Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Menej príťažlivý Brusel

.marián Hatala .časopis .literatúra



Aby Európska únia neustrnula v arogantnom autoritárstve, potrebuje reflexie prichádzajúce z viacerých strán. Jednu z nich ponúka aj kniha bývalého stĺpčekára .týždňa Martina Leidenfrosta.



Rakúšana Leidenfrosta, od roku 2004 bývajúceho v Devínskej Novej Vsi, som si pracovne pomenoval vlastným, na tento účel vynájdeným slovkom „ťažkostiar“. Po prvý raz sme sa stretli ako autori – na zámku Deutschkreutz v Burgenlande. Vlastní ho Anton Lehmden, popredný reprezentant Viedenskej školy fantazijného realizmu, kam patria i Friedensreich Hundertwasser, Ernst Fuchs či Arik Brauer. Na Slovensku takmer neznámy nitriansky rodák Lehmden vo svojom pôvabnom sídle organizuje letné školy výtvarného umenia, jeho dcéra na nádvorí usporadúva populárne podujatie Literatur im Grünen. Na ňom v roku 2009 čítal Leidenfrost úryvky z knihy o záhadnej smrti slovenskej opatrovateľky v Rakúsku Mŕtva žena v rieke s podtitulom „Neobjasnený prípad Denisy Š.“ V Rytierskej sále (plenér v ten podvečer ovládol lejak) vtedy panovala nálada, aká býva, keď nám niekto pripomína pomalosť našich úradov, najmä však všeobecnú predpojatosť, obzor, čo mnohým z nás siaha do výšky oplotenia okolo vlastných domov. Vtedy som nemohol tušiť, že o pár mesiacov neskôr v Hofburgu na medzinárodnej konferencii, pripomínajúcej si dvadsať rokov od pádu železnej opony, vysloví myšlienku o tom, že „Európska únia by mohla byť demokratická“. V prítomnosti politickej honorácie, v prítomnosti Aloisa Mocka, ktorý bol v roku 1989 ministrom zahraničných vecí
  Ani ďalšou knihou Leidenfrost nepotešil, tentoraz mnohých Slovákov. Jednu z kapitol knižky Svet za Viedňou venoval Bratislave, ktorá „nie je malá ani veľká. Nie je neznáma ani ospevovaná. Už nie Východ, ale ešte nie Západ. Podľa parity kúpnej sily už bohatá, pri priamom porovnaní miezd ešte chudobná...“, navyše mesto zložito si hľadajúce vlastné miesto a rešpekt v regióne, metropola, ktorej komunistickí projektanti ružových zajtrajškov vzali charakter. Ak aj nie celý, o zvyšok ho akiste pripravia developeri zahľadení do výšok, kde sa týčia ich mrakodrapy.
  Jemne horký Brusel zahŕňa autorove úvahy počas jeho ročného pobytu v hlavnom meste Európy, ktoré akoby bolo súčtom neprekonateľných rekordov, ak uvážime 60-tisíc euroúradníkov, čo denne cibria predpisy pre päťsto miliónov ľudí, nekonečnú armádu poslancov a ich asistentov, lobistov, tlmočníkov na hlavný a vedľajší úväzok, akreditovaných novinárov, bodygardov či praktikantov. V jednom z najväčších svetových komplexov, vedľa ktorého sa Ceausescov „ľudový dom“ „vyníma ako psia búda“, píše autor považujúci euroúradníkov za bytosti „z papiera, nie z mäsa a kostí“, za „ľudí z Marsu“, ktorí zarábajú dvoj- až trojnásobok toho, čo domáci obyvatelia, a mestu svojho dlhodobého pôsobenia hovoria „Balkán Západu“. Keby Leidenfrost bol písal knihu neskôr a zachytil našsky sebastrednú, pre slovenskú politiku bezmála charakteristickú otázku „Akých odborníkov by ste ešte chceli osloviť, aby vstúpili do politiky, keď tí najväčší a najlepší v nej už sú?!,“ podistým by po nej siahol – na dokreslenie povahopisu väčšiny prechodných hostiteľov. 
  Do bruselského kolosu sa však fantazijný realista, presnejšie – eurorealista Leidenfrost uchýlil s úmyslom portrétovať národy všetkých 27 členských krajín EÚ, putujúc ako nomád (s jedným kufrom) od jedného podnájmu k druhému. Jeho portréty však zväčša zostávajú skôr skicami k portrétom, a to pre krátkosť času aj miestne obmedzenia (väčšina rozhovorov sa odohrala na parlamentnej pôde, v kaviarňach, reštauráciách, v bordeloch, v autobuse...). Niektoré zastavenia sú len rekapituláciou viac-menej známych faktov, ako napríklad Die Moritat von Sektor Z, vracajúci sa k tragédii na bruselskom futbalovom štadióne Heysel v roku 1985. V iných častiach knihy však Leidenfrost dokazuje (okrem irónie a humoru) veľký zmysel pre podstatný detail a zväčša publicistický jazyk odrazu obohacuje literárnymi ozdobami. Jedným z príkladov je jeho zoznámenie sa s Woluve-Saint Lambert, obľúbenou obytnou štvrťou eurokratov: „Ulice niesli mená mesiacov, na každom rohu bola malá čerpacia stanica, poskytujúca miesto pre dve a pol auta, ruch na uliciach ako na cintoríne. Ak som aj niekoho stretol, tak monsieura Jeana-Marie, nevľúdneho belgického malomeštiaka s malým neurotickým psom...“   
  O kapitole Nuda sám jej autor tvrdí, že je nudná, lebo ju tvorí dlhý zoznam porušovaných zmlúv v čase jeho bruselského pobytu. Napríklad Slovensko sa správalo diskriminačne v právnom poradenstve pri stavbe diaľnice. Ale aby sme v hanbe neostali: Holandsko diskriminovalo pri udeľovaní zahraničných štipendií, Fínsko v súvislosti s daňou z obratu, Belgicko pri tranzite zemného plynu, Rumunsko zriadilo primalé chránené oblasti pre voľne žijúce vtáky, Luxembursko s Portugalskom zdržiavali proces uznávania bulharských a rumunských diplomov pre výkon povolaní atď., atď. 
Leidenfrost by podľa vlastných slov bral aj úlohu eurodisidenta, ibaže tú už  obsadil Václav Klaus. Inšpirovala ho jeho esej Co je to evropeismus? Presvedčený euroskeptik v nej konštatuje, že v Európe dvoch integračných modelov – liberalizačného a harmonizačno-homogenizačného – dominuje metaideológia rozličných -izmov. Europeizmus v ponímaní Martina Leidenfrosta 
je celkom zaujímavá lektúra: „...konsenzualismus, elitizmus, užviacnebudemfajčizmus, kontrolizmus, antikatolicizmus, brífingizmus, lifestyledirigizmus, gremializmus, vezmemsijednuservítkumiestodvochizmus, facebookizmus, klimatizmus...“ et cetera. Vlastne – et ceterizmus. Možno.

Martin Leidenfrost: Jemne trpký Brusel, Picus Verlag, Wien, 2010

Autor je spisovateľ. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite