss alebo obchodník s utečencami Sivý, ktorí vytvárajú bizarný obraz odchádzajúceho sveta.
Andrzej Stasiuk zo zlomkov ich príbehov vytvára smutný fotoalbum ľudí, ktorý by "chceli, ale nemôžu". A nemôžu, lebo nevedia prekročiť tiene svojich nešťastných životov. Hoci sú stále v pohybe, stále na ceste, v skutočnosti sa nedokážu, možno ani nechcú pohnúť z miesta.
Taksim je bravúrne napísaný román plný sugestívnej sily. Málokto dokáže tak stroho a presne vystihnúť melanchóliu bezperspektívnej každodennosti tak dokonale ako Stasiuk. ãChlapi sedeli a spomínali. Nikto nehovoril o budúcnosti. Všetko už bolo, udalosti sa vyčerpali. Načúval som. Občas nehovorili nič. Nemali kam ísť. Ráno išli von a museli prečkať deň." Alebo: ãPrší celý deň. Prší do večera a prší v noci. Mesto od toho černie. Domy, stromy, chodníky, vozovky sa lesknú ako mokré uhli a nie je tu takmer nikto. Všetko je mokré na veky vekov."
Ľudia vyvrhnutí z dejín, stratení mimo hlavných ciest. Nič nehľadajúci. Hoci stále hromžia a nadávajú, vlastne sa ani na nič nesťažujú. Pijú, fajčia, rozprávajú, kupujú a predávajú. A napriek tomu existuje cesta von. Tam, na istanbulské námestie.
Kniha Andrzeja Stasiuka je láskavým, nie však romantickým, hrabalovsky estetizujúcim, no o to presvedčivejším portrétom týchto neustále prehrávajúcich ľudí.
Hoci autor píše spisovným jazykom, o jeho hrdinoch sa to nedá povedať. Pohybujú sa voľne medzi nárečiami, šmelinárskym a krčmovým slangom, pričom to všetko korenia frázami vo všetkých miestnych jazykoch (od poľštiny na severe až po srbčinu na juhu). Preto treba oceniť výborný preklad Marianny Petrincovej. Aj vďaka nemu je čítanie Taksimu zážitkom. Andrzej Stasiuk: Taksim, Slovart 2011. Preklad: Marianna Petrincová.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite