Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Samuraji a Platónovi vnuci

.lukáš Krivošík .časopis .klub

V posledných týždňoch sa o Japonsku opäť hovorí. Jedinečná mentalita tohto národa oddávna fascinuje predstavivosť Západu. Pritom pohľad do japonského zrkadla môže Európanovi ľahko ukázať, čo je jedinečné na jeho vlastnej kultúre.

Keď som pred dvoma rokmi navštívil Krajinu vychádzajúceho slnka, zaumienil som si, že budem hľadať odpoveď na jednu otázku: Zaujímalo ma, prečo sa v Japonsku nikdy nepresadilo kresťanstvo, hoci v okolitých krajinách východnej Ázie prekvitá. Intuícia mi našepkávala, že tak najľahšie rozlúsknem záhadu japonskej výnimočnosti. Na porovnanie, Južná Kórea vysiela do sveta druhý najvyšší počet misionárov po Spojených štátoch a v Číne je mimoriadne aktívna podzemná i oficiálna cirkev. Lenže v Japonsku tvoria kresťania menej ako tri percentá populácie. Väčšina obyvateľov vieru nerieši vôbec a tí, ktorí áno, nevidia rozpor v tom, hlásiť sa k šintoizmu, pokiaľ ide o záležitosti života a súčasne vyznávať buddhizmus, pokiaľ ide o záležitosti smrti. Záhadu japonskej duchovnosti komplikuje aj fakt, že v tejto krajine sofistikovaných technológií, kde sú aj záchody vybavené digitálnym ovládaním, cítiť v medziľudských vzťahoch istú konzervatívnosť a zmysel pre tradície, ktoré v Európe vymizli. Ako ide tento kuriózny mix dohromady?
.nie abstraktným ideám
Pri bližšom zoznámení s japonskou históriou i súčasnými reáliami je však nápadné, že nejde len o kresťanstvo, ktoré Japoncov nijako zvlášť neoslovuje. V Krajine vychádzajúceho slnka nikdy nezapustili hlbšie korene ani socialistické myšlienky. Niečo ako ľavica sa dostalo k moci až v roku 2009, kým 54 rokov tam vládla liberálno-demokratická strana. Názov však zavádza. Toto politické zoskupenie s bohatými kontaktmi na yakuzu i CIA totiž počas polstoročia svojej nepretržitej dominancie združovalo všetko možné od nacionalistov cez konzervatívcov a liberálov až po etatistov. Samozrejme, asi najväčšie zastúpenie mali profesionálni politickí oportunisti, pre ktorých bola táto „prirodzená vládna strana“ hlavne výťahom k moci. A to je ďalšia črta Krajiny vychádzajúceho slnka: Hoci Japoncom pred 64 rokmi Američania naordinovali demokratickú ústavu, v ich národe sa nájde pramálo nadšenia pre celosvetové šírenie liberálnej demokracie alebo liberalizmu ako takého. S výnimkou hŕstky intelektuálov na okrajoch politického spektra charakterizuje Japoncov zvláštna odolnosť voči akýmkoľvek abstraktným ideovým systémom alebo transcendentným hodnotám. Práve naopak, ak ich na Európe a Amerike niečo miatlo, tak je to ich idealizmus. Zvlášť ak má univerzálne ambície a tvári sa, že je tu pre celé ľudstvo, aby vyriešil jeho bytostné problémy. 
Chesterton raz povedal, že cestovanie po iných krajinách neslúži len na spoznávanie exotických kultúr, ale aj lepšie pochopenie našej vlastnej. Cestovateľ zrazu zisťuje, že mnohé veci, ktoré doma považoval za samozrejmé a možno aj spoločné celému ľudstvu, sú v skutočnosti len unikátnym prejavom jeho miestnej kultúry. Čo o Európe a Amerike vypovedá konfrontácia s Japonskom? Kresťanstvo, socializmus a liberalizmus  tri veľké myšlienkové systémy Západu, ktoré sa Japoncom zdajú také kuriózne – majú jednu vec spoločnú. Chcú existujúcu realitu istým spôsobom podriadiť a prebudovať podľa nejakého abstraktného konceptu. To, čo je, sa má podobať na to, čo by malo byť. 
Kresťania sa ako jednotlivci snažia prekonať vlastnú hriešnosť a žiť vo svojich životoch kráľovstvo nebeské. Socialisti sa snažia vybudovať dokonalú spoločnosť politickými prostriedkami alebo aspoň dosiahnuť prerozdeľovaním takú distribúciu statkov, ktorú možno podľa nejakého abstraktného ideálu spravodlivosti považovať za rovnomernú. Liberáli zase presviedčajú celé ľudstvo, že je obdarené určitými prirodzenými právami, ktoré presadzujú bez ohľadu na existujúci kultúrny kontext. Kde sa vzal tento západný idealizmus, ktorý sa ako tenká niť vinie myšlienkovým rodokmeňom často protichodných filozofických systémov?
.v Platónovej jaskyni
Britský matematik A. N. Whitehead napísal, že celá európska filozofická tradícia „pozostáva zo série poznámok pod čiarou k Platónovi.“ Paul Johnson tohto veľkého gréckeho filozofa charakterizoval ako prvého intelektuála so všetkými kladmi a zápormi, ktoré toto označenie zahŕňa. Platón považoval empirické skutočnosti v hmotnom svete, ktorý nás obklopuje, len za nedokonalý odraz dokonalých foriem, ktoré sa nachádzajú vo svete ideí. Vo svojom podobenstve o jaskyni prirovnáva našu situáciu k spútaným väzňom, čo celý život trávia v podzemí, hľadiac na holú stenu. Pred plameňom za ich chrbtami, ktorý nikdy neuvidia, sa presúvajú predmety, vrhajúce tieň. Väzni v jaskyni omylom považujú obrysy predmetov na stene za predmety samotné, dokonca im dávajú mená. Filozof je pre Platóna väzeň, ktorý sa vyslobodil z reťazí, otočil sa a uvidel plameň i predmety v ich trojrozmernosti. Úlohou intelektuála je teda zvestovať ostatným väzňom pravdu o skutočnej podstate bytia a že zmyslovými vnemami sa realita nevyčerpáva. Platón tiež dodáva, že keby sa aj väzni vyslobodili z okov, uvedomili si svoje rozpoloženie, ba dokonca možno sa aj dostali von z jaskyne na denné svetlo, oslepujúci jas slnka aj ich celoživotná skúsenosť so zajatím by ich v prvom momente zvádzali, aby sa vrátili späť k putám a premietacej stene, na ktorú boli celý život zvyknutí...
Platónovo podobenstvo o jaskyni je kľúčovou križovatkou západného myslenia. Hovorí totiž, že k skutočnej podstate vecí okolo nás sa prepracujeme len cez rozjímanie o nich, abstraktné úvahy či modelovú racionalizáciu. Tento dualizmus hmoty a ideí, či tela a ducha cez apoštola Pavla a Svätého Augustína preniká aj do kresťanstva. A kľukatými cestičkami sa v takej či onakej podobe vinie celým západným myslením. Vzdialene a sprostredkovane rezonuje aj v spoločenských vedách (pozitívny a normatívny prístup), kam sa dostal cez Davida Huma či Immanuela Kanta a ich rozlišovanie medzi tým, čo je, a tým, čo by malo byť. 
Väčšina z nás Platóna nikdy nečítala, no stopa jeho myšlienok je v našej kultúre taká všadeprítomná, že všetci sme vlastne nevedomky jeho potomkami – v dobrom i zlom. Asi nie je náhoda, že v Platónovej Ústave, kde sa podobenstvo o jaskyni nachádza, možno nájsť aj filozofove úvahy o dokonalom utopickom štáte, pre ktoré ho Karl Popper neskôr označil za prvého zvestovateľa moderných totalitných hnutí. 
.relativizmus a imanencia
Japoncom je tento abstraktný západný idealizmus s univerzálnymi ambíciami cudzí. Okolo čoho sa točí ich myslenie? Historik Kenneth Pyle v knihe Japan Rising nato odpovedá: „Moderné Japonsko zdedilo hodnotový systém založený na svetskom poriadku a zväzku medziľudských vzťahov.“ Ráta sa len to, čo je konkrétne, bezprostredné a čiastkové. Namiesto doktrinárstva a zásadovosti dominuje japonskému prístupu pragmatizmus, realizmus a oportunizmus. Platí to dokonca aj pre ich zahraničnú politiku. Ako píše japonský historik Akira Irye: „Zahraničné vzťahy vlády neriadi ideológia, alebo etický pohľad, ale skôr výhradné sledovanie národného záujmu.“ Japonci v tomto zmysle veľmi dobre rozumeli Machiavellimu, ktorý v mene blaha štátu zbavil renesančnú európsku politiku etických ohľadov. A naopak, dlho nedokázali pochopiť Spojené štáty s ich zahraničnopolitickým mesianizmom a dôrazom na univerzálne hodnoty. Nástroje japonskej politiky boli pred a po roku 1945 odlišné, no väčšinu štátnikov tejto krajiny sotva zaujímalo čosi viac ako moc, bezpečnosť, bohatstvo a prestíž štátu. Ten posledný cieľ boli ochotný dosiahnuť za pomoci eklektickej kombinácie čohokoľvek, čo inde v cudzine fungovalo. 
Je to čiastočne dedičstvo šintoizmu. Pôvodné japonské náboženstvo, založené na uctievaní duchov predkov i prírody berie svet, aký je a nemá jasný výpočet pravidiel alebo dogiem. Jeho etika je čisto situačná a relatívna. Porážka vo vojne, prírodná alebo osobná katastrofa, samozrejme, bolia, ale o tom, či sú dobré, alebo zlé rozhodujú len okolnosti. Udalosť, ktorá sa dnes javí ako zlá, sa z pohľadu zajtrajška alebo iného človeka môže ukázať ako prospešná. Príkladom je kontroverzná svätyňa Yasukuni, ktorá tak dráždi susedov Japonska. Ide o miesto, zasvätené duchom padlých vrátane vojnových zločincov. Veľa Japoncov nebude rozlišovať medzi civilnými obeťami Hirošimy a vojakmi, páchajúcimi zverstvá v Ázii, ale povie, že všetci padlí si zaslúžia úctu, lebo tie tri milióny mŕtvych sa obetovali pre zrod moderného Japonska. Na tom, že v skutočnosti sledovali iný cieľ, už nezáleží.              
Apropo, pri čítaní kapitulačného príhovoru cisára Hirohita z augusta 1945 možno naraziť na ďalšiu osobitosť japonskej kultúry. Vysielanie sa začínalo slovami: „Po hlbokom zvážení všeobecných trendov sveta...“ Západná civilizácia je motivovaná vnútornými pohnútkami. Vyvinula sa sama zo seba. Japonsko je však motivované vonkajšími osudovými silami mimo jeho kontroly, ktoré treba včas rozpoznať, využiť a správne sa im prispôsobiť. Aby Japonsko prežilo tvárou v tvár silnejším krajinám, muselo v 7. storočí prevziať čínske inštitúcie, v 19. storočí európske a v 20. storočí americké. V 30. rokoch Japoncov očaril fašizmus, lebo sa zdal „trendom sveta“. Dnes sú ich firmy posadnuté ekologickou úspornosťou áut a práčiek, lebo „trendom sveta“ je boj proti klimatickým zmenám... 
.hodnosť a česť
Japonci sú disciplinovaní, zdvorilí, obetaví a verní (rodine, firme, štátu...). Ich lojalita voči vzťahom kompenzuje chýbajúcu lojalitu voči abstraktným princípom. Ortega y Gasset to pripisoval vysokej hustote zaľudnenia: „V tejto tesnej blízkosti môže byť všetko zraňujúce a nebezpečné, ba aj osobné zámená môžu vyzerať neokrôchane. Preto ich Japonec zo svojho života vylúčil a namiesto ty vraví čosi ako prítomný zázrak a namiesto ja sa pokloní a povie úbohosť, ktorá sa tu vyskytuje.“ 
Avšak dôvodom skôr bude feudalizmus, ktorý v Japonsku existoval v čistejšej podobe ako v Európe. Dnes sa to mení, no Japonca v minulosti nedefinovala ani tak individualita, ako jeho pozícia v rozvetvenej hierarchii medziľudských vzťahov, v ktorej ohnisku stál cisár. Okrem samurajskej vernosti lénnemu pánovi, ktorá sa prenášala aj na moderné pracovisko, to malo ešte jeden dôsledok: posadnutosť Japoncov postavením, prestížou a uznaním. V Japonsku sa vždy spájala česť s vlastenectvom v podobe snahy byť prvotriednou krajinou. Bola to práve táto národná ctižiadosť, ktorá poháňala reformátorov Meidži i povojnových podnikateľov, aby sa snažili Japonsko posunúť vyššie v hierarchii štátov. S tou ctižiadosťou by si Slováci mohli brať príklad.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite