Potom, keď si Putin odslúži medzičas ako premiér a ústava mu už nezabráni v kandidovaní na prezidenta, vráti sa „báťuška Vladimír“ pekne k svojmu prezidentovaniu.
Pôsobilo to ako realistická stratégia. To, že o nej všetci vedeli, bolo v podstate jedno, pretože Putin mal popularitu stabilne vysokú a neobával sa, že by mu z nej za štyri roky, kým bude prezidentom „malý medveď“, ubudlo.
Medvedev sa však od roku 2008 stihol v mnohom osamostatniť. Nekomunikuje už s Putinom tak bezproblémovo ako spočiatku, razí vlastnú agendu a neváha sa s politikom, ktorému za toľko vďačí, verejne posekať.
Najnovšie ostro napadol Putinov názor na rezolúciu OSN týkajúcu sa líbyjskej krízy. Putin rezolúciu prirovnal k stredovekým výzvam na krížové výpravy a Medvedev jeho vyjadrenie označil za neprijateľné, keďže podobné komentáre môžu podľa neho vyvolať konflikt civilizácií. A toto nie je jediný pozoruhodný moment. Medvedev začal prepúšťať zo štátnych podnikov Putinových ľudí, topmanažérov, ktorí za svoje miesta vďačili prezidentovi. V ruskej spoločnosti, kde sú politika a top biznis zrastené tak, že na ich oddelenie sotva postačí jeden chirurgický rez, je to naozaj radikálny krok. Vyzerá to teda tak, akoby sa chcel Medvedev od Putina dištancovať. Tomuto vysvetleniu nahráva aj načasovanie, pretože Rusko stojí rok pred prezidentskými voľbami.
No možno je to celkom inak. Duo Putin/Medvedev už rozohralo mnoho podobných choreografií, kde za sporom vždy nasleduje zmierenie, po dočasnom zmierení nastáva zase medializované ochladenie vzťahov, až je napokon výsledkom situácia, v ktorej má ruský volič všetkého dosť a jeho priazeň si znovu pritiahnu staré istoty. Starou istotou je v tomto prípade Putin, a tá nová metla, za ktorú sa štylizuje Medvedev, rázne metie možno len preto, lebo je jej úlohou v konečnom dôsledku prospieť Putinovým preferenciám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.