Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mystérium knihy

.časopis .ostatné

Niekedy máme pocit, že ich je priveľa. Vtedy, keď sa na nás valia z regálov kníhkupectiev

Niekedy máme pocit, že ich je priveľa. Vtedy, keď sa na nás valia z regálov kníhkupectiev  alebo z políc našich domácich knižníc. A občas sme presvedčení, že ich je málo: keď hľadáme podobenstvo o našom živote, pravdu o zmysle existencie. Knihy.


Máločo tak rýchlo starne, máločo je také nesmrteľné. Máločo je také všedné a obyčajné, máločo je také mystické. V tomto čítaní by som sa chcel .týždeň po .týždni ponárať do mysteriózneho labyrintu kníh.

.kniha sladká i horká
V jednom z najkrajších textov svetovej spisby, v Zjavení apoštola Jána, známej Apokalypse, je napísané: „A hlas, ktorý som počul z neba, znova ku mne prehovoril: ,Choď, vezmi otvorenú knihu z ruky anjela, ktorý stojí na mori i na zemi.‘ Šiel som k anjelovi a povedal som mu, aby mi dal knižku. On mi odpovedal: ,Vezmi si ju a zjedz ju! V žalúdku ti zhorkne, ale v ústach ti bude sladká ako med.‘ Vzal som teda z anjelovej ruky knižku a zjedol som ju. V ústach mi bola sladká ako med, no len čo som ju prehltol, žalúdok sa mi naplnil horkosťou. Tu mi povedali: ,Musíš znova prorokovať o ľuďoch, národoch, jazykoch a mnohých kráľoch. ‘“
Toto miesto je jedno z najtajomnejších v beztak dosť tajomnej Jánovej vízii. Ak prijmeme tento obraz ako výron mohutnej vizionárskej imaginácie, cítime za ním posvätnosť a zároveň každodennú potrebu Knihy, ktorá je pre mnohých nás doslova potravou.

.knihy a ich národy
„Keď som ako dieťa prvýkrát napísal svoje meno, uvedomil som si, že začínam písať knihu,“ hovorí Edmond Jabés. Aj ľudstvo začalo vytvárať knihy dávno pred vynálezom kníhtlače. Lovec, ktorý sa vrátil do jaskyne a rozprával, čo sa mu prihodilo, bol prvým rozprávačom. Stopy zveri alebo ľudí na mäkkom podklade boli prvými znakmi, z ktorých sa dalo čítať. Prvotnú matériu zeme kopírovali hlinené tabuľky, do ktorých sa vyrývali správy o životoch ľudí a bohov. Kameň bol časuvzdornejší, ale sa aj viac bránil prijatiu ľudských písmen. Stáročia ľudstvo hľadalo Knihu, a pritom malo všetky jej súčasti pred očami. Rastlinnosti, z ktorých sa dala vytvoriť matéria na písanie, i farbivá, ktorými sa dalo písať, dodávala príroda. Príbehy človek.
Umberto Eco, jeden z oddaných obdivovateľov Knihy, napísal: „Egypťania mohli vytesať svoje záznamy do kamenných obeliskov, Mojžiš to urobiť nemohol.“ Tak vznikla túžba po knihe, po niečom, v čom sa dajú preniesť skúsenosti v priestore i v čase. Egypťania nemuseli hľadať prenosné formy na príbehy, pretože ostávali stále na jednom mieste. Židia putovali. Aj preto sa im hovorí „Národ Knihy“.
Ľudia písali na pergamen, ktorý sa zhotovoval kultivovaním zvieracej kože. Ako často v ľudských dejinách, odniesli si to najmä mláďatá:  kozlence, ovce, teľatá, oslíčatá, ťaviatka...
V liste cisára Karola Veľkého z roku 774 sa napríklad mníchom z Kláštora St. Denis povoľuje „loviť jelene a srnce, pokiaľ sa koža týchto zvierat použije na knižné väzby.“  
Kniha však vzniká vtedy, keď sa jednostranový a osamotený zápis, ktorý bol dovtedy na tabuľke či zvitku, ocitá zviazaný spolu s ostatnými zápismi. Často to bývalo mechanické priraďovanie stránok. Kódex, predchodca dnešnej knihy, je svedkom tohto prechádzania od zápisu k textu. Zápis je jednorazové gesto, text je kontinuum. Zápis je vizuálny úkon, text je literatúra. Zápis je produkt pisára, text je produkt autora.
Prvé knihy nepoznali zmnoženie. Bývali osamotené, jedinečné. Neboli klonované tlačiarenskou technikou. Vzišli zo spojenia prírodna a ľudskej ruky.

.knihy odtrhnuté z reťaze
Kniha v dnešnom zmysle slova (ak chceme v zmysle prvej moderny, pred-moderny, ktorou sa etabluje novovek) prichádza až vtedy, keď sa zmnožuje, keď sa zbavuje svojej exkluzivity, jedinečnosti, rukopisnosti a rukodielnosti, keď sa odtrhne z reťaze. A to doslovne. V Kneidlovej knihe Z historie evropské knihy sa dočítame, že „Prezenční knihovna měla svazky připoutané řetězy k lavicím.“ Boli to libri catenati, knihy na reťazi. Až keď sa použila pohyblivá sadzba, kniha dovŕšila svoj prenatálny vývoj a od skaly, kameňa, piesku, kože dospela k zdanlivo najmenej trvalej, a predsa najpevnejšej materializácii – papieru. Ale neboli by sme celkom presní, keby sme existenciu knihy spájali iba so samotným Gutenbergovým vynálezom kníhtlače, ku ktorému, ako si (ne)pamätáme zo školských lavíc, došlo roku 1450. Knihu urobilo knihou až jej zaradenie do obchodného reťazca, paradoxne – až vtedy, keď sa stala tovarom, s ktorým sa oplatilo obchodovať, do ktorého sa oplatilo investovať. Spiritualita múdrosti, skúsenosti, zvedavosti, rojčenia, fantazírovania sa spojila s materialitou predmetu a materiálnosťou peňazí. 

.kto vychádza z knihy von
Keď otvárame knihu, konáme zmenšeninu gesta, ktorým otvárame dvere miestnosti či budovy. Mohli by sme povedať, že kniha ako materiálny objekt viac prináleží architektúre či sochárstvu, v každom prípade výtvarnému umeniu ako literatúre, hoci je jej nosičom.
Vchádzanie zrakom (prípadne prstom) do práve sa otvárajúcej knihy a vchádzanie do priestoru nie je iba metaforou – je to ten istý úkon. Paralela medzi dverami či bránou a knižnou väzbou je opodstatnená. Väčšina textov umiestnených v knihách začína na pravej strane preto, lebo simulujú vstup do dverí, kde sa tiež vchádza pravou stranou. (Keďže dvere sú zároveň aj východom, mohli by sme sa spýtať, kto to vychádza z knihy von ľavou stranou...) V skutočnosti je to však stáročiami vkorenené gesto, keď sa tabuľky, listy pergamenu alebo zvieracia koža nezošívali a čítali sa izolovane. Tento atavizmus v nás pretrval až dodnes, keď nás knihy naučili čítať už nie izolovanú stranu, ale dvojstránku. Až internetová stránka nás vracia k pôvodnému východisku čítania opäť jednej strany.
Vstupujeme teda do knihy ešte zatvorenej, do tej prírodnej materiálnosti, ktorá je zmiešaná s materiálnosťou techník a technológií ľudského sveta (tlačiarenské stroje, farba, lisy, lepidlá, syntetické nite, laky, chrániaca fólia...) Otvárame bránu – dosku knižnej väzby, konáme fyzickú i psychickú prácu, optickú alchýmiu, ktorá destiluje z čiernej matérie sadzby novú látku.
Michal Ajvaz v knihe Tajemství knihy o otvárajúcej sa knihe hovorí: „Zavřená a otevřená kniha mají zcela jinou povahu a jinak se chovají k okolí.“ A dodáva, že „...otevřená kniha stahuje siločáry prostoru k sobě, otevřená kniha je excentrická, nasměrovaná mimo sebe, rozestírá kolem sebe prostor vztahů.“
Všimnime si podrobnejšie „pravotočivosť“ knihy, ktorú sme každý zažili pri otváraní knihy alebo pri listovaní či obracaní stránok. Umberto Eco píše: „Když mi při rozhovoru položí otázku: ,Jak jste napsal svůj román?´, obvykle bez okolků odpovím: ,Zleva doprava.´“ (Eco: O literatuře, str. 293) Nie je to anekdota. Je v tom vyjadrená naša účasť s priestorom, spolupráca s ním. V tomto prípade je jedno, či píšeme a čítame zľava doprava alebo naopak – napokon, aj naša, západoeurópska tradícia začínala opačne. Najstarší latinský text z roku 600 pred Kristom bol nápis na zlatej spone. Vtedy sa písalo ešte sprava doľava A ešte niečo sa tým Ecovým „zľava doprava“ hovorí. Hovorí sa o kontinuálnosti čítania, ktoré je, koniec koncov, prekopírovaním kontinuálnosti písania textu. Najprv čítame po hláskach, potom po slabikách, po slovných spojeniach, po vetách, po odsekoch... Keď zvládneme túto základnú techniku, pokračujeme v čítaní po knihách, po kontextoch, po dejinách, po vzťahoch, uzloch, sieťach...
V nijakom inom druhu umenia nie je táto „pretržitosť“ smerujúca k nepretržitosti  zmaterializovaná tak navidomoči ako v literatúre, v texte. Kniha nám zhromažďuje čiastočky tejto pretržitosti, zhŕňa ich pod jednu strechu (nie náhodou sa väzba roztvorenej knihy vizuálne zhoduje so špicatým tvarom strechy), zošíva ich k sebe...
Jorge Luis Borges sa pýta „Čím je kniha, ktorú neotvoríme? Je len kvádrom z papiera a kože, ukrývajúcim potlačené strany; keď ju však čítame, deje sa niečo zvláštne, myslím, že sa zakaždým mení.“
„Robiť knihu možno znamená vymieňať ničotu písania za písanie ničoty,“ napísal Edmond Jabés. Napísal to však v knihe a pre knihu práve preto, aby porazil ničotu.

.daniel Hevier
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite