Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fedor Frešo: Sideman

.časopis .hudba

Dežo Ursiny ma rázne chytil za pačesy. Soulmen bola moja prvá profesionálna skúsenosť s hudbou, pretože dovtedy som hral len s amatérskymi kapelami väčšinou do tanca.

Soulmen s Dežom Ursinym
V Soulmene Dežo zužitkoval všetko, čo sa naučil s predchádzajúcou kapelou Beatmen. Vedel presne, čo chce. Rozhodli sme sa, že v Soulmene budeme vo veľkom spievať. Na skúškach sme sedeli pri klavíri a pracovali najprv len na vokáloch. Mali sme k dispozícii len tri hlasy, takže to muselo byť stopercentné. Bolo to pre mňa niečo nové, ale nebránil som sa. Až potom sme naspievané party spojili s inštrumentálnymi. Iné kapely brali vokály na ľahkú váhu, no my sme ich brali smrteľne vážne, pretože sme milovali Beatles, Cream alebo Beach Boys, ktorí vedeli nádherne spievať. Verili sme si a boli sme veľmi prekvapení, keď sme prišli do štúdia a nezahrali sme to hneď na prvý pokus perfektne. Dežo hneď uvažoval o rozpade a obviňoval kapelu, že je slabá. Až neskôr sme zistili, že tak sa vôbec nenahráva. Nahrávacia epizóda bola vlastne akýmsi začiatkom konca pôvodnej zostavy kapely. Soulmen bola koncertná kapela, ktorá nikdy nehrala na tancovačkách. Dežovi dokonca prekážalo, že počas koncertu vo V-klube ľudia chodili po chodbách. Chcel preto zrušiť celý koncert. 
Prúdy s Pavlom Hammelom
Do Prúdov sme prišli s Vladom Mallým, ktorý hral v Soulmene na bicích, ako skúsení harcovníci. Práve vďaka nám je na našich nahrávkach s Prúdmi toľko vokálov. Keď sme z Prúdov odišli, Hammel začal pretláčať sólový spev a vokálov tam bolo čoraz menej. Moje účinkovanie v Prúdoch trvalo vlastne veľmi krátko. Stihli sme nahrať zopár pesničiek, niekoľko koncertov a potom sa to rozsypalo.
 
Collegium Musicum s Mariánom Vargom
Pri Mariánovi sa moje vnímanie hudby úplne otočilo. Chcel sa prejaviť ako inštrumentalista, a tak aj som sa stal v prvom rade inštrumentalistom. Marián ma posmelil, lebo sa mu vraj páčila tá moja basa. Collegium Musicum bol dlhodobý projekt, dosť veľa sme hrali a nahrávali. Marián Varga  ako človek aj ako muzikant  je jedným z najväčších hudobných míľnikov v mojom živote, pretože mi ukázal cestu, že ani pri bigbíte sa nemusí prestať myslieť na vážnu hudbu. Dodržiava to dodnes. Marián má rád Beatles, The Who, ale zároveň je odchovaný na modernej vážnej hudbe. Má rád Bartóka, Stravinského, v poslednom čase sa úplne zažral do klavírnej literatúry. Nie je veľa ľudí, ktorým sa vkusne podarilo spojiť bigbít s vážnou hudbou. Bol to on, čo vybral Bacha, Haydna či Korsakovova s tým, že sa nám to bude dobre hrať. A mal pravdu. Moja spolupráca s Mariánom sa tiahne do dnešných čias. 
Fermata s Ferom Griglákom
Vďaka Mariánovi a Ferovi som pri inštrumentálnej hudbe zostal. Fermata je iná ako Collegium Musicum. Marián o Ferovi povedal, že je„zúrivý“ gitarista. Je to úplne iný hudobník, ktorý však mal na mňa tiež veľký vplyv. Nevyznáva sa z lásky k vážnej hudbe, je skôr bigbiťák  a má veľmi dobre prečítaných svojich svetových gitarových kolegov. Doslova žije gitarou. A aj s Ferom hráme  v Collegiu a vo Fermate  dodnes.
Dixieland
Či sa to bigbiťákom páči, alebo nie, celý život vo mne driemala láska z mladosti, pretože ešte pred rokenrolom som počúval džezovú hudbu, ale tú veselú a konzumnú, čiže dixieland. Bigbít a džez sa u mňa navzájom nevyrušujú. Keď idem hrať rockové veci, tak rád zabudnem na tradičný džez a keď hrám na kontrabase dixieland na štyri”, tak mi rockové kompozície vôbec nechýbajú. 
Kniha
Začalo sa to denníkom, ktorý som si písal asi dva a pol roka, medzi rokmi 1968 a 1970. Nepovažoval som za potrebné v tom pokračovať, bral som to len ako také moje potešenie. Útržky z týchto denníkov sa v minulosti objavili v iných knihách, no na svetlo sveta sa nedostalo všetko, lebo som zverejnené veci musel poriadne učesať, aby som všetkých nepourážal. Boli totiž aj obdobia, keď som bol zlý a videl som veci inak, než v skutočnosti boli. Pri písaní knihy ma okrem iných podporil aj môj syn Viktor, ktorý je taký „nakopávač“. On ma nakopol na revíziu Fermaty I Collegia, na nahratie DVD s obidvoma kapelami. Z toho denníka sa stal základ knihy, do ktorej som postupne dopisoval všetko to, čo v ňom nebolo. Nakoniec som celý denník prerozprával tak, ako to vidím dnes. Na knihe som pracoval 15 rokov. Ťažko sa mi písali kapitoly o časoch, na ktoré som mal nepríjemné spomienky. Napríklad,  keď som bol rozhádaný s Mariánom, tak sa mi o Collegiu vôbec nechcelo písať. Je to chronologicky zoradená kniha, pretože inak písať ani neviem. Nie som autor, ktorý píše v piatich dejových líniách, z toho by som sa zbláznil. Text som dokončil začiatkom tohto roka. Je to môj hudobný príbeh, dostal som tam všetko, aj posledné comebacky Fermaty a Collegia, aj neúspechy a hluché roky, keď som robil učiteľa a režiséra v rozhlase. Kniha sa pôvodne mala volať Spomienky sidemana, ale na poslednú chvíľu som názov zmenil na Sideman. Celý život som bol totiž sideman, teda hudobník, ktorý dopĺňa frontmanov.             

Fedor Frešo / Narodil sa v roku 1947 v Bratislave, kde aj stále žije. Jedna z najdôležitejších osobností československého rocku. Hral na basgitare v kapelách Soulmen, Prúdy, Collegium musicum, Blue Effect, Fermata. Na kontrabase hral tradičný džez v súboroch T&R Band a Traditional Club Bratislava. Pamätné sú aj jeho vystúpenia s Jaroslavom Hutkom a Radimom Hladíkom. V najbližších týždňoch vyjde Fedorova kniha Sideman, okrem toho spolu s Tomášom Berkom pripravuje knihu o bigbíte v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite