Žiadne recenzie, referencie, komentáre, len kniha na pulte kníhkupectva, bez popisu na zadnej strane, len s úryvkom z nej, ani slovo o tom, akú cenu kto za ňu dostal a v akom rebríčku sa ocitla. V prípade hudby obal albumu a ukážka. Pri filme by mal stačiť názov a plagát, lebo už aj trailer môže byť zavádzajúci.
Potom rozhodnutie: áno, chcem sa tým dielom zapodievať. A potom čítanie, dívanie sa, počúvanie. Ak má človek šťastie, nájde klenot o to vzácnejší, že si ho našiel sám. Extáza, rozkoš, číre potešenie, naozaj zmysluplne strávený čas.
Potom, keď už je medzi dielom a jeho divákom všetko jasné, môže prísť na rad verifikácia. Prihodilo sa to isté práve s týmto dielom ešte komusi ďalšiemu? Stačí sa na chvíľu ponoriť do siete, čo o diele napísali tí druhí a ak má človek ešte raz šťastie, zistí, že je so svojím dielom sám, respektíve, že nás je málo. Menej ako tých druhých, čo žiadnu extázu nezažili.
V ideálnom prípade s každým ďalším slovom, ktoré si o našom diele prečítame, zisťujeme, že sme čítali, videli, počúvali celkom iný román, film, album. Názvy sedia, obálky sedia, ale to je tak všetko. Obsah je celkom iný.
Aj tu totiž platí, že aký ide, také nájde. Diela, ktoré nevypovedajú o ničom, len o nás samých. Preto môžem zas a znova čítať tie isté knihy, dívať sa na tie isté filmy, počúvať už počuté albumy. Tie najobľúbenejšie, ktoré už by som mal notoricky poznať, ale nepoznám, lebo platí to isté, čo vyššie. Ten istý človek sa díva na ten istý film a vždy je iný aj ten film, aj ten človek. Ak nám to dôjde, našli sme grál.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.