Spokojne som knihu vzal, zaplatil pri pokladni nejakých tristopäťdesiat korún. To všetko kvôli tomu, aby som mohol večer položiť knihu pred svojho štrnásťročného syna Jakuba a povedať: „Pozri sa na stránku 13.“ Jakub sa na knihu, ktorá niesla názov Rok ôsmy, a autorom nebol nik iný, ako český prezident Václav Klaus, pozrel. Na strane trinásť, hneď za novoročným prejavom, bol v ôsmom diele jeho zobraných prezidentských spisov článok, v ktorom pán prezident polemizoval s mojím komentárom o rozporuplných stredoeurópskych národných hrdinoch. A medzi nich som si k Tisovi, Horthymu či Banderovi dovolil zaradiť Edvarda Beneša. Čo pána prezidenta doslova rozľútilo natoľko, že napísal článok Nedá sa mlčať, v ktorom ma označil okrem iného za „samozvaného odborníka“ na dejiny strednej Európy.
Tušil som, alebo som takmer s istotou vedel, že Klausov článok s názvom Není možné mlčet, sa ocitne v jeho zobraných spisoch. Pretože, hoci si Václav Klaus zakladá na svojej pracovitosti a aktivite, žiadny veľký pisateľ to nie je. Takže, keď chce dať každý rok dohromady dôstojnú knihu, musí do nej dať úplne všetko. Nielen dôležité prejavy, eseje či úvahy, ale aj všetky novinové články, rozhovory v novinách, ba aj prípitky pri večerách či prejavy pri otváraní diaľnic alebo škôl. Jakub ma potešil. „Super. To si fakt slávny. Dám si to do čitateľského denníka,“ usmial sa. To za tri stovky stálo.
Hoci Klausova iná kniha Modrá, nie zelená planéta sa dočkala už mnohých vydaní vo všetkých možných jazykoch a z autogramiády sa stala takmer povinná súčasť Klausových zahraničných ciest, nevojde zrejme Václav Klaus do dejín ako spisovateľ, ale podľa všetkého ako komediálny herec. Klausova čilská epizóda s perom ozdobeným modrým čilským polodrahokamom lazuritom sa stala suverénne najsledovanejším českým filmom histórie: za prvých päť dní od uvedenia ho videlo vyše dva a pol milióna ľudí na YouTube a ďalšie stovky miliónov, či dokonca miliardy v hlavných televíznych spravodajských reláciách všetkých štátov planéty.
Kolegyňa, ktorá v Čile s Klausom bola, hovorí, že sa na záberoch prezidenta bavili už krátko po tlačovej konferencii. Štáb Českej televízie, ktorý, mimochodom, (snímala sa celá tlačovka) Klausovu „čórku“ nakrútil, zabával kolegov Klausovými zábermi už v ten večer na hotelovej izbe. Potom sa to Česká televízia rozhodla dať do humoristického programu 168 hodin, doplnila zábery názornými šípkami, niekto to umiestnil na YouTube a Česi klikali ako o život. A po nich najskôr okolité štáty – najmä Rakúšania si to vychutnali, keď zábery doplnili titulkami typu: „Český prezident nakupoval „po česky“. To bola narážka na cedule na obchodoch v pohraničí na začiatku deväťdesiatych rokov s nápismi: „Česi, nekradnite!“
O tom, či je „český prezident kleptoman“, alebo nie, sa v komentároch v novinách aj na internetových fórach bavila celá Južná i Severná Amerika, Ukrajina, Bulharsko, Čína či Vietnam. Medzi diskutujúcimi sa našli, samozrejme, aj Klausovi obhajcovia. Tým významne pomohol úrad čilského prezidenta, ktorý vyhlásil, že, ako inak, za ukradnutým perom neľutuje. A že naň mal Klaus (ktorý však perom nič nepodpisoval) nárok a že je Čile rado, že sa Klausovi pero tak páčilo V Česku týždeň zúrila vládna kríza s dosť neuveriteľnými vecami vrátane odpočúvania, ploštíc v spálňach a protištátneho sprisahania celej jednej vládnej strany. No Klausovo pero všetko valcovalo. Nuž, tak to niekedy býva. Clintonovi už navždy zostane Monika, Mečiarovi Elektra, Topolánkovi toskánska vila a Klausovi už to čilské pero zo životopisu ťažko niekto vymaže. Osobne som zvedavý, či sa tie zábery objavia vo fotografickom sprievode Klausovej knihy Rok deviaty. Keby som bol vydavateľom, dám to na obálku a bude z toho bestseller.
Tušil som, alebo som takmer s istotou vedel, že Klausov článok s názvom Není možné mlčet, sa ocitne v jeho zobraných spisoch. Pretože, hoci si Václav Klaus zakladá na svojej pracovitosti a aktivite, žiadny veľký pisateľ to nie je. Takže, keď chce dať každý rok dohromady dôstojnú knihu, musí do nej dať úplne všetko. Nielen dôležité prejavy, eseje či úvahy, ale aj všetky novinové články, rozhovory v novinách, ba aj prípitky pri večerách či prejavy pri otváraní diaľnic alebo škôl. Jakub ma potešil. „Super. To si fakt slávny. Dám si to do čitateľského denníka,“ usmial sa. To za tri stovky stálo.
Hoci Klausova iná kniha Modrá, nie zelená planéta sa dočkala už mnohých vydaní vo všetkých možných jazykoch a z autogramiády sa stala takmer povinná súčasť Klausových zahraničných ciest, nevojde zrejme Václav Klaus do dejín ako spisovateľ, ale podľa všetkého ako komediálny herec. Klausova čilská epizóda s perom ozdobeným modrým čilským polodrahokamom lazuritom sa stala suverénne najsledovanejším českým filmom histórie: za prvých päť dní od uvedenia ho videlo vyše dva a pol milióna ľudí na YouTube a ďalšie stovky miliónov, či dokonca miliardy v hlavných televíznych spravodajských reláciách všetkých štátov planéty.
Kolegyňa, ktorá v Čile s Klausom bola, hovorí, že sa na záberoch prezidenta bavili už krátko po tlačovej konferencii. Štáb Českej televízie, ktorý, mimochodom, (snímala sa celá tlačovka) Klausovu „čórku“ nakrútil, zabával kolegov Klausovými zábermi už v ten večer na hotelovej izbe. Potom sa to Česká televízia rozhodla dať do humoristického programu 168 hodin, doplnila zábery názornými šípkami, niekto to umiestnil na YouTube a Česi klikali ako o život. A po nich najskôr okolité štáty – najmä Rakúšania si to vychutnali, keď zábery doplnili titulkami typu: „Český prezident nakupoval „po česky“. To bola narážka na cedule na obchodoch v pohraničí na začiatku deväťdesiatych rokov s nápismi: „Česi, nekradnite!“
O tom, či je „český prezident kleptoman“, alebo nie, sa v komentároch v novinách aj na internetových fórach bavila celá Južná i Severná Amerika, Ukrajina, Bulharsko, Čína či Vietnam. Medzi diskutujúcimi sa našli, samozrejme, aj Klausovi obhajcovia. Tým významne pomohol úrad čilského prezidenta, ktorý vyhlásil, že, ako inak, za ukradnutým perom neľutuje. A že naň mal Klaus (ktorý však perom nič nepodpisoval) nárok a že je Čile rado, že sa Klausovi pero tak páčilo V Česku týždeň zúrila vládna kríza s dosť neuveriteľnými vecami vrátane odpočúvania, ploštíc v spálňach a protištátneho sprisahania celej jednej vládnej strany. No Klausovo pero všetko valcovalo. Nuž, tak to niekedy býva. Clintonovi už navždy zostane Monika, Mečiarovi Elektra, Topolánkovi toskánska vila a Klausovi už to čilské pero zo životopisu ťažko niekto vymaže. Osobne som zvedavý, či sa tie zábery objavia vo fotografickom sprievode Klausovej knihy Rok deviaty. Keby som bol vydavateľom, dám to na obálku a bude z toho bestseller.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.