Keď sme s ním v októbri 2009 robili rozhovor, Orbán vtedy pre náš časopis povedal, že „Slovensko je vážna krajina. Ste národ, máte štát a to je niečo vážne, čo rešpektujeme“. Orbánov rešpekt voči Slovensku dokazuje aj nedávne odvolanie maďarského konzula Gézu Farkasa. Bývalý konzul si dovolil o Slovensku a našich dejinách povedať veci, ktoré žiadny diplomat inej krajiny verejne nehovorí. Maďarská vláda ho preto okamžite stiahla a odvolala. To treba oceniť, aj keď ide o samozrejmosť. Samozrejmé totiž v našich vzťahoch často samozrejmým nie je.
.dva scenáre
Viktor Orbán sa však voči Slovensku správa aj inak. Otvoril tému dvojakého občianstva, hlasovacieho práva pre tunajších Maďarov a navrhol ústavu, ktorej text mobilizuje maďarský národ ponad hranice. Orbán chce tunajších Maďarov integrovať do politického procesu v susednom štáte, oživiť ich pocit národnej identity a najmä lojality voči Budapešti. Ak chceme pochopiť, ako Orbán vidí Slovensko, musíme sa jeho očami pozrieť na slovenské reakcie.
Nechajme teraz bokom Roberta Fica a Jána Slotu. Podstatné je, ako reagujú vládni, a teda pravicoví politici.
Mikuláš Dzurinda mlčí a nekoná. Pritom Dzurinda sa s Orbánom pozná najlepšie (ich vzťah pripomenul a ocenil Orbán aj v spomínanom rozhovore pred dvoma rokmi), obidvaja boli premiérmi v rokoch 1998 – 2002 a okrem priateľských gest zažili aj konflikt.
Trochu inak je na tom Iveta Radičová. Premiérka síce úplne nemlčí, navrhla zaujímavý krok vpred, tému však nedokázala držať a vyvinúť na maďarskú vládu významnejší tlak.
Ostatní slovenskí politici sú pre Budapešť nezaujímaví. Ján Figeľ aj Richard Sulík politiku vlády v téme slovensko-maďarských vzťahov v podstate nijako neovplyvňujú.
Ako môže maďarský premiér a svojím založením racionálny politik takým postojom rozumieť?
V zásade sú možné dva scenáre. Prvým je, že slovenským pravicovým politikom na týchto témach nezáleží. Slovenská pravica je synonymom rovnej dane, ekonomických reforiem a v tomto zmysle aj náležitého ekonomického úspechu. Keď však ide o témy štátnej suverenity, slovenská pravica sa ozve, iba ak má platiť Grékom ich dlh. Inak mlčí.
Druhá možnosť, prečo bratislavská pravica koná tak, ako koná, je strach zo Slotu, respektíve Fica. Slovenskí vládni politici sa síce sporadicky ozvú (Radičovej iniciatíva), nápady Fideszu jej nie sú úplne sympatické, v zásade jej však neprekážajú. A jediný dôvod, prečo sa sporadicky niekto ozve, je vnútropolitický, napríklad strach zo slovenského nacionalizmu. Boja sa Slotovej a Ficovej reakcie, preto sa „musia ozvať“. Nie z princípu, ale kvôli pocitu.
.kde je vôľa, tam je aj cesta
Oba scenáre majú ten istý dôsledok. V Pozsony vládne vypočítateľný partner, ktorého zamestnávajú domáce reformy a viac ako nacionalizmus Budapešti ho trápi nacionalizmus Žiliny. Maďarský premiér sa preto môže pokojne riadiť Dzurindovým heslom a tam, kde má vôľu, vždy nájde aj cestu.
Čo to však znamená pre Slovensko? Vláda Ivety Radičovej nemá stratégiu, ako reagovať na Viktora Orbána. Spolieha sa na to, že liberálni voliči si neželajú konflikty a ani kvôli tejto téme svoje strany neprestanú voliť.
Lenže, slovenské liberálne strany majú problém. Ich voliči totiž nežijú iba v Bratislave. Dzurindovu stranu volil Lendak aj Námestovo, Sulíkovu Brezno a Považská Bystrica a Figeľovu Trstená a Ružomberok. A tých Viktor Orbán zaujíma. A napokon, je tu aj odklon od liberálnej tradície. Stačí si prečítať, čo o maďarskom nacionalizme písal kedysi Milan Rastislav Štefánik alebo Milan Hodža. Hodža napríklad vo svojej slávnej knihe Federácia v strednej Európe tvrdil, že národnostný emocionalizmus strednú Európu ako celok posilňuje a nacionalizmus je pretkaný demokratickými princípmi – „s pravdepodobnou výnimkou Maďarska“.
Zdá sa teda, že keby vládli na Slovensku dediči Milana Hodžu, správali by sa k Budapešti inak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.