Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Matka Tereza: kríza viery?

.časopis

December roku 1979, Oslo. Matka Tereza, oblečená napriek mrazu vo svojom typickom bielo-modrom sárí a obutá len v sandáloch, prijíma Nobelovu cenu mieru. V prejave hovorí, že Kristus je všade. V našich srdciach, úsmevoch. Ako to myslí?

December roku 1979, Oslo. Matka Tereza, oblečená napriek mrazu vo svojom typickom bielo-modrom sárí a obutá len v sandáloch, prijíma Nobelovu cenu mieru. V prejave hovorí, že Kristus je všade. V našich srdciach, úsmevoch. Ako to myslí?


Ani nie pred tromi mesiacmi sa v liste svojmu duchovnému radcovi Michaelovi van der Peetovi sťažovala, že pre ňu je Kristus stále neprítomný. „Vás Ježiš veľmi miluje,“ napísala mu. „Ale ja, pre mňa je mlčanie a prázdnota taká veľká, že sa dívam, a nevidím, počúvam, a nepočujem, jazyk sa mi pohybuje, a nehovorím... Modlite sa za mňa, aby som Jemu vedela dať voľnú ruku.“
Tá prvá tvár Matky Terezy je známa, typická pre ženu, akú poznal skoro celý svet. Druhá, ktorú odráža citát z listu, akoby vystúpila z nejakej existencialistickej drámy. Dohromady tvoria prekvapujúci portrét plný rozporov. Veď azda každý, kto uznával Matku Terezu a jej činnosť pokladal za pozoruhodnú, predpokladal, že to, čo robí, vyplýva z toho, že sa cíti blízko k Bohu. A predsa sa v knihe, ktorá teraz vychádza pod názvom Matka Tereza: Buď mojím svetlom, dozvedáme o tom, že jej duchovný život bol celkom iný. Kniha pozostáva predovšetkým z korešpondencie Matky Terezy a jej spovedníkov a nadriadených, z listov napísaných za šesťdesiatšesť rokov. Mnohé z nich sa uchovali napriek jej vyslovenému želaniu – cirkev rozhodla, že nebudú zničené, hoci ich autorka to tak chcela. A to, čo tieto listy odhaľujú, vyzerá ako vážna kríza viery, ktorá sa rozpútala už v začiatkoch charitatívnej práce Matky Terezy v Kalkate a s výnimkou niekoľkých týždňov v roku 1959 pretrvala až do jej smrti. Zdá sa, že Matka Tereza necítila prítomnosť Boha, nepočula jeho hlas, nepociťovala, že by sa nachádzala v jeho blízkosti. Ba boli aj chvíle, keď pochybovala, či Boh vôbec existuje.

.kde je Boh?
Kniha však nie je výtvorom nejakého antinábožensky zameraného investigatívneho reportéra, ktorý odkiaľsi vyhrabal listy Matky Terezy. Brian Kolodiejchuk, ktorý knihu zostavil, je „postulátorom“ Matky Terezy. Práve on má na starosti žiadosť o jej kanonizáciu – vyhlásenie za svätú. Práve on má za úlohu zbierať materiály, ktoré svätosť Matky Terezy potvrdzujú. Doteraz bola blahorečená, kanonizácia je ďalším krokom v procese a Terezine listy sú súčasťou posudzovania jej osoby.
Práve tie listy sú však pre veľkú časť verejnosti prekvapením. Ako je možné, že niekto taký oddaný Bohu necítil Božiu prítomnosť, dokonca o Bohu pochyboval? pýtajú sa mnohí ľudia, a to tak priaznivci, ako i kritici Matky Terezy.
Dvaja veľmi odlišní katolíci sa o knihe vyjadrili, že bude významným míľnikom. Matthew Lamb, vedúci Katedry teológie na konzervatívnej Ave Maria University na Floride, sa nazdáva, že kniha Buď mojím svetlom sa raz ako kronika duchovného rastu zaradí k Vyznaniam od svätého Augustína.
James Martin, editor liberálneho jezuitského časopisu America, ktorý už o pochybnostiach Matky Terezy napísal knihu Môj život so svätými, hovorí: „Možno bude mať napokon rovnaký význam ako jej služba chudobným. Tá kniha môže byť službou ľuďom, ktorí prežívajú pochybnosti a pocit neprítomnosti Boha vo svojom živote. A viete, kto tí ľudia sú? Všetci. Ateisti, pochybovači, hľadači, veriaci, jednoducho každý z nás.“
Určite nie všetci ateisti by s tým súhlasili, ale Kolodiejchuk aj Martin si myslia, že hoci Tereza prítomnosť Krista vo svojom živote necítila, neznamenalo to, že tam nebol. Obaja pokladajú práve Kristovu zdanlivú absenciu za súčasť daru od Boha, ktorý tejto rádovej sestre umožnil vykonať veľké dielo. Iný názor má Christopher Hitchens, jeden z najostrejších kritikov Matky Terezy, ktorý sám seba označuje za „antiteistu“: „Aj ona, ako hocikto iný, si uvedomila, že náboženstvo je ľudský výmysel. Pokúšala sa to riešiť opakovaným vyznávaním viery, ale to mohlo len prehĺbiť jamu, ktorú sama sebe vykopala.“ Kto z nich má pravdu? A máme vôbec šancu odpovedať si na túto otázku?

.mučivá noc v duši
Matka Tereza v jednom liste z roku 1959 píše tieto slová: „Prečo sa toľko trápim? Ak niet Boha – tak niet ani duše – a ak niet ani duše, tak potom, Ježiš, ani ty nie si pravdivý.“ Podobné radikálne pochybnosti sa nachádzajú ešte v jednom liste. Ale ani v tých menej ostrých nie je menej beznádeje. O mnohom vypovedá aj skutočnosť, že kým jej Misionárky lásky postupne získavali pozornosť katolíckej cirkvi a aj sveta, Tereza menila spovedníkov tak, ako niektorí pacienti v zúfalstve menia psychoanalytikov. Len päť rokov po tom, ako v Osle prijala Nobelovu cenu, uviedol jeden kňaz – jezuita – o jej návšteve toto: „Matka prišla... aby hovorila o mučivej noci vo svojej duši. Nebola to prechodná fáza, trvala celé roky.“ V liste z roku 1995 sa vyznala zo „spirituálnej vyprahnutosti“. Umrela v roku 1997.
Kolodiejchuk tvrdí, že Terezino duchovné nadšenie vyschlo práve vtedy, keď sa jej podarilo prekonať váhavosť vlastnej cirkvi a realizovala svoj zámer s rádom Misionárok lásky. Teda presne vtedy, keď dosiahla úspech – mohla uskutočniť to, čo od nej Kristus žiadal. „Bola veľmi silná osobnosť,“ hovorí Kolodiejchuk. „A silná osobnosť potrebuje silnú očistu, aby neprepadla pýche.“ Podľa neho bola zdanlivá neprítomnosť Boha v duši Matky Terezy takouto silnou očistou, bariérou proti pýche, ktorá by mohla vzniknúť z uspokojenia nad tým, ako sa jej darilo.
Bojovný ateista, akým je Hitchens, má iný názor. Podľa neho sa v roku 1948 Tereza „prebudila“, hoci to nemohla priznať. Prirovnáva ju k neústupčivým komunistom na Západe, ktorých zaskočil koniec studenej vojny. „Povedali si,“ píše Hitchens, „kristepane, Sovietsky zväz zlyhal, ale veď to si predsa nemôžem myslieť. Keby som si to myslel, môj život by nemal zmysel. A tak predsa len vytrvali, no zdroj ich nadšenia bol preč. A myslím, že keď sa ten zdroj stratí, nedá sa to napraviť.“ Podľa neho sa presne toto stalo Matke Tereze.
Nábožensky založení ľudia by Hitchensovo vysvetlenie zrejme odmietli. A sama Matka Tereza napriek všetkému, čo prežívala, pokračovala vo svojej práci s veľkým odhodlaním, ktoré sa dá ťažko vysvetliť len akousi zaťatou zotrvačnosťou. Napokon zrejme našla aj vysvetlenie svojho duchovného rozpoloženia. Poskytol jej ho známy teológ Joseph Neuner, s ktorým sa zoznámila koncom 50. rokov. Keď sa mu priznala so svojou „vnútornou temnotou“, povedal jej podľa všetkého tri veci, ktoré potrebovala počuť: že tento stav človek nemôže vyliečiť (a teda by si nemala ani vyčítať, že si ho zavinila); že pociťovať Ježišovu prítomnosť nie je jediným dôkazom jeho prítomnosti; a že práve jej zúfalá túžba po Bohu je „nepochybným znamením“ toho, že je v jej živote „skryto prítomný“.
Jeho rada zrejme priniesla Tereze úľavu. Hoci očakávala, že ako rádová sestra bude pociťovať podiel na Kristovom utrpení, ba priam po tom túžila, nepredpokladala, že bude priamou účastníčkou práve toho momentu na kríži, keď sa Kristus pýta „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Z kresťanského pohľadu nebolo teda jej utrpenie nihilistickou prázdnotou, ale skôr skúškou, o ktorú sa modlila, skúškou vytrvalosti, čiže vlastne darom.
Matka Tereza / Vlastným menom Agnes Ganxhe Bojaxhiu sa narodila 26. augusta 1910 v macedónskom Skopje v rodine albánskeho obchodníka. Ako osemnásťročná odišla do Írska a vstúpila do rádu loretánskych sestier. Začala pôsobiť v Indii ako učiteľka (v Darjeelingu a v Kalkate), neskôr sa sústredila len na charitatívnu prácu. V roku 1950 získala od Vatikánu povolenie na založenie novej rehole - Kongregácie sestier misionárok lásky. V roku 1979 jej udelili Nobelovu cenu mieru. Matka Tereza zomrel pred desiatimi rokmi, 5. septembra 1997.

 


.svätica temnoty
„Ak sa niekedy stanem svätou,“ napísala Matka Tereza v roku 1962, „tak budem určite sväticou „temnoty“. Nebudem v nebesiach, budem svietiť tým na Zemi, ktorí sú v tme.“ Teológovia by to mohli pokladať za zvláštne vyhlásenie, ale Kolodiejchuk tvrdí, že je to len svedectvo o tom, na akú veľkú obetu bola Matka Tereza odhodlaná. „V podstate napísala, že je ochotná trpieť celú večnosť, ak je to možné,“ vraví. „Tak to teda klobúk dolu.“
Bežným veriacim, ktorí sami často zápasia s pochybnosťami, ba aj s obdobiami duchovnej „temnoty“, však pozícia Matky Terezy medzi svätými nepripadá taká významná ako to, čo z knihy Buď mojím svetlom vyplýva všeobecne: ak ona vydržala pol storočia bez toho, že by cítila v srdci prítomnosť Boha, a napriek tomu konala, čo pokladala za jeho vôľu, tak potom je možné, že sa omnoho obyčajnejší a menej „svätí“ ľudia úspešne vyrovnajú s omnoho menej extrémnou podobou svojho duchovného problému. Editor časopisu America James Martin to potvrdzuje: „Všetko, čo prežívala ona, zažívajú aj priemerní veriaci, len u nej to malo omnoho väčší rozsah. Poznám desiatky ľudí, ktorí sa niekedy cítili Bohom opustení a pochybovali o jeho existencii. Táto kniha to vyjadruje dosť šokujúco, no zároveň ukazuje, že Matka Tereza bola stále plná dôvery.“ Možno sa napokon práve táto pochybujúca, hľadajúca, trpiaca Matka Tereza stane ľuďom bližšou. „Kto by si bol povedal, že tá, ktorú pokladali za vari najväčšiu veriacu na svete, mala s vierou také problémy?“ pýta sa Martin. „Kto by si bol povedal, že môže byť sväticou skeptikov?“

.david Van Biema
Podľa Time, krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite