Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Z Bratislavy do Louvru

.časopis .rozhovor

V parížskom Louvri sa v týchto dňoch koná významná výstava diel sochára Františka Xavera Messerschmidta. Spolukurátorkou výstavy je slovenská historička umenia a najväčšia svetová znalkyňa tohto sochára. Mária Pötzl-Malíková.

.výstava v Louvri je prvou Messerschmidtovou výstavou v Paríži? <//b>
Áno. Louvre kúpil v roku 2005 na dražbe v Sotheby’s v New Yorku jednu z Messerschmidtových hláv. Bojoval o ňu s The Metropolitan Museum a Getty Museum, nakoniec ju získal za takmer päť miliónov dolárov. Po takejto kúpe mali zrejme v Louvre pocit, že musia prezentovať, čo to vlastne získali a predstaviť umelca parížskemu publiku. .čo sú vlastne tie Messerschmidtove hlavy?<//b>
František Xaver Messerschmidt bol mimoriadne talentovaný stredoeurópsky sochár 18. storočia. Posledných šesť rokov prežil v Bratislave, kde vytvoril aj väčšinu tých hláv. Ide o busty v životnej veľkosti, väčšinou s rôznymi expresívnymi až kŕčovitými grimasami. Takých hláv urobil viac ako päťdesiat a predstavujú úplne jedinečnú sériu, aká nemá v dejinách sochárstva obdobu. Z celého jeho diela sú dnes najslávnejšie práve tieto takzvané „charakterové hlavy“. .bola ich cena vždy taká závratná, alebo stúpa až v poslednom čase?<//b>
Teraz to kulminuje. Len na porovnanie, pred druhou svetovou vojnou boli tri hlavy ešte na Slovensku, v súkromnom majetku. Potom sa objavili na rôznych miestach. Jedna z nich – autoportrét smejúceho sa Messerschmidta s baranicou na hlave, ktorá je dnes v Bruseli – sa dostala do Los Angeles, kde ju vydražili v roku 1972 ako „hlavu kozáka od neznámeho autora“ za tristo dolárov. .ako ste sa vlastne dostali k tomuto sochárovi?<//b>
V súvislosti s diplomovkou. Ja som chcela písať niečo o neskorej gotike na Slovensku alebo o barokovom sochárstve, lenže boli 50. roky a vtedy bol so starým umením problém, lebo všetko pochádzalo z kostolov. Tak som nakoniec dostala návrh robiť Messerschmidta. To bola svetská téma, a navyše podľa jednej z teórií jeho dielo obsahovalo sociálnu kritiku a výsmech vtedajšej spoločnosti. Nakoniec som o ňom napísala tristostranovú prácu, z ktorej boli všetci otrávení, lebo museli veľa čítať. Moja interpretácia bola, samozrejme, celkom iná, než akákoľvek sociálna kritika. .k interpretácii sa ešte dostaneme, ale najprv sa chcem spýtať, ako je možné, že cena dvestopäťdesiatročných sôch tak rapídne vzrástla za posledné polstoročie?<//b>
Messerschmidt bol niekoľkokrát takmer zabudnutý a potom znovu objavený. Posledný raz to bolo práve v 70. rokoch minulého storočia, keď ho objavili stredoeurópski umelci, najmä Arnulf Rainer. Potom, v 80. rokoch, sa postupne pridali aj ďalší, predovšetkým americkí výtvarníci. Tí všetci v ňom dodnes vidia spriaznenú dušu, moderného umelca, ktorý ďaleko predstihol svoju dobu. Tým prispievali a prispievajú k jeho svetovej popularite. Nezávisle od tohto vývoja som aj ja pokračovala vo svojom výskume, obhájila som tú tému v Brne ako dizertáciu, písala som o umelcovi články a prednášala som o ňom doma aj v zahraničí. Nakoniec mi v roku 1982  Rakúska galéria vo Viedni vydala veľkú monografiu. .a medzitým bola emigrácia...<//b>
Áno. V šesťdesiatom deviatom som dostala na tri mesiace štipendium na univerzite vo Viedni. Mohlo to teda byť celkom jednoduché, ale nebolo. Až do zavretia hraníc som si veselo pendlovala hore-dolu medzi Viedňou a Bratislavou. Môj strýko, ktorý pracoval v UNIDO, mi vtedy dokonca poslal peniaze na cestu do Londýna, tak som požiadala o vízum a kvôli tomu som musela poslať pas do Prahy. Vyšlo to tak, že keď zavreli hranice, tak som nebola vo Viedni, ale v Bratislave a pas som mala v Prahe. Neostávalo mi nič iné, ako vybrať sa v noci vlakom do Prahy, tam naháňať svoj pas, ktorý mi nakoniec jedna úradníčka na ministerstve zahraničných vecí akýmsi zázrakom vydala. Ďalšiu noc som cestovala späť do Bratislavy, kde som si zbalila kufor a išla som. .keby ste tu zostali a knihu o Messerschmidtovi vydali na Slovensku, predávali by sa dnes tie hlavy za milióny dolárov?<//b>
Nemyslím, že medzi mojou knihou a cenou sôch je nejaký priamy súvis. Kniha síce pomohla viacerým „autorom“, všelikto z nej potom mohol opisovať, takže k Messerschmidtovej popularite to určite prispelo, ale rozhodujúci boli výtvarní umelci, ktorí ho objavili najprv pre seba, a potom aj pre celý svet. Je možné, že aj oni siahli niekedy po mojej knihe. Po nej vyšli aj ďalšie publikácie o Messerschmidtovi, ale ešte stále sa považuje za základnú monografiu. A keby vyšla v Bratislave, iste by si ju len málokto všimol a v zahraničí by nemala žiadnu odozvu. Okrem toho, práve odchod z Bratislavy mi pomohol v tom, že som ju vôbec mohla napísať. Mala som celkom iný prístup k dielam, ku knižniciam a k archívom, ako za železnou oponou v Bratislave. .vraveli ste, že Messerschmidt a jeho hlavy boli viackrát zabudnutí a znovuobjavení. Aký bol vlastne príbeh tých hláv?<//b>
Messerschmidt zomrel v roku 1783 v Bratislave a po jeho smrti bol spísaný inventár majetku, ktorý som našla v tunajšom archíve. V inventári sa nachádzalo aj 50 hláv, čiastočne z alabastru, čiastočne z kovu. V inom súpise pozostalosti sa hovorí o 69 hlavách, ale tam mohli patriť aj nejaké portréty. Hlavy prešli do majetku jeho brata, ktorý ich síce nezdedil, ale kúpil ich. Messerschmidt totiž v testamente žiadal, aby sa všetko speňažilo a aby sa peniaze rozdelili medzi príbuzných. Polovicu mala dostať matka a druhú polovicu dve sestry a brat. Všetko sa to ošacovalo a predalo, pričom brat kúpil tie hlavy za 700 zlatiek. .takže nakoniec zostali v rodine?<//b>
Len na desať rokov. Potom Ján Messerschmidt predal 49 hláv nejakému kuchárovi z Pezinka a ten ich preniesol do Viedne, kde ich prvý raz verejne vystavil. Pri tejto príležitosti vyšla o celej zbierke hláv taká malinká brožúrka od anonymného autora, ktorý sám seba nazval „autor Slobodomyseľných listov o chove oviec v Čechách a v Rakúsku“. Práve od tohto autora pochádza názov „charakterové hlavy“ aj očíslovanie a pomenovanie jednotlivých hláv. Očíslovanie pritom nemá nijakú logiku a tie názvy sú nevhodné a vlastne strašne triviálne. Ale jedno aj druhé sa používa dodnes, pretože nikto nedokázal vymyslieť nič lepšie. .prečo to nikto nedokázal?<//b>
Pretože tie hlavy sú záhadné a nikto tú záhadu dodnes nerozlúštil. Niektorí jeho súčasníci ich označovali za egyptské hlavy –egyptské bolo všetko záhadné, vtedy bolo obdobie egyptománie. Ale nijaké rozumné názvy nemáme. A keď už máme používať nerozumné názvy, tak je vlastne jedno, aké budú. Najrozumnejšie je asi používať najpoužívanejšie nerozumné názvy. .a ako ich volal Messerschmidt?<//b>
Nijako. Vždy o nich hovoril len ako o hlavách. Nikdy o nich nehovoril ako o charakterových hlavách a nijako jednotlivé hlavy nepomenoval. .aký bol osud hláv po tom, čo sa s nimi zoznámila viedenská verejnosť? <//b>
Prechádzali z jedného majetku do druhého, každú chvíľu ich niekde vystavili a stali sa akousi kuriozitou. Dokonca z nich urobili voskové odliatky, k nim dorobili figuríny, naaranžovali to do scén a vystavili v Prátri. Ako umelecké diela začali byť hlavy zaujímavé až po sto rokoch v období neobaroka. Dovtedy vydržala celá zbierka pokope, ale v roku 1889 sa všetky naraz vydražili a po jednotlivých kusoch sa predali. Vtedy zmizli v súkromnom majetku, a potom sa z času na čas odniekiaľ vynorili. Záujem o ne opäť vzrástol, najmä v súvislosti s nástupom secesie a moderny. Osem alabastrových hláv, veľmi zničených, našiel na povale viedenskej školy umeleckého priemyslu jeden z predstaviteľov secesie, architekt Jozef Urban. Škola ich kedysi dostala ako učebné pomôcky pre žiakov. Keď vznikla v roku 1922 Rakúska galéria, tak tie pomôcky z povaly prešli do jej majetku. .a čo ostatné hlavy, tie sa tiež našli?<//b>
Vynárali sa postupne. Dve boli napríklad dlho na zámku v Stupave. Tie sú teraz v Gorizii. V Galérii mesta Bratislavy sú len ich odliatky. Niektoré hlavy sa objavili až na základe mojej knihy. V Rakúsku sa mi, napríklad, ohlásili ľudia, ktorí dostali dve hlavy od grófa Sécsenyiho. V Mníchove sa tiež ohlásil jeden gróf, že on ani nevedel, čo to vlastne má. Jeho neter študovala kunsthistóriu a priniesla mu moju knižku. Tak dal svoje dve hlavy vydražiť v Londýne, a teraz sú ako súkromný majetok vystavené v Neue Galerie v New Yorku. .a nie je zo dvadsať Messerschmidtových hláv v Slovenskej národnej galérii?<//b>
V Slovenskej národnej galérii mali jedinečnú vec, ale už ju nemajú, lebo ju viac-menej zničili. Začiatkom 19. storočia, niekedy okolo roku 1815, si dal knieža Liechtenstein odliať všetkých 49 známych hláv do sadry a potom patinovať na šedo. Existuje séria veľmi dobrých fotografií týchto odliatkov z roku 1906 a práve podľa tých fotografií môžeme rekonštruovať výzor všetkých hláv, a to aj tých, ktoré sú dodnes nezvestné. Pravda, ešte lepšie by sa celá séria dala rekonštruovať podľa tých sadrových odliatkov, keby dnes všetky existovali. Odliatky sa nachádzali na zámku vo Valticiach na južnej Morave, po druhej svetovej vojne a znárodnení ich previezli na Slovensko. Asi preto, že originály vznikli v Bratislave. SNG teda mala kompletnú sériu. .a už ju nemá?<//b>
Ocenili to na tridsať korún za jednu hlavu, a potom ich nechali povaľovať v depozite na zámku na Červenom kameni. Dnes sa taký odliatok hodnotí na stopäťdesiat až dvestotridsaťtisíc eur – za takú cenu boli pred dvoma rokmi ponúkané dva odliatky na dražbe v Zürichu. Keď som sa v roku 1959 dostala do depozitu, boli tie hlavy väčšinou obité a niektoré celkom porozbíjané. Jedna úplne rozbitá hlava, z ktorej vtedy zostala už len čeľusť s vyplazeným jazykom, dodnes nikde inde neexistuje – ani originál, ani odliatok. Vieme o nej len vďaka spomínaným fotografiám. Až niekedy v 80. rokoch dala SNG zásluhou svojej vtedajšej pracovníčky Magdy Keletiovej niektoré hlavy, ktoré boli v lepšom stave, zreštaurovať a odliať do kovu. Čiže v galérii je séria asi dvadsiatich siedmich kovových hláv, ale sú to odliatky z odliatkov a to už je cítiť. .odliatky sa teda do Bratislavy dostali preto, lebo tu vznikali originály. Ako sa sem dostal samotný Messerschmidt? <//b>
To je dlhá história. Messerschmidt, pochádzajúci z Nemecka, sa usadil vo Viedni, kde sa z neho stal veľmi úspešný sochár. Učil na Akadémii a mal z dvora tie najlepšie objednávky. Robil napríklad nadživotnú sochu Márie-Terézie a jej manžela. Kúpil si dom so záhradou a letohrádkom a naozaj sa mu darilo, až kým neprišlo k akémusi zlomu. Od istej chvíle sa ho začali ľudia strániť a prestal dostávať objednávky. .prečo?<//b>
Došlo k rôznym, aj vážnym konfliktom s okolím. Napríklad na jedného študenta, ktorý raz dlho do noci pracoval v Akadémii, Messerschmidt vyletel z vedľajšej miestnosti a chcel ho zabiť. Vraj si myslel, že za dverami šarapatí nejaký nepriateľský duch. O jeho víziách a presvedčení, že ho prenasledujú duchovia, sa vedelo, on o tom sám rozprával viacerým ľuďom. Muselo sa to stať niekedy v roku 1771, pretože v roku 1770 mal ešte rôzne objednávky, a potom zrazu nič. .ako dlho trval tento stav?<//b>
Viac-menej to poznačilo celý jeho ďalší život. K prvému veľkému verejnému konfliktu došlo v roku 1774, keď zomrel starý profesor sochárstva na Akadémii a Messerschmidt, ktorý už predtým prakticky vykonával funkciu profesora, mal právo stať sa jeho oficiálnym nástupcom. Lenže to narazilo na odpor ostatných profesorov, ktorí ho považovali za nepriateľského čudáka. Protektor Akadémie, kancelár Kaunitz, predložil o tom Márii Terézii, ktorá menovala profesorov Akadémie, spis a v ňom jej vysvetľoval, že Messerschmidt má asi tri roky všelijaké podivné predstavy a nemá to vždy v hlave celkom v poriadku. Jeho referát sa zachoval, takže vieme, ako Kaunitz informoval panovníčku o tom, že Messerschmidtov stav sa síce v poslednom čase zlepšil a už môže znovu pracovať, ale že neodporúča jeho menovanie profesorom. Pretože pred študentmi jednoducho nemôže v úlohe profesora vystupovať človek, o ktorom sa vie, že mal vážne psychické problémy. .čo je asi na tie časy pochopiteľné...<//b>
Panovníčka ho teda nemenovala za profesora, ale poslala do penzie. Do krvi urazený Messerschmidt ponúknutú malú penziu ako „almužnu“ odmietol. Učenie pre neho teda skončilo, ale stále sa mohol živiť ako sochár, ak by mal objednávky. Kaunitz navrhol Márii Terézii, aby vydala pokyn, nech Messerschmidta pri dvore zamestnajú ako sochára. Ak to aj urobila, tak to nemalo veľký účinok. Messerschmidt nijaké ďalšie objednávky nedostal. .takže nakoniec odišiel do Bratislavy?<//b>
To ešte nie. Z Viedne naozaj odišiel, predal dom a všetok majetok a odsťahoval sa k matke do rodného Wiesensteigu, mestečka medzi Stuttgartom a Ulmom. Zobral si len truhly so sochárskym náčiním a s „opracovaným kovom“, čo boli zrejme prvé hlavy. Lenže matka medzičasom predala svoju polovicu rodinného domu zaťovi a mala len jednu izbu na dožitie. Takže syn sa vrátil, ale nemal kde byť. Mal však peniaze, ktoré získal predajom domu a vecí vo Viedni, tak si kúpil malú chatu a žil blízko mesta v horách. Choval tam kravy a ovce a zaoberal sa ďalej svojimi hlavami. Netrvalo to však ani pol roka a pozvali ho do Mníchova, že dostane miesto a objednávky od kurfirsta. Zbalil sa teda a išiel do Mníchova. Bol tam dva roky, nedostal nič. .takže nakoniec predsa len Bratislava?<//b>
Áno. Jeho mladší brat Ján, s ktorým sa dosť neznášali, tu bol mestským sochárom. Ten ho zavolal, aby prišiel bývať k nemu. Napriek nie najlepším vzťahom to štyridsaťročný Messerschmidt prijal. Tri roky potom býval v dome svojho brata, ktorý stál na mieste terajšieho Domu umenia na námestí SNP. Mal tam na prízemí byt a dielňu. Mal dokonca aj nejaké objednávky na portréty a okrem toho robil hlavy. Ale nakoniec musel aj odtiaľto odísť. Znova pre duchov. .to ako?<//b>
Spolunažívanie oboch bratov bolo veľmi namáhavé. Vyvrcholením konfliktov bola zrejme jedna udalosť, o ktorej vieme: Messerschmidtova malá neter, ktorú mal v skutočnosti veľmi rád, sa raz hrala pred jeho dverami a štrngala tam s nejakými kamienkami. On to považoval za prejav ducha a cez zavreté dvere na ňu vystrelil z pušky. Dieťaťu sa, našťastie, nič nestalo, ale rozčúlený brat mu robil vážne výčitky. A keďže sa Messerschmidt medzitým znova finančne vzchopil, mohol si dovoliť kúpiť dom na Zuckermandli. Živil sa najmä tým, že robil portrétne medailóny a to buď na objednávku, alebo ich jeho sluha potom predával v meste. Boli to portréty Alberta Sasko-Tešínskeho alebo Márie Kristíny alebo Jozefa II., to si kúpil hocikto. .čiže sa mu celkom darilo?<//b>
Jeho duševný stav sa stabilizoval, ale stále bol presvedčený, že ho prenasledujú duchovia. Veľmi sa tomu čudoval, pretože žil sám a viedol úplne cudný a zdržanlivý život, takže podľa neho by ho tí duchovia mali milovať. V rozhovore s berlínskym osvietencom Friedrichom Nicolaiom, ktorý ho v jeho domčeku v roku 1781 navštívil, povedal, že dlho rozmýšľal nad tým, prečo ho duchovia prenasledujú a nakoniec prišiel na to, že je to zo žiarlivosti. Na základe štúdia zákonitostí rôznych proporcií vraj odhalil rôzne magické vzťahy a tým zrejme zasiahol do kompetencie duchov. Duchovia mu to nevedeli odpustiť a preto ho chceli zničiť. .takže nakoniec mohli za všetko proporcie?<//b>
Podľa toho, čo povedal Messerschmidt Nicolaiovi, spočívala jeho teória proporcií v tom, že všetko na svete je v nejakom vzťahu a tieto vzťahy sú ovládané proporciami. Človek pritom môže sám vyvolať nejaký účinok pomocou nejakej proporcie, ktorá je adekvátna inej proporcii, alebo je jej nadradená. Na základe svojich výskumov dospel k názoru, že je 64 takýchto proporcií, a že ich spätne môže použiť v boji proti duchom. Proporcie na ľudskej tvári totiž zodpovedajú proporciám celého tela a zachytením alebo zmenou týchto proporcií môže ovládnuť aj duchov. .čím sa nakoniec dostávame k interpretácii tých hláv.<//b>
Interpretácií je, samozrejme, veľa, ale všetky sú neuspokojivé. Existujú psychoanalytické interpretácie, ktoré sú však často príliš prvoplánové. Existujú mesmeristické interpretácie, ktoré vychádzajú z toho, že Messerschmidt sa poznal s objaviteľom hypnózy Mesmerom. Lenže oni sa poznali vo Viedni a Mesmer používal hypnózu vedome až neskôr v Paríži. A podobné je to s ďalšími interpretáciami. .a samotný Messerschmidt nedal nijaký návod, ako máme tie hlavy chápať?<//b>
Nicolai videl u neho v ateliéri aj také dve malé hlavy, ktoré mali veľmi dopredu vytiahnutú hornú peru, vyzeralo to ako zobák. Spýtal sa Messerschmidta, čo to znamená a Messerschmidt sa najprv zdráhal, ale potom prezradil, že raz ho napadol duch proporcií. Veľmi dlho s ním bojoval, až kým nad ním nezvíťazil. A pri tom boji si pomohol tým, že ho stvárnil v kameni. Zrejme tým Messerschmidt prekonal základný problém v boji s duchom, ktorý spočíva v tom, že ducha nemôžete uchopiť. Stvárnením v kameni toho ducha dolapil, zhmotnil ho. Toto je podľa mňa jediná prirodzená a rozumná interpretácia. Lenže tú sa mnohí zdráhajú prijať, lebo jej prijatím by sa z tejto úžasnej série stala produkcia blázna. .ale veď niečo podobné platí aj o van Goghovi, a tam to nikomu neprekáža.<//b>
To je pravda, navyše dnes sa všetci tvárime, akí sme celí osvietení a bez predsudkov, ale pritom máme pod pokrievkou schovanú celú kopu predsudkov. Stále prevláda pocit, že umenie musí byť čosi vznešené a jeho súvislosť s psychózou sa chápe ako niečo znevažujúce. Aj keď múdri psychiatri vám povedia, že umenie nemôže byť choré, chorí môžu byť len ľudia. To, čo potom tvoria, umením je alebo nie je. Proces, ktorý k nemu vedie, môže byť veľmi rôznorodý a nie je rozhodujúci. .zvláštne, mne tá vaša interpretácia nielenže vôbec nevadí, ale pridáva k tým nesmierne pôsobivým sochám navyše ďalší fascinujúci rozmer.<//b>
Áno. To nie je len akási zaujímavá hračka nejakého podivína, jemu išlo o život. Preto majú výrazy tých hláv takú intenzitu. Pre neho to bol boj, naozaj boj na život a na smrť. A je svojím spôsobom pozoruhodné a obdivuhodné, ako sa tento umelec bránil chorobe prostredníctvom svojho umenia. A ešte obdivuhodnejšie je, že on to naozaj dokázal, ubránil sa svojim prízrakom a vytvoril pritom diela mimoriadnej kvality a sugestívnej pôsobivosti. Na Zuckermandli žil potom ešte tri roky, kým zomrel na banálny zápal pľúc. Mária Pötzl-Malíková/
Slovenská historička umenia a svetová odborníčka na dielo Františka Xavera Messerschmidta. Týmto umelcom sa začala zaoberať ešte počas vysokoškolského štúdia v Bratislave, v práci pokračovala v rámci svojej dizertácie aj po emigrácii v roku 1969. Jej monografia, vydaná v roku 1982 vo Viedni, sa dodnes považuje za základnú literatúru o tomto umelcovi. Žije v Mníchove. Messerschmidtova hlava/ č. 18 – Mrzutý (Der Mismuthige). Práve túto hlavu kúpil v roku 2005 Louvre na aukcii Sotheby’s v New Yorku za 4,83 milióna dolárov.
Prvá interpretácia tejto hlavy pochádza od anonymného autora Slobodomyseľných listov o chove oviec v Čechách a v Rakúsku a podľa tejto interpretácie ide o zobrazenie človeka s veľkým tajomstvom, ktoré ho veľmi trápi, ale nie je ochotný ho prezradiť (a preto má ústa prelepené páskou).
Podľa „psychoanalytickej“ interpretácie Ernsta Krisa symbolizovali pery zmyselnosť a Messerschmidt, trpiaci podľa Krisa sexuálnymi problémami, ich práve preto na tejto a ďalších dvoch hlavách prelepil. Kris dokonca prirovnáva pásku na ústach k pásu cudnosti.
Podľa Michaela Krapfa, zástancu „mesmeristickej“ interpretácie, nemá muž na ústach lepiacu pásku, ale opracovaný kus magnetitu, aký istý čas používal Mesmer na nápravu „porúch magnetického fluida“ svojich pacientov.
Podľa profesorky Márie Pötzl-Malíkovej sú všetky tieto interpretácie mylné. Messerschmidtove hlavy sú podľa nej výsledkom umelcovho boja s predstavami, ktoré ho v dôsledku jeho duševnej choroby prenasledovali značnú časť života
.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite