A som osobne trochu zvedavý, komu z nás dvoch ten blog vydrží dlhšie. Ten blog sa už, podobne ako mnohé ďalšie veci v mojom zložitom novinárskom živote, stal takým rituálom: v pondelok ráno odveziem syna výnimočne už na siedmu do školy, uvarím si horkú nescafé s mliekom, posadím sa k svojmu jedálensko-pracovnému stolu v obývačke a štyridsať alebo päťdesiat minút píšem. Na rozdiel od väčšiny ostatného písania, ktoré ma živí, píšem zadarmo. Tak to aspoň na tom našom internete zatiaľ je a zrejme ešte dlho bude.
A tak som si jedného škaredého jesenného pondelkového rána povedal, že keď už to robím zadarmo, budem to písať tak, aby ma to bavilo. Žiadne komentáre, žiadne úvahy, dokonca ani žiadne miestopisné reportáže, ale jednoducho zábava. S jediným obmedzením, ktoré vyplýva z titulky môjho fejtónu Stredoeurópan, takže sa mimo Európskej únie a jej strednej časti púšťam len zriedka. Forma, ktorou tie svoje blogy píšem, by sa dala nazvať „mystifikácia“ postavená na určitých reálnych bodoch, s reálnymi osobnosťami, ale inak kompletne vymyslená – tak, aby to bolo čo najvtipnejšie. Môj syn Jakub tvrdí, že spojenie termínu „vtipné“ s mojou osobou je takmer nemožná kombinácia, a jeho najobľúbenejšie hodnotenie môjho humoru nájdete vo vete: „Mami, zasmej sa, ocko povedal vtip.“ Používa tú vetu tak často, že už nie je vtipná. Aj napriek tomuto zaťatému názoru štrnásťročného syna mám istú, hoci neveľkú skupinu ľudí, ktorým sa to, čo píšem na blog, páči, a tak si robím v pondelok ráno horkú kávu a píšem. Aby ma náhodou niekto nežaloval (predsa len, používam konkrétne mená) tak na koniec jednoznačne uvediem, že som si to sám všetko od začiatku do konca vymyslel.
Nie vždy to pomôže. V jednom blogu som „sfalšoval“ dokument ministerstva zahraničia tak obratne, že sa editor internetového servera zdesil, že som ho niekde ukradol, a chcel volať firemným právnikom, či je možné ho uverejniť. Po blogu, kde som si robil psinu z vyjednávania medzi Prahou a Kyjevom po udelení azylu ukrajinskému exministrovi Danylyšinovi, mi volali z ukrajinskej stanice Rádia sloboda a žiadali ma o rozhovor, kde som odposluch z tohto rokovania získal. A po zverejnení pri rannej káve vymyslenej korešpondencie nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a premiéra Petra Nečasa, samozrejme, na konci náležite dementovanej, som bol ktorýmsi čitateľom blogu písomne osočený z hyenizmu, že uverejňujem súkromnú korešpondenciu štátnikov.
Až doteraz som nad tým všetkým mával rukou, ale po tom, čo sa stalo tento týždeň, už sa trochu bojím. Napísal som na počiatku debát o spojeneckej operácii nad Líbyou blog, ktorý si robil srandu z českej armády, ktorá sa rovnako ako tá slovenská odmietla do akcie proti režimu Muammara Kaddáfího zapojiť. A do úst údajného rozhovoru českého ministra obrany Alexandra Vondru som vložil vetu, že Česi nemôžu na Líbyu vyslať svoje gripeny, lebo ich majú od Švédov na leasing (čo je pravda) a že leasingová zmluva neumožňuje, aby bojovali (haha).
Lenže neprešiel ani týždeň a nad Líbyu poslali svoje stíhačky Gripen Švédi. A niekto z našich novín sa už seriózne začal zaujímať o to, prečo tam teda nemôžeme poslať aj tie naše. Po chvíli pribehol jeden zo zástupcov šéfredaktora a už z diaľky hlaholil: „Ty vole, ty si mal v tom svojom blogu pravdu! Ona im ta zmluva o prenájmu gripenov fakt nedovoľuje, aby sme s nimi bojovali...“
Na budúci týždeň sa chystám písať blog o návšteve pána prezidenta Václava Klausa v Južnej Amerike. Po jeho prvom diele Zápisky z ciest uverejnenom v denníku Právo, kde čitateľom hovorí zásadné pravdy, že „letíme z končiacej sa zimy do končiaceho sa leta“ a že „keď v minulosti loď preplávala cez rovník, tak to bola udalosť“, buď zmením tému, alebo len prepíšem výber z Klausových cestovateľských textov. Kam sa totiž na neho ako komik hrabem!
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.