Pýtam sa len preto, aby som upokojil ostatných zmätených rodičov. Nie je pravda, čo sa hovorí. Že tak, ako sa hrá dieťa s bábikou, tak sa k nemu správajú rodičia. Nebojte sa hračiek, nemajte predsudky, nepochybujte o sebe a nepreceňujte vplyv umelej hmoty v tvare čohokoľvek na vaše deti. Ešte stále tu máme ich gény, vašu výchovu a vlastný úsudok, ktorý, dovolím si tvrdiť, je zdravou kombináciou génov a výchovy.
Je všeobecne známe, že deti sa nehrajú s hračkami. Hneď, ako im prestaneme podstrkovať plastové hrkálky, pískacie zvery či hracie skrinky, hneď ako sa sami rozlezú po byte, dome či záhrade a môžu si vybrať, chytajú do rúk presne tie isté veci ako my dospelí. Nožíky, nožnice, kľúče, diaľkové ovládania, taniere, hrnce, krémy, špinavú bielizeň, wc kefu, toaletný papier, hlinu, hnojivo, hrable, a tak ďalej. Isteže, mnohé z nich sú pre dieťa nebezpečné, nevhodné až zakázané. Práve preto hračky existujú, dnešný konzumný svet s nimi a s vami ráta. Chce vám pomôcť, zbaviť vás problému, kam investovať svoje ťažko zarobené peniaze.
„Niééééééééééééééééé!!!! Chcem loptúúúúúúúúúúúúúúúúú!!!!“
Reve malé dvojročné dievčatko na celé hračkárstvo a beží naspäť k pultu. Jej mama práve vyšla s kočíkom z predajne, ovešaná balónikmi, veľkým medveďom a obrnená podozrivým pokojom.
„Strážte si ju!“, povie pokojná matka prísne a chvíľu mám pocit, že to hovorí mne. Patrilo to predavačke. Blokovala mi práve sliz vo farbách zvratkov a kým sa obzrela za dvojročnou potvorkou, tá stíchla. Zasypali ju totiž plyšové zvieratá. Predavačke prešiel po tvári nepatrný úsmev a potichu skonštatovala:
„Tak, to by sme mali.“
„Tá matka vám prikázala, aby ste strážili jej dcéru?“
„Hej. Všelijaké matky sem chodia.“
Matka sa od dverí ani nepohla. Nebyť blikajúcich tenisiek, dievčatko by sme pod lavínou plyšákov nenašli. Aj vývoj detskej obuvi ide dopredu. Osobne by som v rámci vývoja duševného zdravia k lepšiemu zakázal deťom vstup do hračkárstva. Matky tam prestávajú byť matkami a z detí sa stávajú ziskuchtivé hyeny. Sám v hračkárstve VŽDY znervózniem. Každé jedno dieťa sa tam ide zblázniť a ja s ním. Nechcem od vás, aby ste všetky tie veci nekupovali. Kupujte, keď myslíte. Ale bez detí. Viem, je ťažké odolať. Z každej strany sa na deti valia reklamy. Aj my so ženou sme odolávali, až kým si Hana svoju prvú Barbie nedoniesla zo škôlky. Následne vymyslela hit Zomrieme, zomrieme a túžila len po jednom: po Barbine s rybím chvostom. V reklame ju usmiate dievčatká namáčali do vane a ona menila farbu šupín. Tu ťažko môžete súperiť. Vyriešilo to za nás samo nebo: hneď, ako sme Barbie kúpili, šupiny na chvoste sa jej po druhom namočení ošúpali. Teraz alebo nikdy! Pomyslel som si a zasadil Mattelovi protiúder:
„Vidíš? A takto je to so všetkým! Myslíš, že prečo to všetko stále ukazujú v telke? Nikto tie veci nekupuje! Nikto ich NECHCE. Každý vie, že sú nekvalitné, sú ich plné obchody, aha!“
„Fúúúj! Aj táto bola v reklame, ani túto nechcem, aj túto som videla v telke. Fuj!“
Takto si vyberala malá Hanka svoj darček k štvrtým narodeninám. A vybrala si kosatku. Plyšovú, akú nikdy nevidela v žiadnej reklame. Nehovorím, že to vždy funguje. Keď bol v jej veku Juraj, človek potreboval zbrojný pas, aby sa s ním porozprával. Nečítajte zbytočne veľa blogov, ktoré píšu matky na materskej. Chápem, že sa cítia osamelé a na nervy. Ale to ich ešte neospravedlňuje vstupovať rodičom do svedomia, prečo kupujú deťom také alebo onaké hračky, preboha! Napríklad hračkárske zbrane. Je normálne, že ich deti chcú! A chlapci obzvlášť.
„Tati, nevidel si môj sliz? Ten zo včera.“
„Nie, Hanka.“
„Určite mi ho mama zase vyhodila, ako ju poznám!“
„No, ak si ho nechala rozťahaný na nočnom stolíku ako minule, tak sa jej ani nečudujem.“
„Nechápem, prečo to ženám tak vadí.“
Vzdychla si dcéra, tak som jej sľúbil, že hneď ako dopíšem, zahráme sa. Psychológ Glen David Skoler tvrdí, že chlapci sa hrajú bojové hry, keď skončia obdobie amorálneho, sebastredného a nesocializovaného života dojčiat a dostávajú sa do morálneho medzištádia, kde experimentujú s hrami na zlých a dobrých. Detský psychológ Penny Holland prišiel k tomu istému záveru: hranie sa s detskými zbraňami je vlastne súčasťou večnej témy boja dobra so zlom.
Ako ostrieľaný rodič, ktorý má medzi dvanástym a sedemnástym rokom svojich detí zostarnúť o tridsať rokov, vám hovorím, šetrite, kým sa dá. Šetrite na hračkách, lebo nikto nemá toľko fantázie ako práve deti. Spomeňte si na vaše najobľúbenejšie hry, spomeňte si na „akože“. Tie fungujú dodnes a sú najlacnejšie. Šetrite, lebo prídu aj väčšie investície. A teraz ma ospravedlňte, musím zdolať remízu. Hrám s Hankou „akože“ tenis na wii a je nechutne lepšia.
„Tatííííííííííí, podávaš!“
V tej chvíli nám vbehol do hry Juraj s rukou na ústach. Vyzeral, že mu je zle a mieril cez nás na vécko. Ako naschvál sa pri nás zastavil, naplo ho a kus zvratkov zasiahol chuderu Hanku. Tej sa na môj údiv rozžiarili oči:
„Môj sliz! Tak to si bol ty!!!“
„Som nebezpečný votrelec z vesmíru a môj biologický materiál ťa pomaly zabíja!“
„Zomrieš! Krutou pomalou smrťou v ďalekej galaktickej prázdnote!“
Vykríkla Hanka a zasiahla Juraja slizom priamo do tváre. Konečne mala v hlase kus poctivej detskej radosti. Milujem, keď sa moje deti hrajú. Vy nie?
Autor sa živí písaním.
Je všeobecne známe, že deti sa nehrajú s hračkami. Hneď, ako im prestaneme podstrkovať plastové hrkálky, pískacie zvery či hracie skrinky, hneď ako sa sami rozlezú po byte, dome či záhrade a môžu si vybrať, chytajú do rúk presne tie isté veci ako my dospelí. Nožíky, nožnice, kľúče, diaľkové ovládania, taniere, hrnce, krémy, špinavú bielizeň, wc kefu, toaletný papier, hlinu, hnojivo, hrable, a tak ďalej. Isteže, mnohé z nich sú pre dieťa nebezpečné, nevhodné až zakázané. Práve preto hračky existujú, dnešný konzumný svet s nimi a s vami ráta. Chce vám pomôcť, zbaviť vás problému, kam investovať svoje ťažko zarobené peniaze.
„Niééééééééééééééééé!!!! Chcem loptúúúúúúúúúúúúúúúúú!!!!“
Reve malé dvojročné dievčatko na celé hračkárstvo a beží naspäť k pultu. Jej mama práve vyšla s kočíkom z predajne, ovešaná balónikmi, veľkým medveďom a obrnená podozrivým pokojom.
„Strážte si ju!“, povie pokojná matka prísne a chvíľu mám pocit, že to hovorí mne. Patrilo to predavačke. Blokovala mi práve sliz vo farbách zvratkov a kým sa obzrela za dvojročnou potvorkou, tá stíchla. Zasypali ju totiž plyšové zvieratá. Predavačke prešiel po tvári nepatrný úsmev a potichu skonštatovala:
„Tak, to by sme mali.“
„Tá matka vám prikázala, aby ste strážili jej dcéru?“
„Hej. Všelijaké matky sem chodia.“
Matka sa od dverí ani nepohla. Nebyť blikajúcich tenisiek, dievčatko by sme pod lavínou plyšákov nenašli. Aj vývoj detskej obuvi ide dopredu. Osobne by som v rámci vývoja duševného zdravia k lepšiemu zakázal deťom vstup do hračkárstva. Matky tam prestávajú byť matkami a z detí sa stávajú ziskuchtivé hyeny. Sám v hračkárstve VŽDY znervózniem. Každé jedno dieťa sa tam ide zblázniť a ja s ním. Nechcem od vás, aby ste všetky tie veci nekupovali. Kupujte, keď myslíte. Ale bez detí. Viem, je ťažké odolať. Z každej strany sa na deti valia reklamy. Aj my so ženou sme odolávali, až kým si Hana svoju prvú Barbie nedoniesla zo škôlky. Následne vymyslela hit Zomrieme, zomrieme a túžila len po jednom: po Barbine s rybím chvostom. V reklame ju usmiate dievčatká namáčali do vane a ona menila farbu šupín. Tu ťažko môžete súperiť. Vyriešilo to za nás samo nebo: hneď, ako sme Barbie kúpili, šupiny na chvoste sa jej po druhom namočení ošúpali. Teraz alebo nikdy! Pomyslel som si a zasadil Mattelovi protiúder:
„Vidíš? A takto je to so všetkým! Myslíš, že prečo to všetko stále ukazujú v telke? Nikto tie veci nekupuje! Nikto ich NECHCE. Každý vie, že sú nekvalitné, sú ich plné obchody, aha!“
„Fúúúj! Aj táto bola v reklame, ani túto nechcem, aj túto som videla v telke. Fuj!“
Takto si vyberala malá Hanka svoj darček k štvrtým narodeninám. A vybrala si kosatku. Plyšovú, akú nikdy nevidela v žiadnej reklame. Nehovorím, že to vždy funguje. Keď bol v jej veku Juraj, človek potreboval zbrojný pas, aby sa s ním porozprával. Nečítajte zbytočne veľa blogov, ktoré píšu matky na materskej. Chápem, že sa cítia osamelé a na nervy. Ale to ich ešte neospravedlňuje vstupovať rodičom do svedomia, prečo kupujú deťom také alebo onaké hračky, preboha! Napríklad hračkárske zbrane. Je normálne, že ich deti chcú! A chlapci obzvlášť.
„Tati, nevidel si môj sliz? Ten zo včera.“
„Nie, Hanka.“
„Určite mi ho mama zase vyhodila, ako ju poznám!“
„No, ak si ho nechala rozťahaný na nočnom stolíku ako minule, tak sa jej ani nečudujem.“
„Nechápem, prečo to ženám tak vadí.“
Vzdychla si dcéra, tak som jej sľúbil, že hneď ako dopíšem, zahráme sa. Psychológ Glen David Skoler tvrdí, že chlapci sa hrajú bojové hry, keď skončia obdobie amorálneho, sebastredného a nesocializovaného života dojčiat a dostávajú sa do morálneho medzištádia, kde experimentujú s hrami na zlých a dobrých. Detský psychológ Penny Holland prišiel k tomu istému záveru: hranie sa s detskými zbraňami je vlastne súčasťou večnej témy boja dobra so zlom.
Ako ostrieľaný rodič, ktorý má medzi dvanástym a sedemnástym rokom svojich detí zostarnúť o tridsať rokov, vám hovorím, šetrite, kým sa dá. Šetrite na hračkách, lebo nikto nemá toľko fantázie ako práve deti. Spomeňte si na vaše najobľúbenejšie hry, spomeňte si na „akože“. Tie fungujú dodnes a sú najlacnejšie. Šetrite, lebo prídu aj väčšie investície. A teraz ma ospravedlňte, musím zdolať remízu. Hrám s Hankou „akože“ tenis na wii a je nechutne lepšia.
„Tatííííííííííí, podávaš!“
V tej chvíli nám vbehol do hry Juraj s rukou na ústach. Vyzeral, že mu je zle a mieril cez nás na vécko. Ako naschvál sa pri nás zastavil, naplo ho a kus zvratkov zasiahol chuderu Hanku. Tej sa na môj údiv rozžiarili oči:
„Môj sliz! Tak to si bol ty!!!“
„Som nebezpečný votrelec z vesmíru a môj biologický materiál ťa pomaly zabíja!“
„Zomrieš! Krutou pomalou smrťou v ďalekej galaktickej prázdnote!“
Vykríkla Hanka a zasiahla Juraja slizom priamo do tváre. Konečne mala v hlase kus poctivej detskej radosti. Milujem, keď sa moje deti hrajú. Vy nie?
Autor sa živí písaním.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.